Za uplynulých 20 rokov postsovietsky režim stihol dať množstvo sľubov ohľadom svetlej budúcnosti: «šoková terapia Gajdara a spol.», za ktorou bude akože nasledovať neudržateľná ekonomická prosperita, spôsobená rozviazaním rúk podnikateľskej iniciatívy na trhu; zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu k r. 2010, sľúbené koncom 1990-tych rokov; «Putinov Plán», s ktorým v r. 2007 šla do parlamentných volieb Jednotná Rossia, sľubujúc splniť ho pod vedením D.A.Medvedeva, ak sa ten stane prezidentom v r. 2008 zostal iba na papieri, akoby vplyvom svetovej finančnej krízy na RF v roku 2008 a ďalších rokoch[219]; sľub D.A.Medvedeva a V.V.Putina v r. 2011 zrealizovať v budúcnosti modernizáciu krajiny s prechodom na režim stabilného inovatívneho rozvoja s následným zdvojnásobením HDP a vytvorením desiatok miliónov dobre platených vysokotechnologických pracovných miest.

Všetko toto, aj to čo bude sľúbené v budúcnosti prívržencami liberálno-buržoázneho modelu — sú len prázdnymi sľubmi, pretože:

·    tie k ničomu nezaväzujú ani vládnucich byrokratov, ani biznismenov strednej a vyšších úrovní, až do úrovne medzinárodnej bankovnícko-úžerníckej oligarchie, realizujúcej globálne makroekonomické riadenie;

·    zosobnenie plánov inovačného rozvoja si žiada nielen masové širokoprofilové vzdelanie (ako to bolo v ZSSR), ale aj to hlavné — rozprestieranie systému profesionálneho vzdelávania v oblasti sociálneho i ekonomického riadenia na základe obsahovo inej sociologickej vedy, pretože:

  > tá veda, ktorú kultivujú RAV a VAK[220], alebo ktorú sa politici snažia tvrdošijne «importovať» z «vyspelých» krajín Západu (viď kap. 2.4) — sa na riešenie tejto úlohy nehodí[221];

  > kvalita života spoločnosti je v súčasnosti podmienená predovšetkým štátnym riadením, ktoré si vyžaduje profesionalizmus adekvátny potrebám spoločenského rozvoja.

·    je potrebná prestavba systému štátneho riadenia tak, aby zodpovedala riešeniu tejto úlohy.

Pri porovnaní so ZSSR — jak podľa zoznamu parametrov, ktoré sme uviedli my vo vyššie uvedenej tabuľke 1 alebo na základe zoznamu parametrov, ktorý «propaguje» samotný režim (všetko čo sme preskúmali za tabuľkou 1) — jediné, čo dáva právo na existenciu štátnosti postsovietskej RosSiónie je tá okolnosť, že akékoľvek štátne riadenie je vždy lepšie, než vojna všetkých proti všetkým na základe schopností každého, a intervencia kadejakých «mierotvorcov» a «civilizátorov» za podmienok úplného krachu vlastnej štátnosti[222]

No ak máme hovoriť o kvalite štátneho riadenia v záujmoch bežného človeka a budúcich pokolení, tak tá bola v ZSSR vyššia než dnes — dokonca aj tesne pred prestavbou, keď si krízový stav sovietskej spoločnosti uvedomovala väčšina obyvateľov krajiny.

V skutočnosti sa podstata Sovietskej epochy neobmedzuje akoby len k «totalite» KSSZ, k nepotrebnosti a potláčaniu tvorivého potenciálu množstva nadaných ľudí, hoci bolo aj to[223]. No táto «totalita» a nepotrebnosť talentov blednú na pozadí postsovietskeho totalitného právneho nihilizmu štátnych úradníkov, podnikateľov a nepotrebnosti nielen tých-ktorých talentov a géniov jednotlivo, ale nepotrebnosti desiatok miliónov takzvaných «obyčajných ľudí».

Je to priamy následok politicko-ekonomickej praxe buržoázneho liberalizmu: jedna z vlastností liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá masovo produkuje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je skutočne objektívne prebytočné vo vzťahu k historicky sformovanej (pod vplyvom vedecko-technického a organizačného pokroku) štruktúre dopytu po profesionalizme a k výrobnému spektru trhovej produkcie v podmienkach absencie: 1) štátneho plánovaného základu a 2) štátnej regulácie trhu práce a trhovej produkcie v súlade so štátnym plánom sociálno-ekonomického a biosférno-ekologického rozvoja. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je prebytočné aj v úlohe pracantov, aj v úlohe solventných spotrebiteľov a preto je v liberálno-trhovej ekonomike odsúdené na desocializáciu a genocídu.

Napríklad, vo vzťahu k RF v podmienkach globalizácie realizovanej na princípoch trhového liberalizmu je pravdivé tvrdenie pripisované Margaret Thatcher z čias, keď bola premiérkou Veľkej Británie: «Na území ZSSR je ekonomicky opodstatnená existencia 15 miliónov ľudí»[224]. T.j. 90 z každých 100 občanov RF je «prebytočných» a podliehajú zničeniu pre ich nepotrebnosť v celosvetovej liberálno-trhovej ekonomike.

Produkovanie «ekonomicky prebytočného obyvateľstva» je charakteristickou, systémovou vlastnosťou liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá sa prejavovala vždy a vo všetkých krajinách bez výnimky.

Prejavovala sa vo Veľkej Británii, počas celých dejín rozvíjania v nej kapitalizmu, počnúc od prvej priemyselnej revolúcie, keď začalo vyháňanie nájomníkov z pozemkov majiteľov, objavilo sa príslovie «ovce zjedli ľudí» a platili zákony, ktoré trestali «tuláctvo» trestom smrti; prejavuje sa aj v postsovietskej RosSiónii, napriek štátnosťou deklarovanej oddanosti princípom dodržiavania práv človeka a prikázania «nezabiješ». Rozdiely medzi epochami a krajinami sú len v tom, akými spôsobmi sa likviduje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo alebo kam a ako sa vypudzuje z krajiny. O tomto otvorene hovoria aj oficiálne dokumenty štátov s liberálno-trhovou ekonomikou. Takto v USA «v r. 1880 priemerné životné náklady tvorili 720 dolárov ročne, a priemerný zárobok pracovníkov v priemysle bol okolo 300 dolárov ročne. Pritom priemerný pracovný deň trval 11 — 12 hodín, a nezriedka i celých 15 hodín. Každé šieste dieťa pracovalo v priemysle, dostávajúc polovičný zárobok dospelého za tú istú prácu. Čo je to bezpečnosť práce, nikto nevedel. Všetky tieto údaje sú prevzaté z posudku Úradu pracovnej štatistiky, predstaveného Kongresu USA. Na konci tohto posudku sa vyvodzuje záver: „Ľudia musia zomierať kvôli tomu, aby prekvital priemysel“» (http://www.prazdnuem.ru/holidays/1may/chicago.phtml).

No k tomu, aby bola zmenená legislatíva o finančnej a hospodárskej činnosti tak, aby ekonomika slúžila ľuďom, a nie ľudia financiám a finančnej oligarchii — ani vtedy, ani dnes v USA neboli a nie sú znalosti, ani politická vôľa.

Všetko sú to následky základného ekonomického zákona kapitalizmu, ktorý J.V.Stalin sformuloval nasledovne:

«… zabezpečenie maximálneho kapitalistického zisku cestou exploatácie, ošklbania a zbedačenia väčšiny obyvateľstva danej krajiny, cestou zakabalenia a systematického okrádania ľudov iných krajín, najmä zaostalých krajín, a napokon, cestou vojen a militarizácie ľudového hospodárstva, používaných pre zaistenie najvyšších ziskov» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 181).

A preto Sovietska epocha — vzhľadom na jej ideály — nebola «historickým omylom» ani výplodom pekiel, ale etapou posunu ľudstva na ceste k skutočnej slobode od ľudožrútstva a otrokárstva, realizovaných silovými, ekonomickými a ďalšími spôsobmi.

Sovietska epocha mala mnoho hrán, ako aj každá epocha, a bolo v nej všeličo v širokom spektre: od najvyšších prejavov ľudskosti, nezištne a neoblomne zameraných na slobodu a spravodlivosť, až po natoľko ohavnú podlosť a ničomnosť, že ťažko nájsť prívlastky, ktoré by ich adekvátne opísali.