Toto určuje aj vzťah dianetiky k narkomanom, zločincom a iným asociálnym typom: z jej pohľadu, sú títo všetci zaťažení ingrammi, ktoré rodia automatizmy ich asociálneho správania, neovládané vôľou danej obete ingramových napadnutí psychiky.

Skutočnosť, že iní ľudia tak či onak trpia ich správaním, skazeným ingrammi, a preto asociálnym — je len druhotný následok prvotného osobitne ťažkého napadnutia psychiky určitej časti ľudí ingrammi, ktoré bez pomoci audítorov nemôžu zvládnuť. Keďže ingramy vnikli do ich psychiky od iných ľudí, v čase, keď budúce asociálne typy boli v bezvedomí, počínajúc momentom vzniku zygóty v procese ich počatia, tak klásť za to zodpovednosť na ľudí trpiacich ťažkými ingramovými napadnutiami psychiky je nezákonné.

Preto všadeprítomný systém výkonu trestu za zločiny a ostatné porušenia zákona iba prehlbuje stav vecí v spoločnosti, pretože obeť ingramových napadnutí psychiky v nej naráža len na (voči nemu) negatívne emócie, čo vedie len k obohateniu jeho ingramovej banky, ktorá sa v skaličenej psychike prejavuje ešte vo vyššej miere.

Avšak bez efektívnej psychiatrie, spoločnosť nemôže odmietnuť systém výkonu trestu a bliaka v nejednoznačnosti názorov o vzťahu k zločincom: je jasné, že sú nenormálni a je žiaduce ich priviesť k norme – no nie je známe ako. Psychicky skaličeného trestať je nežiaduce (a zvlášť trestom smrti) – a nechávať na slobode je takisto nemožné. Dianetika ponúka ako alternatívu k systému výkonu trestu klírovanie, vedúce k odstráneniu príčiny asociálneho správania páchateľov (t.j. ingramových napadnutí psychiky), čo ale predpokladá vylúčenie zo spoločenskej morálky túžby po pomste voči bývalému zločincovi, ktorý sa stal klírom.

Po tomto oboznámení sa s celkovými pohľadmi a názormi dianetiky možno prejsť k posúdeniu jej pohľadov na štruktúru psychiky a k posúdeniu mechanizmu ingramových narušení z jej uhla pohľadu normálnej psychickej činnosti.

«Existujú dve axiómy o fungovaní rozumu, ktoré musí audítor poznať.

I. Rozum vníma, nastoľuje a rieši problémy spojené s prežívaním.[81]

II. Analytický rozum počíta-kalkuluje opierajúc sa o rozdiely. Reaktívny rozum počíta-kalkuluje opierajúc sa o stotožňovanie, zhodu.

Prvá axióma zaujíma audítora pri jeho práci preto, lebo pomocou nej môže presne stanoviť, či má do činenia s racionálnou reakciou alebo nie. (...) Ľubovoľné odklony od optimálnej racionálnej normy sú pre nájdenie ingramov užitočné, všetky iracionálne strachy atď. sú tým, čo môže audítor výhodne použiť. <...>

V súlade s druhou axiómou možno predpokladať, že rozum obšírne a presne rozpozná rozdiely, približujúc sa k plnej racionálnosti, a ďalej, v miere toho, ako odchádza od racionálnosti, rozpoznáva celkovo menej a menej rozdielov, až kým sa nakoniec nepriblíži k stavu úplnej nemožnosti rozoznať rozdiely v čase, priestore alebo myšlienkach, a vtedy je možné ho považovať za absolútne šialený. <...>

Zdravie rozumu – to je schopnosť nachádzať rozdiely. Čím lepšie môže niekto poukázať na rozdiely – nie je dôležité, jak malé sú – a poznať veľkosť týchto rozdielov, tým je racionálnejší. Čím menej je človek schopný nachádzať rozdiely a čím bližšie prichádza k mysleniu zhodnosťami (A=A), tým menej je jeho rozum i duch zdravý.» - „Dianetika“, str. 401 - 404 v úryvkoch.

Dianetické termíny «analytický rozum» a «reaktívny rozum» treba chápať v zmysle uvedenej axiómy II. Tieto dve zložky rozumu (v zmysle uvedenej axiómy I) sú individuálnym rozumom každého človeka. Rozum je jedným z mnohých prostriedkov, ktorými disponuje v živote každé, seba si uvedomujúce «vlastné Ja». Analytický rozum podmieňuje životné dynamiky jedinca, a reaktívny pod vplyvom ingramov – ich znetvorenie.

«Analytický rozum (v dianetike ho ináč nazývajú analyzér: naša poznámka pri citovaní) je nielen skrátka dobrý počítač, on je počítač dokonalý. Nikdy sa nemýli. Nerobí chyby dovtedy, kým organizmus zostáva nepoškodený (to jest dovtedy, pokým ho niečo nezbavilo rozumového zariadenia).

<...> Analytický rozum má svoje štandardné pamäťové banky (je to dianetický termín: naša poznámka pri citovaní). Kde sa ony štruktúrne nachádzajú, nás v danom momente vôbec nevzrušuje. Aby fungoval, musí mať analytický rozum vnemy (informáciu), pamäť (informáciu) a obrazotvornosť-predstavivosť (opätovne informáciu).

Spolu s týmto existuje ešte iná informačná banka a druhá časť rozumu, ktorá obsahuje aberácie a stáva sa zdrojom psychických porúch. O tom rozpovieme neskôr. Túto časť rozumu netreba spájať s analytickou alebo so štandardnými bankami pamäte.

(...) Informácia na začiatku nevstupuje do analyzéra. Najprv vstupuje do štandardnej banky a «zašíva sa» tam, až potom ju analyzér môže odtiaľ získať.» - „Dianetika“, str. 56, 57.

Jednou z charakteristických zvláštností štandardných pamäťových bánk je priebežné pripojenie všetkých zápisov k časovému momentu, určenému „biologickými hodinami“, vlastnými každému človeku: človek je sám sebe hodinami. Vďaka tomu sa každá informácia zapamätáva v štandardných bankách ako chronologická postupnosť vnemov.

Súhrn pripojení dávok informácií k časovým momentom v ich postupnosti sa v dianetike nazýva «časovým pásom».

V stave bezvedomia sa tento normálny proces dodania informácie do psychiky narúša a informácia sa nedostáva do štandardných pamäťových bánk.

«Mechanizmus nášho modelu rozumu je veľmi jednoduchý. Ničiaca vlna fyzickej bolesti alebo všetkoprenikajúceho jedu typu éteru sa nabaľuje a následne vyletujú niektoré alebo všetky poistky, ktorými je chránený analytický rozum. Akonáhle sa odomyká on, štandardné pamäťové banky sa odomykajú tiež.

Periódy «bezvedomia» sú medzerami v štandardných bankách pamäte. Tieto medzery tvoria to, čo v Dianetike nazývame bankou reaktívneho rozumu.

Doba, keď funguje analytický rozum, plus doba, keď je v činnosti reaktívny rozum, tvoria dlhú niť postupného zápisu celého života.

<...>

Keď človek úplne alebo čiastočne «stráca vedomie», reaktívny rozum čiastočne alebo úplne zapája svoje kontakty. Keď je človek plne pri vedomí, jeho analytický rozum plne komanduje organizmus. Keď sa jeho vedomie oslabuje, reaktívny rozum tou istou mierou naberá na sile.

Momenty ľudského «bezvedomia» sú väčšinou momentmi nasmerovanými proti jeho prežívaniu. Preto je životne dôležité, aby čosi na seba prevzalo úlohu riadenia ľudskej činnosti s cieľom záchrany celého organizmu. Bojovník, ktorý pokračuje v boji napoly v bezvedomí, je popálený človek, ktorý vyliezol z ohňa – to je príklad, keď je reaktívny rozum užitočný.

<...>

Reaktívna banka nezachováva spomienky také, ako si ich predstavujeme. Ona zapisuje ingramy. To sú úplné, až do najmenších detailov, zápisy každého vnemu prítomného počas úplného alebo čiastočného «bezvedomia». Tieto zápisy sú rovnako presné, ako hociktoré iné v organizme, no disponujú vlastnou silou. Sú podobné dlhohrajúcim platniam alebo filmu, ak by obsahovali všetky vnemy svetla, zvuku, vône, chuti atď.

No predsa len existuje celkom zreteľný rozdiel medzi ingramom a pamäťou (v dianetike sú to odlišné termíny: naša vysvetlivka pri citovaní). Ingram môže byť nepretržite pripojený do ľubovoľnej reťaze organizmu (rozumie sa línia cirkulácie informácie: naša vysvetlivka pri citovaní), správa sa ako zvláštny osobitný organizmus.» - „Dianetika, str. 72, 73 v úryvkoch.

K poslednému odseku je pridaná poznámka:

«Slovo «ingram» sa v Dianetike používa v jeho úplne presnom význame ako určitý a trvalý odtlačok, zanechaný dráždivým podnetom na protoplazme tkaniva. Ingram je považovaný za samostatnú skupinu dráždivých podnetov, ktoré sa zaznamenávajú výlučne do buniek organizmu.»