Toto tvrdenie netreba chápať ako naše tiché uznanie freudizmu alebo nejakej inej západnej psychoanalýzy za pravdivú teóriu o fungovaní reálnej psychiky človeka. Je to len poukázanie na to, že pre totalitné ideológie bola téma psychológie človeka zakázaná. A zakázaná preto, lebo niektoré kľúče k pôvodu samotných totalitných ideológií ležia v osobitostiach organizácie psychiky osnovateľov ideológií i aktívnych funkcionárov – ich nasledovníkov. Práve preto, prienik do tajnej zakázanej zóny teórií a praktík v oblasti psychiky bol jedným z faktorov, ktorý priviedol do záhuby mnohých, v krajinách, kde sa otroctvo realizovalo na základe totalitných ideológií.
Čo dal freudizmus Západu? - pandémiu[108] autosugescie oidipovského komplexu a ďalších porúch v rámci prevládajúceho zvieracieho režimu psychiky[109], do ktorých by bez pomoci psychoanalýzy väčšina postihnutých ani za nič na základe vlastného intelektuálneho úsilia nedošla. Takže nevedomosť v rade prípadov môže byť lepšia, než nadmerná informovanosť vzdelancov s nečlovečím režimom psychiky.
A predsa, čo také «nové» sa – v celosvetových rozmeroch – objavilo v oblasti psychológie a predovšetkým praktickej psychológie, a nie v oblasti psychologických teórií v 20. storočí? Novinky v tejto oblasti sú dve:
· Prísne tajné programy tajných služieb rôznych krajín, riešiace úlohu, ako pomocou vedecko-technických výdobytkov riadiť správanie vybraného jedinca v dave a más ľudí, tak efektívne, ako ruské CRL (centrum riadenia letov)* a americká NASA riadia na diaľku lunochody, marsochody a riešia rôznorodé úlohy pomocou automatických staníc.
· Dianetika a scientológia, ako teoreticky popísaná a cielene vytvorená praktika zmeny organizácie psychiky jedinca.
Zdesenie obyvateľa vyvoláva to prvé, a toto zdesenie je ešte podnecované tlačou, a takisto inými médiami, filmami o všemožných reálnych i vymyslených psychotropných zbraniach, kyborgoch, premene ľudí na robotov a pod.
Dianetika a scientológia sa v podstate propagujú jak priamo pozitívne («Moderná veda duševného zdravia»; «ako riešiť problémy a stať sa spokojným a šťastným a pod.»); tak aj nepriamo negatívne (totalitná sekta, majúca za cieľ okradnúť svojich klientov, uchvátiť globálnu moc a pod.).
Čo sa týka prvého, tak psychotronické zbrane sú možné, no je to nanajvýš len prostriedok masového vplyvu v spoločnosti v určitých výnimočných situáciách, rovnako ako každá iná zbraň v minulosti[110]; a vo všedných životných podmienkach je prostriedkom adresného vplyvu na osobu, vybranú za účelom takéhoto pôsobenia kvôli nejakým s ňou spätým okolnostiam, a to nanajvýš v období po zavŕšení epochy testovania psychotronických technológií v spoločnosti samotnými ich majiteľmi, keď sa skúšajú na prvých, čo im padnú pod ruku.
Preto zdesenie obyvateľa nad hrozbou psychotropného vplyvu na neho samého je smiešne. Nie je dôvod klamať sám seba:tí, čo prišli o hlavu, za vlasmi už neplačú[111]. Všetka prísne tajná psychotronika je len «čerešničkou na torte» na historicky sformovanom systéme potlačenia slobody osoby a systéme riadenia správania nie jednotlivcov, ale obyvateľstva celých regionálnych civilizácií.
Preto nás zaujíma nie psychotronická hrozba, ale ju zahŕňajúci problém organizácie každodenného otrokárstva a normálneho riadenia sociálneho systému v podmienkach otrokárstva bez nejakých výnimočných režimov, vyžadujúcich zásah s masovým použitím psychotronických alebo iných zbraní proti masám obyvateľstva alebo pri terore proti nejakým sociálnym skupinám. Všetky psychotronické zbrane, nakoľko sú prostriedkami núdzového konania, sa pre bežné každodenné otrokárstvo nehodia. Preto sa na dianetiku a scientológiu treba pozrieť cez prizmu problému organizácie bežného otrokárstva.
Ako už bolo povedané, osobná kultúra vnímania sveta a jeho chápania sa v našich dňoch (i dohľadnej minulosti) u väčšiny ľudí reálne formuje bez vedomého kladenia požiadaviek na ňu a bez cieľavedomej práce na ich realizácii vo svojom každodennom psychickom živote.
Následkom toho, drvivá väčšina obyvateľstva je nositeľom osobnej psychickej kultúry, ktorú A.S. Puškin v „Jevgenijovi Oneginovi“ charakterizoval slovami: «My všetci sme sa po troške učili, niečomu a nejako...», v dôsledku čoho si do staroby zachovali bezstarostnosť a životnú nespokojnosť náladového infantilizmu[112]: «Bohatí sme, sotva sme z kolísky vyšli, chybami otcov i oneskoreným ich chápaním. A život nás už unavuje, ako rovná cesta bez cieľa, ako hody na cudzej oslave...» — pokračoval v charakteristike tejto akože duchovnosti M.J. Lermontov.
Vo výsledku, množstvo chýb v kultúre formovania osobnosti, charakteristickej pre spoločnosť, nahromadiac sa, ústi do krízy civilizácie, nositeľky tejto psychickej kultúry. Tento jav vo veľkej miere zasiahol Západnú regionálnu civilizáciu, ktorej kostrou duchovnej kultúry je na základe Biblie stáročné cielené pestovanie kaleidoskopického idiotizmu[113] obyvateľstva – pomaly plynúcej schizofrénie.
V rôznych historických epochách ľudia, ktorých psychika z rôznych príčin nebola rozdrvená touto antiintelektuálnou biblickou kultovou a svetskou tradíciou, dokázali pochopiť podstatu duchovnosti biblickej civilizácie – psychickej kultúry – a pokúšali sa dať spoločnosti viac, či menej efektívnu alternatívu biblickej, vnútorne i navonok antagonistickej, osobnostnej psychickej kultúre, alebo aspoň zdanlivosť takejto alternatívy. Pritom treba mať na pamäti, že alternatívy biblickej doktríny a biblickej psychickej kultúry môžu byť dvoch typov, určených podľa predpokladov k prechodu k antibiblickej kultúre:
· biblická kultúra je zlá preto, lebo je to otrokárstvo;
· biblická kultúra je zlá preto, lebo ako otrokárstvo je málo efektívna, nebezpečná pre samotných otrokárov.
V 20. storočí jednou z alternatív k biblickej (predovšetkým) psychickej kultúre sa stala dianetika a na jej základe rozvinutá scientológia, ktorých zakladateľom bol Lafayette Ron Hubbard (aktívna činnosť od roku 1929, kedy sa dostal na univerzitu, do smrti v roku 1986). L.R. Hubbard postavil konkrétne požiadavky na normálnu psychiku jedinca (normálnu podľa jeho chápania) a vytvoril praktickú procedúru, umožňujúcu k tejto norme priviesť psychiku jedinca, od nej úplne vzdialenú pri živelnom vývine osobnosti v informačnom prostredí, panujúcom v terajšej spoločnosti; samozrejme, ak jedinec prejavuje určitý záujem o takúto svoju psychickú prestavbu.
Klírovanie – v tej podobe, ako je opísané v knihe L.R. Hubbarda „Dianetika. Modernáná veda duševného (mentálneho) zdravia“ – je v podstate diskusiou špecialistu na klírovanie, nazývaného «audítor», s tým, kto podstupuje túto procedúru. V nej sú vylúčené narkotiká, hypnóza a všetko to, čo je obyvateľovi známe o programovaní a kódovaní psychiky. Navyše, všetka informácia, ktorá sa dostala do psychiky pod vplyvom hypnózy, drog a pod., je ingramová a čistí sa v procese klírovania. To s rozširovaním dianetiky vyvoláva veľkú nevôľu tajných služieb, pracujúcich v oblasti psychotronického vplyvu na osobu, aby osoba, podrobená psychotronickému spracovaniu, sa správala v súlade s na ňu kladenými úlohami. To jest klírovanie nie je žiadne nepredstaviteľné inkvizítorské psychologické mučenie, následkom ktorého vzniká «zombi», ako to opisujú kritici scientológie, nevnikajúc do samotného procesu.
Vzájomne prívetivá beseda dvoch ľudí o svojich životných problémoch a nepochopiteľných náhodách, zvykoch a želaniach môže byť v podstate úspešnou seansou klírovania, oslobodzujúcou človeka zo zajatia vedome nemotivovaného správania sa na osnove diktátu ingramov, ak následkom takejto besedy boli nejaké problematické príčiny problémov (skryté v podvedomých úrovniach psychiky) vyvedené na úroveň vedomia a prestali tlačiť na psychiku človeka, otravujúc mu život. A pritom nemusia ani poznať také slová ako «dianetika» a «scientológia».