Starý britský vojak priniesol z Indie od fakíra talizman - vysušenú opičiu labku. Ten, kto ju vlastní, má právo na splnenie troch želaní. Tá sa dostane do rúk jeho známeho, ktorý vysloví prvé želanie – chce okamžite 200 funtov šterlingov. Krátko nato prichádza zamestnanec firmy a oznamuje, že jeho syna zabili a odovzdáva mu odškodné za syna – 200 funtov šterlingov. Zhrozený otec chce vidieť syna, tu a okamžite. – Klopanie na dvere, zjavuje sa prízrak (duch) syna. V hrôze si nešťastný majiteľ labky praje, aby prízrak zmizol atď.

Usušená – mŕtva – opičia labka (stanúc sa prostriedkom čiernej mágie) „vládla“ schopnosťou splniť želania jej majiteľa práve uvedeným spôsobom. To ju odlišuje od „živého“ Sivka-Burka z Ruských rozprávok, ktorého blahodárnosť sa uskutočňovala „vo forme čistej, bez sprievodnej ujmy hmlistej“ – nepredvídateľnej škody.

Námet príbehu W. W. Jacobsa získal idiomatický[24] význam. Vytvoril totiž slangový termín „The effect of The Monkey´s Paw“ (efekt opičej labky), ktorý je sám o sebe skrytý chápaniu človeka, pokiaľ dotyčný nepozná námet, obsah príbehu.

„Opičia labka“ s jej poruchou vznikla ako element profesionálneho slangu z toho dôvodu, že v  západnej vede, presne takisto, ako v „sovietskej“ existujú oficiálne, neoficiálne i podvedomo-psychické zákazy na skúmanie niektorých javov a rovnako tak – na vypracovanie spôsobov chápania ich podstaty. Takéto zákazy vyvolávajú vo vedeckých kruhoch „mystickú“ hrôzu. V jej dôsledku vedci, naraziac v  živote a v práci na zakázanú tématiku, sa vyhýbajú nazývať niektoré veci a javy ich pravými menami. Radšej im prideľujú formálne znaky – symboly.

„Zasvätení“ pochopia, s čím majú dočinenia; a „nezasväteným“ – vedieť netreba.

Západ niekedy používa termín „efekt opičej labky“, nesúc iba obsah v asociačnom spojení s námetom príbehu. Nemajúc samostatne žiadny zmysel, je teda bez poznania kľúča – príbehu zbytočný. Ale pre nás je najvhodnejší termín s plne definovaným zmyslovým obsahom, ktorý je človek v stave pochopiť aj sám, osvojac si ho v rámci miery svojho chápania. Tým pádom je schopný ochrániť, po prvé - svoje okolie a  po druhé - seba od prejavu d-efektu skôr „opičej hlavy“ (a nie labky) u všetkých, kto svojim konaním vyvolávajú spomínaný „efekt labky“ (vrátane „chlpatej tlapy“ vládnucích „elít“).

Na to, aby sme ušli efektu „opičej“ hlavy na krku človeka, je nutné, predovšetkým, jednoducho sa zdržať činností s vedome nepredpovedateľnými dôsledkami, a taktiež nespoliehať sa na „nejako to dopadne“ v situáciách, v ktorých vedome, dopredu predpokladáme nešťastie.

Odovzdanie návyku prognózovania a riadenia jedným subjektom druhému je možné, ak príčinno-dôsledkové podmienenosti (inými slovami - objektívne zákonitosti), tvoriace osnovu predpovedateľnosti a  riadenia, môžu byť interpretované v nejakom im obom spoločnom systéme kódovania in-formácií. T.j. odovzdané tým alebo iným „jazykom“v jeho  najvšeobecnejšom slova zmysle, označujúcom akýkoľvek v  danej kultúre rozvinutý prostriedok výmeny informácií medzi ľuďmi.

V opačnom prípade je pre všetkých, ktorí si chcú túto konkrétnu schopnosť osvojiť, nevyhnutné jej samostatné postupné zvládnutie. T.j., o-svoje-nie si každého návyku je vždy samostatným rozšírením svojho vlastného systému stereotypov vnútorného a vonkajšieho správania sa.

Jednota a komplexnosť pre rôzne subjekty dostupných systémov kódovania dostatočne jednoznačnej informácie pre každý z nich, im iba uľahčujú proces predávania a osvojovania si potrebných schopností.

Preto potreba predávania nových návykov môže vyžadovať vytvorenie nových systémov kódovania informácií (prenosu mier) v spoločnosti a im zodpovedajúceho pojmového aparátu. Avšak o-svoje-nie všetkého tohto, aj vytvoreného niekým druhým - je práca, ktorú môže urobiť iba každý osobne. Pretože systém obrazných predstáv o Živote celkovo a o každom z jeho javov, vrátane abstrakcií vedy, si musí každý človek vytvoriť v sebe sám.

 O novovytvorené prostriedky (schopnosti) sa treba starať, aby ich používanie bolo možné si osvojiť v dobrej viere, podľa možnosti jednoducho a bez efektov „opičej hlavy“, keď človeka učia jedno, a v skutočnosti naučia niečo úplne iné. Niekedy až po presný opak toho, čo pôvodne bolo zamýšľané. V tom je ešte jedna strana spojenia (splynutia) objektívneho a  subjektívneho v chápaní výrazu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“.                       

V podstate základom-osnovou udržateľnej predpovedateľnosti je vnímanie všezjednocujúcej[25]miery (bezprostredné, priame vnímanie predurčenia bytia Vesmíru Zhora). Z neho (vnímania, zmyslu pre mieru) vedomie pomocou intelektu čerpá vedomé poznanie príčinno-dôsledkových vzťahov v systéme „objekt riadenia – jeho okolité prostredie – systém (subjekt) riadenia – prostriedky (orgány) riadenia“. Vnímanie miery - to je jedinečný individuálny zmysel (cit, schopnosť vnímania). Normálne by sa malo spájať s vedomím (je potrebné spojiť sa vedomím s informáciou, o-svoje-nou v kultúre spoločnosti). Nie je možné stavať do protikladu zmysel pre mieru o-svoje-nému poznaniu. Rovnako, ako nestoja v protiklade k už existujúcemu poznaniu ostatné zmysly ľudí: zrak, sluch, čuch a pod. 

Jednou zo stránok zmyslu pre mieru je prijatie a  porovnanie pravdepodobnostných predurčeností rôznych variánt budúcnosti a ich hodnotení. Túto formuláciu je potrebné vysvetliť.

Pojem „pravdepodobnosť“ v tomto konkrétnom zmysle slova, a nie v neurčito všeobecnom, sa najviac používa v matematike. V nej je neoddeliteľnou súčasťou štatistických modelov, opisujúcich štatistické zákonitosti, opisujúcich početnosť, frekvenciu, opakovateľnosť každej z rôznych čiastkových variánt masových pravdepodobnostne predurčených javov rovnakého druhu. Preto najprv podrobnejšie preskúmame vzájomné vzťahy matematickej Teórie pravdepodobnosti a  Dostatočne všeobecnej teórie riadenia.

Pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti všeobecne je vždy rovná presne 1,0. Ale toto tvrdenie „Pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti je vždy rovná presne 1,0“ je obsahovo neurčité vo vzťahu k opisu tejto budúcnosti. Tá v každom prípade predurčene nastane s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa presne 1,0. Toto tvrdenie je ekvivalentné tomu, že nejaká neurčitá budúcnosť („budúcnosť vo všeobecnosti“) vždy bude. Preto, keď si predstavíme, že na jednej strane váh leží 1,0 - pravdepodobnostná predurčenosť doslovne neznámej budúcnosti všeobecne, tak na druhej strane váh pri takejto predstave musí ležať množstvo viac alebo menej detailne určených - a primerane tomu vzájomne odlišných - variánt tejto „budúcnosti vo všeobecnosti“. Každú variantu z nich je možné vybrať ako (potenciálny) vektor cieľov riadenia.

   Pravdepodobnosť každej z rôznych variánt budúcnosti je vždy menšia ako jednoznačná hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti vo všeobecnosti, rovná 1,0.

Život – to je vlastne prax jednoznačného ukutočňovania množstva pravdepodobnostných predurčeností, vyjadrených v príslušnej štatistike.

   Matematická teória pravdepodobností a matematická štatistika – to je idealizovaný model praxe uskutočňovania pravdepodobnostných predurčeností, vylučujúci z pozorovania subjektivizmus riadenia, alebo zahŕňajúci nejakú čiastkovú štatistiku subjektivizmu riadičov (riaditeľov, manažérov), popisujúcu skúmaný proces spolu s ostatnými procesmi rovnakého druhu javov v hierarchii Vesmíru (Stvorenia – Stavby sveta), spolu s ďalšími čiastkovými súvisiacimi štatistikami.