Objekt môže stratiť udržateľnosť podľa predpovedateľnosti pôsobením jak:

a)      príčin, nachádzajúcich sa v ňom samotnom (jeho nevedomý prechod do kvalitatívne iného režimu, narušenie jeho nastavenia, poruchy),

b)      príčin zviazaných s okolitým prostredím (silná búrka pre loď, a zvlášť tá súbežná s jej kurzom), vrátane zmeny charakteru objemnejšieho (hierarchicky nadradeného) riadenia,

c)      tak aj príčin spätých so subjektom, ktorým je daný objemnejší systém riadený, alebo sa zaoberá prognózou (prepracovanie - vyčerpanosť, vedúce k chybám; vplyv faktorov deptajúcich a deformujúcich psychiku a pod.)

Strata predpovedateľnosti môže byť plná, nastupujúca náhle, alebo postupná, narastajúca v čase. Je známa anekdota o predpovedateľnosti a  strate udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti:

   Letec nabúral na ceste do prekážky. Dopravnému inšpektorovi vysvetľuje príčinu: „Pritiahnem volant a on nevzlieta ...“ – nepomýliac si auto s lietadlom, istotne by sa havária nestala.

Jeden a ten istý objekt môže byť udržateľný podľa predpovedateľnosti jeho správania sa na základe jedných parametrov a  nestabilný podľa druhých. Takto je automobil plne predpovedateľný podľa spotreby paliva, najazdených kilometrov do výmeny oleja a nevyhnutnosti generálky bloku motora. No nepredpovedateľný (pre väčšinu ľudí) ohľadom záruky na prepichnutie pneumatík. Práve z tohto dôvodu väčšina ľudí nosí so sebou koleso rezervné, a nie krabicu ozubených. A ak je v ekonomike stabilný  poriadok, tak zriedka vidno vagabundov stopujúcich s prázdnym kanistrom uprostred odľahlej cesty, i keď odstavené vozidlá môžeme nájsť aj na perfektných diaľniciach rovnako, ako aj na rozbitých poľných cestách. No nadsluhujúce auto sa porúcha náhle, štatisticky častejšie, ako nové, svedomito zo-strojené a dobre nastavené. T.j., mierou starnutia mnohé technické objekty strácajú predpovedateľnosť v zmysle bezporuchovosti ich práce.

Okrem toho, u subjektu môže vzniknúť ilúzia existencie objektu; možno aj želanie ho riadiť. Tak môže vzniknúť ilúzia riadenia pri snahe  realizovať toto želanie, avšak rozčarovanie bude o to väčšie, úplne reálne. Imitácií riadenia takéhoto druhu je plno v počítačových hrách a ich „virtuálnej realite“. A takisto v živote – dejinách o boji rozviedok s kontrarozviedkami, znázornených prevažne v umeleckej tvorbe, napr. vo filmoch: „Deň – D“, „Štít a meč“, „17 zastavení jari“ a iné.

Zvyčajne tento druh straty udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti a následné rozčarovanie sú spojené s tým, že modelovanie správania sa objektu v procese riadenia je vedené na základe zovšeobecňujúcej (paušálnej) analýzy správania sa analogických objektov v minulosti (a s nesprávnou identifikáciou vektora cieľov samoriadenia objektu). T.j., prognóza je vedená na základe subjektívneho stotožnenia s objektom objektívne jemu nevlastnej cudzorodej informácie. Alebo, že nejaké javy sú subjektom rozpoznané ako faktory, poukazujúce na prítomnosť už známeho objektu, v čase, keď ony (faktory) môžu byť vytvorené inými objektami.

Príklady posledného druhu – to je napr. boj konštruktérov morských mín a  konštruktérov mínoloviek a iných odmíňovacích zariadení na ich ničenie. Mína musí reagovať iba na loď v okruhu jej dosahu, alebo iba na nepriateľskú loď, ignorujúc vlastné lode, alebo dokonca iba na nepriateľské lode určenej triedy. A odmíňovače, niesúc loďami, musia imitovať pôsobenie lode na rozbušky míny. A zase naopak, zariadena protimínovej ochrany, nainštalované na niektorých lodiach, musia imitovať neprítomnosť lode v rádiuse (okruhu) dosahu míny, keď sa tam v skutočnosti loď nachádza.

To boli príklady situácií, keď sa modelovanie správania sa objektu formuje na základe in-formácie, vonkajšej vo vzťahu k objektu, a  nie na základe spoľahlivej informácie o jeho vnútornom stave.[23] Uvedený rozdiel v prístupe k prognózovaniu sa špecificky prejavuje v prostredí používateľov rozumu, aspoň čiastočne slobodných vo výbere ideálov, i v spôsobe správania sa, i vo vôli – takisto slobodnej, aspoň z časti.

Stojí za to porozmýšľať o možnom nesúlade interpretácie vonkajšej informácie o objekte subjektom a vnútornej informácie, vlastnej samotnému objektu, spomenúc si na rozprávku A. S. Puškina o Zlatej rybke...

Jeden a  ten istý objekt môže byť neudržateľný v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa na základe vonkajšej informácie (charakterizujúcej jeho prítomnosť v prostredí) a zároveň  plne udržateľný pri modelovaní jeho reakcií na základe jeho vnútornej informácie (ho samotný charakterizujúcej), ktorá sa stala známou. Samozrejme, pokiaľ sa ju v konečnom dôsledku podarí spracovať v procese modelovania rýchlejšie, ako prebieha reálny proces.

V podstate, celkovo osnovu prognózy tvoria:

·         zmysel pre mieru, t.j. vo vzťahu k úlohám riadenia - vnímanie možného a nemožného, uskutočniteľného a neuskutočniteľného;

·         nejaké modelovanie správania sa objektu pod vplyvom vonkajšieho prostredia, jeho vnútorných zmien a  riadenia, prebiehajúce rýchlejšie, ako prebieha v skutočnosti sám modelovaný proces;

·         informácia, získavaná od iných subjektov, vykonávajúcich riadenie skúmaného objektu alebo analogických objektov;

·         informácia získavaná od hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia až po in-formáciu, zosielanú bezprostredne Bohom–Tvorcom, Všedržiteľom, S-trojcom Všemocným.

Formálne sa prognostika delí na vedeckú – získavanú na osnove vedeckých teórií a experimentov, do istej miery zodpovedajúcich reálnym procesom a intuitívno–subjektívnu, ktorá zahŕňa v sebe celý rôznorodý subjektivizmus (od osobitostí konštrukcie organizmov ľudí, až po jedinečnosť vzájomného osobného vzťahu každého z nich s Bohom). Ona vlastne zrodila vedecké teoretické a experimentálne metódy riešenia rôznych druhov úloh.

Je to tak, aj keď v dnešnej kultúre intuitívno-subjektívnu prognostiku sprevádza štatistika chýb subjektivizmu: neuskutočnené predpovede, prázdne snívanie a falošné očakávania, omyly vedy a pod. Pritom aj aplikácia spoľahlivo funkčných vedeckých metód je podmienená subjektivizmom: jedni sú schopní používať ich k objasneniu problémov a riešeniu úloh, a druhí, aj keď ich poznajú dokonale, nie sú schopní naučiť sa uplatniť vedecké metódy pri riešení praktických úloh.

Je možné, že sa niekomu termín „udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v príslušnej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia“ bude zdať ohlupujúcim zmyslovým koktailom. Príliš všeobecným, a preto zbytočným.

   Takí ľudia majú možnosť voľby: v západnej literatúre o problematike riadenia (manažovania) sa vyskytuje profesionálny slangový termín „efekt opičej labky“ („monkeys paw“). Ten svojou podstatou je protikladom k „predikčnej stabilite“, t.j. „neudržateľnosť – nestabilita, nepredvídateľnosť, neriaditeľnosť atď“ - neprítomnosť predpovedateľnosti,. „Efekt opičej labky“ sa prejavuje v tom, že zároveň s očakávaným pozitívnym výsledkom podniknuté kroky prinášajú so sebou sprievodné následky, ktorých negatívny efekt (škoda) prevyšuje pozitívny výsledok a znehodnocuje ho. Po rusky sa táto varianta riadenia opisuje príslovím: Za čo sa bili – na to doplatili.

Západný termín má pôvod v tvorbe anglického spisovateľa W. W. Jacobsa, autora príbehu „Opičia labka“. Z jeho obsahu: