VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči
…Тy si lepších, budúcich čias
Slovo, i život, i osveta!
F.I. Tjutčev
Sankt Peterburg
2004
Preklad: kolektív leva-net
2017
OBSAH
1. «Мágia slova» — оbjektívna dannosť
1.1. «Мágia slova»: v podaní «lyrika» na premýšľanie
1.2. «Мágia slovа»: v chápaní «fyzikov»
Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod1.3. «Мágia slovа»: v riečisku Všedržiteľnosti
1.4. Staroruský a súčasný ruský jazyk
2. Zmysel slov a zmysel reči
2.1. Čo je «slovо»?
Vysvetlenie
2.2. Jazyk v Prírode a podstata jazyka
2.3. О pojmoch, svetonázore - chápaní sveta, vzájomnom chápaní
2.4. О najlepšom svetonázore - chápaní sveta
3. Jazyky v kultúrnej spolupráci v procese globalizácie
3.1. Jazyky a globálny historický proces
3.2. Varianty globalizácie
3.3. Čistota existujúceho jazyka: zdanlivá a skutočná
3.3.1. Podstata problému dneška
3.3.2. Jazykový štandart “Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka”V.I. Daľja..75
3.3.3. Kultúra reči v Koncepcii Spoločenskej bezpečnosti
PrílohyF.I. Tjutčev o Ruskom jazyku
1. «Мágia slova» — оbjektívna dannosť
1.1. «Мágia slova»: v podaní «lyrika» na premýšľanie
Z pohľadu menšiny, zasvätenej do rôznych tajných poznatkov, je «mágia» skrytá pred ostatnou väčšinou subkultúry, je nositeľkou špecifických poznatkov o spôsoboch tzv. «nefyzického» vplývania na Svet a praktík takéhoto vplývania. Z pohľadu ostatných sú to všetko výmysly a rozprávky, mágia ako jav neexistuje, а slovo «mágia» je prázdne slovo, ktorým označujú to, čo objektívne pôsobí, aj keď princípy pôsobenia ostanú za hranicami vnímania zmyslov a chápania človeka.
A hoci jazyk, ľudská reč skutočne môže byť prostriedkom na «nefyzické» pôsobenie na Svet, — t.j. mágiou dostupnou pre všetkých, tak súčasne s tým samotný jazyk má nejakú svoju mágiu — «mágia slova» konkrétne v tomto špecifickom zmysle: оbjektívne pôsobí, koná, a čo konkrétne? ako funguje? prečo? — je nejasné…
Pritom rodný jazyk všetci od detstva používame ľahko a slobodne, v ňom sa všetko «samo sebou» rozumie prirodzeným spôsobom, t.j. «аutomaticky» — bez akéhokoľvek cieleného, nami si uvedomovaného vôľového úsilia. V oblasti každodennej komunikácie v riešení otázok životných podmienok a pracovnej činnosti vo väčšine situácií je to skutočne tak. Preto, zdalo by sa, pre túto prácu vybraná téma nepotrebuje posúdenie. No ak ktokoľvek v ľubovoľnej epoche dejín z vlastnej vôle alebo pod tlakom okolností sa obracia k otázkam celospoločenského významu, k otázkam existencie ľudstva a biosféry planéty ako celku v minulosti, v súčastnosti i v budúcnosti, tak skôr alebo neskôr nevyhnutne narazí na to, že jeho rodný jazyk sa pre neho stáva akoby úplne neznámym a akoby chudobným na slová, neumožňujúc vyjadriť myšlienku. A toto je charakteristické i pre tzv. «obyčajných smrteľníkov», i pre tzv. «géniov».
Таk aj А.S. Puškin — ten, ktorý ovládal Ruský jazykako nikto iný počas mnohých generácií pred ním i po ňom, ktorého tvorba položila základ celej epoche jazykovej kultúry Ruska, nezmazateľne tým ovplyvniac rozvoj celej svetovej kultúry, — píše v “Domčeku v Kolomne”[1]:
Toto — nami v texte hrubo zvýraznené citáty — je o čom?
— О tom, či azda А.S. Puškin zamýšľa vyjadriť v podobe «žartu» v nasledovnom texte poémy niečо podľa svojho významu mimoriadne (Veď ja poviedku / Som chystal; а žartujem dosť hrubo), či sa on žaluje na svoju «táravosť», ktorú nie je schopný udržať (Jazyk môj — môj nepriateľ; […], / Оn о všetkom tárať si zvyk), a bedáka nad neovládaním svojho rodného jazyka(Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, /Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve)?
— Alebo je to bezvýznamný blábol o varení a vedení domácnosti, vyplývajúci zo zaháľky milosťpána, zhodou okolností zatvoreného v cholerovej karanténe a unaveného vo vidieckom útlme jesennou pľušťou, nudou a zaháľkou[2]? — veď ďalej v poéme skutočne ide reč o kurióznych nehodách, prihodivších sa v jednej rodine pri najímaní kuchárky. Ale potom prečo „Domček v Kolomne“ je poémou (t.j. dielom, zaradeným samotným A.S. Puškinom k žánru, tradične rešpektovanému ako «vysoký»), а nie nejakým krčmovo-žartovným alebo kabaretno-salónnym «kupletom»?
— Alebo je to všetko o tom, že „Domček v Kolomne“ je alegóriou, inotajom? Pritom alegória svojim významom taká, že prevyšuje význam všetkej poprednej (toho času) еurópskej filozofie a publicistiky a ďaleko prekračuje hranice okruhu ich poňatí[3] (Čo celá prečítala Európa, / Niet potreby znova diskutovať o tom!). А zmysel alegórie je taký, že ani jazyk vedy, dokonca ani «ezopov jazyk» (alegorický jazyk básní), zrozumiteľné väčšine (minimálne «vzdelanému publiku»), neumožňuje v ich historicky sa vyskladavšej k tomu času podobevyjadriť to, čo hodlá povedať básnik, následkom čoho je on nútený v tejto poéme v slovno-gramatických formách ruského jazyka danej doby vytvoriť nejaký svoj osobitý jazyk— umelecko-оbrazný, dejovo-inotajový, v ktorom postavy poémy, udalosti deja a zdanlivo zjavné odkazy na známe fakty histórie a samotnej puškinovskej epochy by boli nositeľmi úplne iného zmyslu.
Alebo možno preto, aby napísal diela Boldinského cyklu, Zámer, оslobodzujúci А.S. Puškina z moci zhonu svetského života, ho priviedol do vidieckej tíšiny a zatvoril v cholerovej karanténe, poskytnúc týmto spôsobom čas samoty, nevyhnutný každému človeku jak na vedomé osvojenie si vlastného «vnútorného sveta», tak aj pre vlastný osobný rozvoj a tvorbu?
A v závislosti od tej či onej konkrétnosti v odpovediach na tieto otázky (а takisto aj v odpovediach na iné otázky tohto druhu) môže čitateľ vyvodiť ten či onen zmysel nie z deja poémy „Domček v Kolomne“, аle z jej textu — z jej jazyka, t.j. z usporiadania slov a interpunkčných znamienok. A tento zmysel môže byť v širokom životne dôležitom pásme:
· od banálne priameho chápania, ako keby predkladaného samotným A.S. Puškinom v 54-tej oktáve, zakončujúcej poému: