Ak sa však pozriete na celý systém mestskej hromadnej dopravy z pohľadu hospodára- majiteľa[50] hospodárstva - superkoncernu, tak tlačiť a rozširovať lístky je škodlivým mrhaním nejakej časti spoločenského fondu pracovného času a prírodných zdrojov. Vytlačený a za chvíľu zahodený lístok neuspokojuje ničie osobné potreby, ani čo sa týka jedla, oblečenia, bývania a ani Poznania. Proste v ničom, čoho majú ľudia taký nedostatok, no zato pri ich výrobe a distribúcii sa zneužíva pracovný čas, les, energia, devastuje sa životné prostredie.

V živote spoločenstiev je bezštruktúrne riadenie skúmané predovšetkým vo vzťahu k procesom výmeny informácií medzi členmi spoločenstva a  rôznym druhom ich spájania, lebo štruktúry vznikajúce v procese bezštruktúrneho riadenia zďaleka nie vo všetkých prípadoch získavajú právnu formu - upravenosť. V niektorých prípadoch sa môžu štruktúry, vznikajúce v  procese bezštruktúrneho riadenia, stabilizovať a  stať sa nositeľmi štruktúrneho riadenia. A v iných prípadoch sa môžu štruktúry, vzniknuté pri bezštruktúrnom riadení, rozpadnúť, buď po dosiahnutí cieľov riadenia, alebo nevydržiac tlak prostredia, či dôsledkom nevhodnosti informačno-algoritmického zabezpečenia činnosti ich vytvorených elementov.

Riadenie na osnove virtuálnych štruktúr. To je takisto jeden z možných procesov v supersystémoch. Vesmír predstavuje objímajúci supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou, meniacou sa v každom momente času. A okrem toho aj definovanou rôznymi subjektmi, podľa rôznych súborov charakteristík. Takáto objektívna mnohorakosť a  subjektívna neurčitosť v otázke identifikácie každého zo supersytémov a jeho štruktúry je základom toho, aby sa všetky štruktúry takéhoto druhu nazývali „virtuálnymi“.

Vzájomná vloženosť supersystémov (ako u matriošky*) predpokladá existenciu elementov, patriacich zároveň do niekoľkých supersystémov. V danom prípade termín „súčasná (simultánna) príslušnosť“ znamená, že v pamäti elementu, zároveň patriaceho k rôznym supersystémom z množstva niekoľkých vzájomne vložených, sú prítomné fragmenty informačno-algoritmického vybavenia každého zo supersystémov tejto množiny. Aj keď v jeden a ten istý časový moment tento element vôbec nemusí byť zaneprázdnený odpracovávaním algoritmiky každého zo supersystémov, do ktorých patrí. T.j., virtuálnosť štruktúr predpokladá existenciu elementov, prejavujúcich v rôzne časové momenty aktivitu v algoritmike rôznych supersystémov pod vplyvom vnútorných procesov adresnej zmeny informácií v každom z nich. (Takýto typ adresného šírenia informácie neexistuje v bezštruktúrnom riadení, ktoré vzniká ako výsledok cirkulácie neadresného rozširovania informácie.)

Práve dôsledkom tohto javu sa rodia štruktúry, ktoré sa akoby z čista-jasna zjavia, konajú a miznú bez akýchkoľvek „viditeľných príčin“. Podobne tomu, ako sa objavujú a miznú bublinky na mlákach pri daždi. Samozrejme, ak by sme z pozorovania vylúčili tú okolnosť, že dážď vidíme i cítime.

Ukážeme si príklad riadenia na princípe virtuálnych štruktúr. Predpokladajme, že:

a)      „supersytém č. 1“ je podmnožinou elementov „supersystému č. 2“, t.j., každý element „supersytému č. 1“ je zároveň aj elementom „supersystému č. 2“, avšak nie každý element „supersystému č. 2“ je elementom „supersystému č. 1“;

b)      „supersystém č. 2“ nie je vidno z úrovne „supersystému č. 1“;

c)      do „supersystému č. 1“ preniká štruktúra, nesúca nejaký proces riadenia, organizovaná na úrovni „supersystému č. 2“.

Za stanovených podmienok, fungovanie tejto štruktúry bude vnímané na úrovni „supersystému č. 1“ ako ničím nepodmienené „náhodné zhody okolností“, vzájomne sa dopĺňajúceho charakteru v správaní sa elementov „supersystému č. 1“. A nie ako prejav činnosti štruktúry, prenikajúcej do „supersystému č. 1“ zo „supersystému č. 2“.

Ak podstata týchto nie náhodnýchzhôd okolností na úrovni “supersystému č. 1“ nemôže byť odhalená, tak na úrovni „supersystému č. 2“ celý takýto súbor „nahodných“ zhôd okolností je riadením na osnove virtuálnych štruktúr.

To je jeden z príkladov riadenia na osnove virtuálnych štruktúr. Vo všeobecnejšom prípade ľubovoľné preniknutie štruktúrneho riadenia do supersystému zvonku – predstavuje v ňom riadenie na osnove virtuálnych štruktúr. Nezávisle od toho, či do supersystému preniká štruktúrne riadenie z hierarchicky jemu rovnocenného supersystému, alebo ide o hierarchicky vyššie riadenie, až po hierarchicky najvyššie všeobjímajúce riadenie Všedržiteľa[51]. Pri takomto chápaní je ľubovoľné bezštruktúrne riadenie čiastkovým (parciálnym) prípadom riadenia na osnove virtuálnych štruktúr, uskutočňovaného Všedržiteľom.

Štruktúrne riadenie v supersystémoch môže vznikať ako realizácia príslušnej etapy plnej funkcie riadenia. T.j. cielené strojenie štruktúry, nesúcej koncepciu riadenia. No štruktúrne riadenie v supersystémoch môže vznikať aj z  bezštruktúrneho alebo z  riadenia na osnove virtuálnych štruktúr. Avšak za podmienky, že ciele, na ktoré sa orientovalo bezštruktúrne riadenie alebo riadenie na osnove virtuálnych štruktúr, sú dostatočne udržateľné. Dôsledkom toho totiž získavajú udržateľnosť aj štruktúry, vzniknuté v bezštruktúrnom riadení prípadne vo virtuálnom riadení na prácu s týmito cieľmi.

Inými slovami štruktúrne riadenie sa môže vykryštalizovať z bezštruktúrneho riadenia alebo z riadenia na osnove virtuálnych štruktúr.

Najvyššia kvalita riadenia v supersystémoch je dosahovaná pri kombinácii - spojení štruktúrneho a  bezštruktúrneho riadenia v rámci adekvátneho hierarchicky vyššieho riadenia, prebiehajúceho v nich na osnove virtuálnych štruktúr v súlade so Všedržiteľom.

Oblasť zmeny parametrov prostredia (vrátane frekvenčného rozsahu pôsobenia) a uzavretého systému, v ktorom uzavretý systém (ďalej kvôli skráteniu - objekt[52]) je udržateľný v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa, - to je oblasť potencionálne udržateľného riadenia. Jej opustenie vedie k strate riadenia podľa predpovedateľnosti správania sa objektu. Takým príkladom je smrť Hrdinu Sovietského zväzu, skúšobného pilota G. J. Bachčivandžiho na prvej sovietskej prepadovej stíhačke BI-1 v r. 1943, dôsledkom zmeny aerodynamických charakteristík lietadiel pri veľkých rýchlostiach, ktoré neboli svojho času rozpoznané pri testoch v aerodynamických tuneloch pri projektovaní lietadiel.

Veľkosť oblasti potenciálne udržateľného riadenia je určená nielen charakteristikami samotného objektu a  okolitého prostredia, ale aj charakteristikami systému jeho riadenia (subjektívny faktor predpovedateľnosti). To umožňuje v mnohých prípadoch zabezpečiť udržateľnosť priebehu procesov, objektívne neudržateľných bez riadenia, a (alebo) vyvolať stratu udržateľnosti priebehu samo o sebe objektívne udržateľných procesov. V poslednom prípade je objektívna udržateľnosť a  neudržateľnosť chápaná v bežnom zmysle ako postupné zmenšovanie odklonu vybudeného pohybu v čase, po odstránení vplyvu rušivého faktora.

Oblasť potenciálne udržateľného riadenia je určovaná v závislosti od parametrov, vybraných na skúmanie. Preto, ak by sme zo skúmania vylúčili pevnosť korpusu, tak oblasť potenciálne udržateľného riadenia ponorky je celý rozsah hĺbky oceána. Ale zahrnutie charakteristík pevnosti do skúmania, ju ohraničuje hĺbkami do niekoľkých stoviek metrov.