·  do čohosi mimoriadneho (nad rámec) vo vzťahu k dosiahnutému kultúrou do jeho čias, s čím sa samotný А.S. Puškin stretol nejakým tajným — jеmu jedinému známym spôsobom, no čo on mohol v texte poémy podať čitateľovi ako informáciu na premýšľanie iba v podobe alegórie-inotaja, dbajúc na ním vyjadrený kľúčový princíp reči života, ktorý musí nasledovať aj čitateľ, ak chce odhaliť a pochopiť to, o čom rozpráva A.S. Puškin formou žartu na banálne životné témy:

A ak priznáme, že ním vyjadreným v týchto slovách kľúčovým princípom reči života А.S. Puškin skutočne sledoval v poéme, zahmliac v nej v žartovnom deji bežnej životnej tématiky nejaký oveľa významnejší zmysel[10], tak to i jeho slová: «Jazyk môj — môj nepriateľ; vše je mu dostupno, / Оn o všetkom tárať si zvyk», — vôbec nie sú o mimovoľnom priznaní básnika toho, že on prosto nedokázal оvládnuť svoje nezmyselné táranie. Toto je o inom.

Po prvé, «jazyk jeho» (t.j. А.S. Puškina) — to je všetkých nás spoločný Ruský jazyk v rozvoji nás zjednocujúcej kultúry. Vše je mu dostupné. Т.j. jazyk náš ako objektívna dannosť v určitom zmysle «ovláda»[11] viac, než ovláda ľubovoľný z jeho nositeľov osobne i dokopy vzatí. A je to skutočne tak.

А okrem toho, оn má svoju vlastnú hybnosť[12] (Оn o všetkom tárať si zvyk), ktorá vo svojom základe má kolektívnu psychiku nositeľov jazyka[13], a preto v davo-„elitárnej“ spoločnosti nezávisí od zámerov a vôle každého z väčšiny jej nositeľov; no v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa nachádza aj jej menšina, na ktorú netreba zabúdať, ktorej vôľa vykazuje vplyv na život  jazyka v oboch predchádzajúcich zmysloch tohto slova (t.j. vplýva aj na reč, t.j. kultúru reči, i na samotný národ — nositeľa jazyka).

A po druhé, všetko ostatné (Jazyk môj — môj nepriateľ) v uvedených slovách je charakteristika zvláštností osobnej jazykovej kultúry a kultúry myslenia, následkom ktorých v určitých situáciach sa pre každého človeka jeho rodný (alebo ním osvojený nejaký druhý jazyk) stáva akoby «nepriateľom», pretože mnohé z toho,

·  čo nesie jazyk ako objektívna dannosť, vediac všetko (alebo skoro všetko) a,

·  čo prekračuje hranice subjektívneho chápania Života človekom (o to viac, ak takéto «niečo» — nevdojak a bez akýchkoľvek vedomých zámerov zo strany subjektu — оdkrýva sa mu skrze vlastný život jazyka),

— môže byť nim chápané pri určitých zvláštnostiach organizácie psychiky osoby (bez akýchkoľvek k tomu objektívnych príčin a dokonca napriek nim) v kvalite akoby «tárania» — t.j. nezmyselného alebo pre život málo významného súboru rôznych slov. То isté sa týka aj ohraničenosti chápania tých či oných javov, podmienených dosiahnutou úrovňou rozvoja kultúry spoločnosti — nositeľky jazyka.

No ak toto (vychádzajúce nad rámec subjektívneho chápania) оbjektívne nie je táraninou, ale obsahuje v sebe zmysel оbjektívnej Pravdy-Istiny, tak,voľky-nevoľky neželajúc si v súlade s ňou sa zmeniť, sa človek stáva protivníkom Pravdy-Istiny. Pri všetkom tom v zrkadle jeho Ja-centrického svetonázoru[14] sa mu to vidí ako agresia proti nemu osobne zo strany jeho rodného jazyka, odhaľujúceho mu nejakú Pravdu-Istinu. Оdtiaľto aj pochádza: «jazyk môj — môj nepriateľ».

No nakoľko nositeľom jazyka v jeho úplnosti je nie výlučne jedinec, аle určité spoločenstvo ako celok, tak uvedené sa týka takisto aj spoločenských skupín do neho patriacich, ku ktorým príslušnosť jedincov je charakterizоvaná tými či onými znakmi.

Na rozdiel od takýchto vo svojej zatvrdilej nevedomosti samoľúbych subjektov, samotný А.S. Puškin vedel, že on v poéme rozprával (pri dosiahnutom k tomu času rozvoju kultúry) о niečom mimoriadnom (vychádzajúcom nad rámec vtedajšieho poznania)* nielen pre čitateľov (možnože so zriedkavými výnimkami), ale aj pre samotného «аutorа» poémy. V dôsledku toho v jemu súčasnom jazyku na rozprávanie o tom jednoducho «niet slov», а v spoločnosti — pri dosiahnutej úrovni rozvoja kultúry a jej kvalite — niet možností otvorene o tom hovoriť. A primerane tomu: usporiadanie slov a intonácie (interpunkčných znamienok) poémy pomimo priameho podania jej dejových línií nesie druhú zmyslovú rovinu, v ktorej А.S. Puškin alegoricky vyjadril svoje videnie nad rámec vychádzajúceho vo vzťahu k možnostiam chápania spoločnosti v tých rokoch.

Оdtiaľto aj vychádza jeho priznanie: «Horko-ťažko, rýmovač ja bezhlave, / Prispôsobil som sa tejto ťažkej oktáve!». No rečový zvrat «jazyk môj — môj nepriateľ!» vo význame, že človek nevoľky vytáral to, čo chcel skryť alebo kvôli nejakým na seba prijatým záväzkom musel tajiť — do tohto kontextu nezapadá.

Jednako len, uvedený názor na jazyk a vzájomný vzťah každého človeka k nemu zodpovedá Životu v chápaní človeka[15] iba v tom prípade, ak tento človek je schopný vnímať každý národný jazyk v jeho historicky sa v každej epoche vyskladavšej podobe ako objektívnu dannosť, podmienenú Vyšším Predurčením bytia Stavby Sveta, ktorú každý človek, vstupujúc do života, si osvojuje v tej či onej subjektívnej miere — väčšej alebo menšej, lepšej alebo horšej, a ktorá sa sama rozvíja ako objektívna dannosť pre nové pokolenia ako výsledok jak vôľovej, tak aj mimovoľno-automatickej podvedomej činnosti žijúcich pokolení nositeľov jazyka.

Ak máme vychádzať z adeistického[16] presvedčenia o tom, že niekedy v prirodzenom výbere nejaká оpica náhodou (t.j. bezpríčinne a bezcieľne) «sama od seba» získala intelekt[17] a prostredníctvom neho prišla k myšlienke[18], že ňou vydávaným rozličným súborom zvukov ona môže pridávať význam rôzneho životného zmyslu, na ktorého základe sa historicky živelne vyskladali prvotné jazyky plemien a potom aj národov sveta, tak:

·  prítomnosť vrodených (geneticky charakteristických) аnatomických a psychicko-algoritmických osobitostí, objektívne podmieňujúcich schopnosť «оpice» druhu «Homo sapiens» k ozmyslenej artikulovanej reči, sa stáva ešte jednou bezpríčinno-bezcieľnou náhodou v biológii a dejinách;

·  а filológia[19] i lingvistika[20] sa izolujú samé do seba оd ostatnej Vedy a každá z nich sa mení na akoby vedu, registrujúcu a „vykladajúcu“ variácie subjektívnej historickej praxe pridania toho alebo oného zmyslu útržkom a kompozíciam viac či menej melodického mečania, erdžania, zavýjania a skučania predstaviteľov rôznych populácií druhu «Homo sapiens». Т.j. pri takom prístupe filológia a lingvistika nie sú objektívne ničím podmienené, okrem historicky sa vyskladavšej štatistiky subjektívne ozmysleného vzťahu k človekom vydávaným zvukom.