Stalin v západných encyklopédiách je trocha lepší ako Hitler, ale to je vynútená miera, pretože v opačnom prípade by bolo nutné odpovedať na otázku, prečo vo vojne rokov 1939-45 Západ nepomohol nešťastnému Hitlerovi poraziť «ríšu zla» na čele s despotom Stalinom. Ak by sa s hitlerovským Blitzkriegom vysporiadal ZSSR sám, čo aj bolo možné, nebyť katastrofy leta 1941, tak v západných encyklopédiách by Stalin zaujal miesto zločinca ХХ. storočia № 1; ale takto № 1 prišlo dať Hitlerovi, prenechajúc Stalinovi № 2.

Nehľadiac na takéto obrazy, namaľované západnými „encyklopedistami“-imagemakermi, existuje politická skutočnosť. A nech by sa akokoľvek snažili zobrazovať Stalina ako despotu, moc milujúceho maniaka a bezcharakterného úbožiaka, nevzdelaného, rozumovo zaostalého, ale pritom chytrého, jednako v skutočnosti práve on, vďaka vysoko morálnej disciplíne svojho umu, zosumarizoval marxizmus tak, že marxizmus sa nedokázal udržať pri moci dokonca ani «v jednej, samostatne vzatej krajine», pretože je to pseudonáuka, ktorú «mocní celého sveta» prikázali považovať za pravdivú – a oni to vedia.

A preto na úrovni realizácie globálnej politiky majú teraz pochybnosti o schopnosti súčasných trockistov-marxistov (iných marxistov vo svete prosto niet) riešiť problém všeobecnej krízy kapitalizmu a nastoliť globálny systém otroctva, analogický tomu, ktorý bol v ZSSR za Brežneva; ale s takou kádrovou politikou, aká bola za Stalina, aby takýto „socializmus“ pre všetkých a „komunizmus“ pre „elitu“ internacistov nepopierateľne prevyšoval buržoáznu demokraciu na úrovni sociálnej vybavenosti a bezpečnosti života pre zákon rešpektujúce osoby[102].

Avšak nikto nemôže dať garancie, že príchod marxistického trockizmu k moci (židovského internacizmu v jeho svetskej forme) v globálnych rozmeroch neprejde od začiatku do marxistického stalinizmu (len teraz už nie v jednotlivo vzatej experimentálnej krajine, ale na celom svete), a potom – do globálneho odmietnutia marxizmu a potlačenia jeho majiteľov.

A socializmus bez marxizmu, ako aj Kresťanstvo bez Biblie, a obidvoch hierarchií darmožráčov, opakujúcich každá svoje „sväté“ písmo – to je vykorenenie otroctva vo všetkých jeho podobách a formách existencie a normálna organizácia života spoločnosti ľudí.

Primerane takýmto nebezpečenstvám vo vzťahu k funkčnosti marxizmu a primerane naliehavej potrebe pohlavárov globálnej politiky zničiť «všeobecnú krízu kapitalizmu»[103] pri zachovaní otrokárskej podstaty, samotní pohlavári objektívne potrebujú niečo ešte vycibrenejšie, než marxizmus. Niečo, čo by z jednej strany dávalo veľkú ilúziu slobody tým, komu oni predurčili byť otrokmi, a z druhej strany, aby to bolo skutočne efektívne otroctvo, nevytvárajúce nebezpečenstvá pre vyššiu „elitu“, uskutočňujúcu globálne otrokárstvo.

A netreba si klamať ohľadom osudu buržoáznej demokracie v jej dnešnej podobe, vrátane tej v USA. V spojení s nevyhnutnosťou likvidácie «všeobecnej krízy kapitalizmu», vytvorenej konkrétne buržoáznou demokraciou individualistov, ju čaká také isté potopenie, ako bol potopený politický systém stagnujúceho ZSSR. To je pri globálnom rozmere činnosti len otázkou času, politických a finančných «technológií».

Novým sa nazýva to, čo sa líši od iných vecí, kedysi bežných alebo niekomu ešte pamätných vecí. A preto treba najprv odkryť základné črty toho, čo už existovalo k momentu objavenia sa toho «nového», aby sa na pozadí tohto spoločného základu jasne zobrazili odlišnosti tohto «nového».

Ak máme hovoriť o spoločenstvách, žijúcich v otroctve totalitných ideológií, tak v nich sa od každého jedinca vyžaduje (pánmi-otrokármi), aby bol buď presvedčený o pravdivosti týchto ideológií; a ak nie je, tak aby vo svojej verejnej činnosti hovoril o svojej oddanosti týmto ideológiám[105].

To posledné sa na prvý pohľad zdá byť hlúpou požiadavkou. Ale iba na prvý pohľad, pretože verejné svedectvá o tom, že lživé učenie je pravdivým, sú prostriedkom potláčania svedomia a zdravého rozumu u každého jedinca a prostriedkom odluky jedincov v spoločnosti. Kvôli tomu, kolektívne snahy o prekonanie takéhoto ideologického otroctva sú prakticky nemožné, pretože bez vzájomnej dôvery na základe svedomia nemôžu jedinci konať jednotne. A osobný nesúhlas a odpor voči otrokárstvu vyžaduje rozvitejšie chápanie sveta než u majiteľov ideológie, čo umožňuje v rečových zvratoch, vlastných danej ideológii, vykladať zmysel, ktorý je cudzí koncepcii otrokárstva, zavádzanej do života pod pláštikom totalitnej ideológie (toto vlastne aj robil Stalin). No toto už vyžaduje vysokú počiatočnú úroveň chápania toho, čo prebieha, aby „nezažiaril“ v atmosfére všeobecného nesvedomitého pokrytectva a donášania na nesúhlasných a inakšie zmýšľajúcich. V živote Stalina počiatočnú vysokú úroveň chápania toho, čo prebieha, zabezpečilo dokonalé poznanie Biblie, ktoré predchádzalo jeho presadeniu sa v hierarchii strany ideologických dozorcov nad otrokmi: porovnať biblické ohlásenia s marxistickými zamlčaniami, to bola vec svedomia a disciplíny mlčania: «nedávajte sviatosti psom a nehádžte perly sviniam» - to mu bolo dobre známe zo seminárnych rokov.

Generácie, ktoré vyrástli v ZSSR počas jeho života, rástli v podmienkach ideologického otroctva a plného zamlčiavania Biblie[106]. Preto nemali s čím porovnávať propagovaný marxizmus, následkom čoho vnútrospoločenské zlo predstupovalo pred nich nie ako globálne organizovaná sila, ale ako prežitky kapitalizmu, ktoré v sebe nevykorenili jednotliví jedinci v sovietskej spoločnosti. Stalin bol pre mnohých z nich nesporným vodcom v pozitívnom chápaní tohto slova, no Stalin nemal v ZSSR sociálnu bázu, ktorá by disponovala rovnakým vnímaním sveta ako on, nakoľko väčšinu jeho nasledovníkov marxizmus uspokojoval ako teoretická osnova spoločenského usporiadania ZSSR a nasledujúceho prechodu ku komunizmu.

Ukončenie prenasledovania cirkvi (obnova patriarchie a pod. v roku 1943) vytvorilo v spoločnosti podmienky, v ktorých nevyhnutne muselo dôjsť k porovnávacej analýze biblickej teórie a praxe s marxistickou teóriou a praxou. „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, stavšie sa testamentom J.V. Stalina pre potomkov-pokračovateľov diela vykorenenia otrokárstva – to je jeho osobný vklad do zvrhnutia tisícročia trvajúceho ideového jarma biblických otrokárov-globalistov nad Ruskom.

Hlavným špecifikom realizácie otrokárstva pod útlakom totalitných ideológií je to, že nikto zatiaľ neliezol do organizácie psychickej činnosti jedincov a nevynakladal žiadne úsilie na jej reorganizáciu.

Navyše, ak máme hovoriť o dvoch najmocnejších totalitných ideológiách ХХ. storočia – marxizme a hitlerizme – tak tieto boli maximálne nespokojné so školami psychoanalýzy, ktoré začali svoj rozvoj koncom XIX. storočia v kultúre biblickej civilizácie (predovšetkým S. Freudom). Pritom je potrebné venovať pozornosť tomu, že ani marxizmus, ani hitlerizmus nevytvorili svoju alternatívnu analógiu psychoanalýzy, no paušálne karhali teórie všetkých im súčasných psychoanalytikov, nezabiehajúc do preskúmania ani reálnej psychickej činnosti človeka, ani do podstaty teórií nimi karhaných psychoanalytikov. Marxisti prevažne považovali psychoanalýzu za nematerialistickú, buržoáznu lživú vedu; pre hitlerovcov to boli «židovské táraniny»; psychológia a príbuzné disciplíny sa pod dohľadom oboch totalitných ideológií rozvíjali tak, aby neprekypovali horlivosťou a neboli obvinené z napomáhania „buržoázno-židovským lživedám“[107].