Avšak nie vždy sú špecialisti z rôznych odborov schopní nájsť, alebo vypracovať takýto spoločný jazyk. Vtedy nevedia odhaliť problém, kvôli ktorému sa stretli, nemôžu ho previesť do kategórie úloh a vyriešiť ho. V tomto prípade opakujú osud staviteľov Babylonskej veže opísaný v Biblii (Genezis 11:1 - 9).

To sa týka všetkých problémov a úloh -.od drobných prác bežného života v domácnosti až po celospoločensky prospešné fungovanie štátu. Ba čo viac: predstavitelia vedy a náboženstva (ako odvetví kultúry civilizácie) rovnako vyhlasujúc, že oni pracujú pre blaho ľudstva, sú neprestajne vo vzájomných konfliktoch počas celých známych dejín ľudstva. Pritom vo vede proces špecializácie zašiel tak ďaleko, že nielen predstavitelia rôznych odvetví vedy sa nemôžu navzájom pochopiť, ale dokonca aj predstavitelia rôznych úsekov toho istého vedného odboru strácajú schopnosť vzájomného pochopenia. To sa týka aj všetkých historicky vzniknutých vieroúk. Nielenže nemôžu dôjsť k jednotnému pochopeniu bohosloveckých a sociologických objektívnych právd, ale každé z nich zrodilo v minulosti množstvo siekt a  pokračuje vo vytváraní ďalších. Toto – jediné, čo má veda a náboženstvo v dnešnej civilizácii spoločné - neprestajne sťažuje celkovú situáciu jak vo vnútri spoločnosti, tak aj v jej vzájomnom vzťahu s Prírodou.

Z celkového pohľadu môže byť každý proces vo Vesmíre interpretovaný ako proces riadenia alebo samoriadenia. Kvôli tomu sa pojmový a terminologický aparát, vlastný teórii riadenia ako takej, javí byť zovšeobecňujúcim (spájajúcim). To umožňuje s jeho pomocou jednotne opisovať rôzne procesy: celoprírodné, biologické, technické, a tým viac - všetky sociálne procesy a procesy tzv. psychickej činnosti.

Avšak získajúc (osvojac si) pojmový a  terminologický aparát nejakej teórie riadenia, netreba strácať to, čo je vlastné mačiatkam pod vedením mamy-mačky – predstavu seba samého v konkrétnych situáciách riadenia. V opačnom prípade „riaditeľ“ - mechanický dogmatik preplnený terminológiou danej teórie, formálno-logicky ňou správne operujúci, nemôže takto (bez vlastnej predstavivosti) vstúpiť do praktického riadenia konkrétnych procesov. Bude na smiech uprostred teoreticky negramotných „riaditeľov“ – praktikov, vnímajúcich život a predstavujúcich si seba v situáciách riadenia okolností.

Jednoznačný opis rôznorodých procesov s použitím Dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje byť základom jednotlivých vied a ľahko vchádzať do ľubovoľnej z nich; aj pri nevyhnutnosti - nájsť spoločný jazyk so špecialistami  každej z nich. Pojmový a  terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia je prostriedok interdisciplinárnej (medziodvetvovej) komunikácie špecialistov rôznych jednotlivých odvetví vedy a  činností. Je toprostriedok zjednotenia, spojenia roztrieštených vedeckých poznatkov a praktických návykov do harmonického celku, nevyhnutného pre bezpečný život a  činnosť jednotlivých ľudí a kolektívov, tvoriacich spoločnosť. V tom je hlavná hodnota pojmovo-terminologického aparátu teórie riadenia.

Vo všetkej mnohotvárnosti procesov[5] (sú-bytí) sveta[6], pri ich skúmaní ako procesov riadenia alebo samoriadenia, môžeme rozpoznať to, čo majú všetky spoločné a zodpovedajúco tomu spoločnému, vytvoriť pojmový a terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Na začiatku v krátkosti preskúmame všetky jej kategórie a následne podrobne preskúmame každú z nich vo vzájomnom vzťahu so všetkými ostatnými.

Pojem „riadenie“ možno v podstate, v jeho najširšom (najvšeobecnejšom) slova zmysle definovať skrátene takto:

  Riadenie – to je zistenie objektívnych možností, stanovenie a  dosiahnutie vybraných cieľov praktickou činnosťou.

Toto je definícia podľa Plnej funkcie riadenia (o nej bude reč v texte nasledujúceho odseku a podrobnejšie v Kapitole 10).

Ďalej môžno objasniť a  do detailov rozobrať rôzne aspekty riadenia ako objektívneho procesu. A v závislosti od toho, ako sa to robí, vychádza tá alebo iná verzia teórie riadenia.

V teórii riadenia je možné zadanie celkovo iba dvoch úloh:

·        Prvá úloha: Chceme riadiť objekt v procese jeho fungovania sami bezprostredne. V tomto prípade ide o úlohu riadenia.

·        Druhá úloha: Nechceme riadiť objekt v procese jeho fungovania, ale chceme, aby sa objekt - bez nášho bezprostredného vmiešavania sa do procesu - riadil sám, v pre nás prijateľnom režime. V tomto prípade ide o úlohu samoriadenia.

Rozdiel medzi úlohou riadenia a úlohou samoriadenia spočíva v tom, že pri úlohe riadenia niektoré etapy Plnej funkcie riadenia a algoritmiku ich realizácie preberá na seba subjekt – riadič, ale pri úlohe samoriadenia subjekt - riadič spomínané úlohy kladie na systém riadenia objektu. Okrem toho, môžu úlohy riadenia prechádzať plynule do úloh samoriadenia. Závisí to na tom, ktoré etapy Plnej funkcie riadenia sa zapájajú a  ktoré sa vyraďujú pri konkrétnom procese riadenia.

Napríklad v technike: potom, až ľudia vykonali všetko, čo je potrebné na prvej až štvrtej etape Plnej funkcie riadenia, môže byť úloha riadenia následne pretransformovaná do úlohy samoriadenia technického objektu. Z tohto dôvodu, pokiaľ rozdielnosť úloh riadenia a samoriadenia nemá principiálny charakter, sa v DVTR používa termín „riadenie“. O to viac, že obe úlohy sa popisujú štruktúrne rovnakými súbormi parametrov.

Pre vedomú formuláciu a riešenie každej z vyššie uvedených, alebo oboch úloh teórie riadenia spolu, sú nevyhnutné tri súbory in-formácií:

Vektor cieľov riadenia (rovnako: samoriadenia, ak nie je stanovená odlišnosť), opisujúci ideálny režim fungovania objektu. Vektor cieľov riadenia sa tvorí podľa subjektívnej svojvôle (ľubovôle) ako hierarchicky (podľa priorít) usporiadané množstvo čiastkových cieľov riadenia, ktoré majú byť uskutočnené v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Postupnosť čiastkových cieľov v ňom je opačná postupnosti vzdávania sa každého z nich v prípade nemožnosti dosiahnutia kompletného súboru cieľov. Zodpovedajúco tomu, na prvom mieste vektora cieľov[7] sa nachádza (má najvyššiu prioritu) najvážnejší cieľ a na poslednom - najmenej dôležitý, ktorého je prípustné vzdať sa ako prvého.

   Jeden a ten istý súbor cieľov,  podriadených  rôznym hierarchiám priority (rôznym poradiam dôležitosti pre manažéra), vytvára rôzne vektory cieľov. To vedie k možnému rozdielu v riadení. Strata riadenia môže byť vyvolaná aj vypadnutím z vektora cieľov niektorých pre riadenie procesu objektívne nevyhnutných cieľov. Takisto aj vypadnutím celého vektora, alebo jeho častí z objektívnej mat(r)ice možných stavov objektu. Takisto aj objavením sa vo vektore objektívne a  subjektívne vzájomne sa vylučujúcich cieľov alebo v procese riadenia neudržateľných cieľov. Toto všetko – to sú rozličné druhy chybovosti vektorov cieľov.

   Obrazne povedané, vektor cieľov – to je poradovo očíslovaný súpis, zoznam toho, čo si želáme. Čísla symbolizujú poradie, dôležitosť želaní a ich opačné poradie (zdola nahor, od posledného po prvé číslo) vyjadruje poradie zrieknutia sa jednotlivých cieľov - želaní v prípade nevyhnutnosti.