My sme v texte vyjadrili naše obrazy (predstavy) o riadení. Aby však u Vás vznikli obrazné predstavy o riadení v Živote a aby ste Vy mohli uskutočniť sebakontrolu, ilustrovať písaný text musíte Vy sami - a nie my.

V tomto návrhu nie je nič ponižujúce, či skľučujúce. Jednoducho sme vyrástli v epoche, keď disciplína, kultúra myslenia sa nielenže nepestuje cieľavedome od detstva, ale sa cieľavedome prekrúca. A či je niekto schopný násobiť 5-miestne čísla v hlave, a niekto len po rozpísaní do stĺpcov, to je vec spočívajúca predovšetkým v rozdielnosti vnútornej disciplíny myslenia bežných zdravých ľudí. Tento príklad sa však týka abstraktno-logického myslenia. Násobiac v stĺpcoch my len pomáhame svojmu nedisciplinovanému abstraktno-logickému mysleniu skoncentrovať sa a riešiť úlohu. Kreslením obrázkov počas čítania presne takisto pomáhame svojmu nedisciplinovanému predmetno-obraznému mysleniu skoncentrovať sa a tiež riešiť úlohu formovania obrazných predstáv a rozšírenia kruhu svojich poznatkov.

3. Úspešné splnenie akejkoľvek práce predpokladá práci adekvátne nastavenie - súlad zodpovedajúcich emócií človeka, uvedomujúceho si zmysel svojho života a konania. Žiaľ, väčšina populácie si zvykla žiť a pracovať pri tom nastavení, ktoré u nich vzniká „samo sebou“. Ale tento obraz života a konania je analogický situácii, v ktorej by klavírista skúšal zahrať hudobné dielo na rozladenom klavíri. Preto je dobré pred tým, než čokoľvek urobíme, naučiť sa zachytávať a udržiavať úprimnú radosť z uvedomenia si vlastnej mysle „Všetko, čo sa deje – deje sa najlepším možným spôsobom pri tej miere morálky a etiky, ktorá je vlastná dotyčným ľuďom; všetko plynie k lepšiemu.“

Alebo inými slovami:

„Všemocný sa nemýli a život človeka má tiecť v súlade s Ním, s Jeho úmyslami, v  koryte Jeho Prozreteľnosti - Zámeru“ a  uvedomenie si tohto faktu musí vyvolávať vnútorné zmierenie a želanie konať dobro svetu s otvorenou dušou.

V takomto nastrojení, udržiavajúc sa v ňom, aj treba vždy žiť a pracovať, vrátane osvojovania si DVTR.

Prakticky to znamená nasledovné:

1. Je potrebné DVTR - v jej úplnosti a ucelenosti - na začiatok „navoziť“ do psychiky na osnove prvotného intuitívneho žitého každodenného chápania ešte nezavedených jej charakteristických termínov.

2. Nasleduje prehodnotenie vzájomných vzťahov komponentov pojmového aparátu samotnej DVTR a jej vzťahov so skutočným životom v súlade s celým súborom v nej uvedených termínov.

3. A až potom je možné používať DVTR na vyriešenie ľubovoľných problémov a riešenie rôznych životných úloh.

Prerušenie procesu osvojenia  DVTR  na  ktoromkoľvek  z týchto krokov  predstavuje fakticky vystúpenie z procesu osvojenia si DVTR pred jeho dokončením.  

27. mája 2011

Každý rozum – individuálny, alebo súborný – v hierarchii vzájomnej vloženosti štruktúr a procesov Vesmíru rieši predovšetkým:

- úlohy riadenia vo vzťahu k hierarchicky nižším systémom a 

- úlohy samoriadenia v hraniciach možností, poskytnutých hierarchicky vyšším, vo vzťahu

  k nemu objemnejším (ho objímajúcim, zah

ŕ

Riadenie je vždy vyjadrením subjektivizmu, no je možné iba v relácii objektívne existujúcich procesov a objektívne uskutočniteľných projektov. Ak subjekt–manažér je v moci ilúzie existencie objektu (procesu), o ktorého riadenie sa snaží, alebo v moci ilúzie objektívnej uskutočniteľnosti projektu, tak jeho rozčarovanie bude plne reálne a možno – aj veľmi tvrdé.

Objektívnym princípom riadenia je subjektívna schopnosť manažéra predvídať správanie sa objektu riadenia pod vplyvom: 1. vonkajšieho prostredia, 2. vlastných zmien objektu a  3. riadenia samotného. Realizácia tejto schopnosti je kľúčom k vstupu do riadenia. Všetko ostatné — je len vyjadrením tejto schopnosti v tej, či inej konkrétnosti riadenia.

Riadenie je možné na základe praktických návykov, ktoré indivíduum – riadič (riaditeľ, manažér) viac, či menej cieľavedome využíva, rozvíja a hromadí ako svoje životné skúsenosti. Akákoľvek teória je jemu osobne na uskutočňovanie riadenia vo všeobecnosti nepotrebná, pokiaľ je dostatočne citlivý a vnímavý k tomu, čo a ako prebieha v sfére jeho riadiacej činnosti. Postúpenie riadiacich návykov druhým - tým, ktorí práve vstupujú do sféry riadiacej činnosti - je tiež možné bez akýchkoľvek teórií, pokiaľ oni (vstupujúci do sféry riadenia) v tomto poradí:

1.  vnímajú to, čo sa deje v sfére ich činnosti,

2.  vidia ako reaguje na to manažér - učiteľ a 

3.  sú schopní dobre si predstaviť seba na jeho mieste v rôznych riadiacich situáciách.

   No proces odovzdávania riadiacich návykov v akomkoľvek odvetví spoločenskej činnosti je bez opory pojmovo-terminologického aparátu teórie riadenia v mnohom podobný výchove mačiatok mamou-mačkou. Kto vnikol do prebiehajúceho procesu riadenia a dokázal si vyobraziť seba v ňom a následne sa správať ako manažér v skutočných životných situáciách – je borec. A kto to nedokázal - ten si ešte veľakrát „rozbije tekvicu“. S posledným by sa dalo aj súhlasiť – koniec koncov – je to jeho „tekvica“ a rozbije ju sebe, ak by nebolo jedno „ale“: on ju rozbije nielen sebe, ale aj okoliu, nakoľko všetko dianie v spoločnosti, a o to viac spoločensko-riadiaca činnosť sa dotýka množstva ľudí a často nie  jednej generácie. Preto pre spoločnosť, čo sa týka odovzdávania riadiacej kultúry z pokolenia na pokolenie, je najlepšie ju odovzdávať na základe teórie, a  nie výlučne na základe princípov vzájomných vzťahov mamy-mačky s vyrastajúcimi mačiatkami. Inými slovami, teória a princípy vzájomných vzťahov mamy - mačky s vyrastajúcimi mačiatkami sa majú vzájomne dopĺňať, napomáhať jedno druhému v procese výuky.

Fakticky tomu tak aj je: všetky čiastkové odvetvia celej mozaiky praktickej vedy vyvinuli svoj pojmový a  terminologický aparát, na základe ktorého sa odovzdávajú vedomosti z pokolenia na pokolenie.

V skutočnosti, vo všetkých jednotlivých odvetviach praktickej vedy sa jedná o riadenie tých, či iných procesov, vzťahujúcich sa k ich „predmetnej oblasti“, aj keď sa riadenie týchto procesov nenazýva priamo riadením. Napríklad: medicína lieči a  kaličí, a neriadi zdravie a choroby; chémia „chemizuje“, a neriadi syntézu a  rozpad chemických zlúčenín; architektúra a stavebníctvo niečo budujú, a neriadia projektovanie a výstavbu objektov atď.

V každom odvetví ľudskej činnosti tak existuje jemu vlastný pojmový a terminologický aparát, kde občas jedno a  to isté slovo znamená v jednom odbore jedno a v druhom - niečo úplne iné. Takto napríklad v doprave slovo „tender“ – v súčasnosti anachronizmus, znamená príves parnej lokomotívy s vodou a palivom a  v anglickej ekonomickej terminológii „tender“- je objednávka, resp. výberové konanie.

Výsledkom je, že keď sa špecialisti z rôznych odvetví stretnú, aby odhalili a riešili nejaký pre nich spoločný problém, tak predtým, než ho začnú vôbec riešiť, strávia hromadu času na vypracovaní nejakého pre nich spoločného profesionálneho slangu (podmnožiny jazyka, používanej v nejakej špecifickej oblasti činnosti). Ním bude spoločná skupina následne opisovať odhalenie a riešenie problémov tohto typu. Ak zakladatelia pracovnej skupiny dosiahnu úspech a všeobecné uznanie.