Samozrejme, že ak všetky zdroje supersystému idú na podporu jeho udržateľného prebývania v prostredí, tak jeho produktivita ohľadom cieľov, kvôli ktorým bol vovedený do daného prostredia, je rovná nule. Okrem toho, ak je supersystém potláčaný prostredím, alebo ním vytesňovaný, tak celkovo nemôže byť reč o dosahovaní ním nijakých cieľov. Preto:

Vo vektore cieľov riadenia supersystému bude na 1. priorite stáť cieľ – prebývanie v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti, pre prípad nárastu tlaku prostredia.

U biologických druhoch je to zafixované vo fundamentálnej časti informačného zabezpečenia – vybavenia osôb a odráža sa v ich správaní ako strach a  pud sebazáchovy. Rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu k jeho prebývaniu v prostredí vystupuje ako celkový počet jej elementov, nevyužitých v danom momente času na odrazenie a pohltenie tlaku prostredia. Alebo inak - je to fond slobodného pracovného času všetkých elementov supersystému. Ale táto rezerva udržateľnosti sú len tie elementárne zdroje supersystému, ktoré aj môžu byť použité na jeho cielenú spoluprácu s prostredím v súlade s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia. T.j. táto rezerva udržateľnosti súčasne určuje aj možnú produktivitu supersystému vo vzťahu k  prostrediu[117]. Osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému znamená jeho dovedenie na maximum produktivity vo vzťahu k prostrediu podľa vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia.

Takýmto spôsobom hodnotenia kvality riadeniajak podľa rezervy udržateľnosti prebývania v danom prostredí, tak aj podľa produktivity supersystému vo vzťahu k prostrediu sú hierarchicky usporiadané a neantagonistické:

1.      Zvýšenie rezervy udržateľnosti prebývania v prostredí dovoľuje

2.      Zvýšiť produktivitu vo vzťahu k prostrediu.

Celková rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu týchto dvoch integrálnych cieľov taktiež sama o sebe predstavuje v daný moment nevyužívané elementárne zdroje. Preto okamžité zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia – to sú v daný moment elementárne zdroje, umožňujúce vydržať nárast tlaku prostredia bez zníženia produktivity vo vzťahu k nemu, aj pri nevyhnutnosti zvýšenia produktivity bez zníženia úrovne ochrany supersystému od tlaku prostredia. Tieto nevyužité elementárne zdroje supersystému budeme nazývať elementárnou rezervou jeho udržateľnosti.

Zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia za nejaký časový interval je monotónny (v matematickom zmysle, t.j. nezmenšujúci sa v čase) rast produktivity vo vzťahu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia k plynutiu času.

Ide však o hierarchicky vyššie hodnotenie. Môže byť aj nepozorované na hierarchickej úrovni supersystému. No na tejto úrovni je vždy pozorovateľný jeho princíp - oslobodenie elementárnych zdrojov z prebiehajúcich procesov fungovania supersystému, podľa miery rastu kvality riadenia každého z čiastkových procesov v ňom a  pri dožívaní parazitických procesov.

Iná otázka: na aké ciele používať vyslobodené elementárne zdroje a čas? - Odpoveď na ňu vyžaduje na hierarchickej úrovni supersystému identifikáciu vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia vo vzťahu k nemu samotnému.

V momente objavenia sa supersystému v prostredí, má usporiadanie množiny ho tvoriacich elementov dvojúrovňový charakter: prvá úroveň - každý z elementov; druhá úroveň – supersystém ako celok.

Osvojenie potenciálu rozvoja sa začína z tohto stavu. V takom stave supersystém pri interakcii s prostredím stretáva  tok vplyvu prostredia na neho; ten je v supersytéme informačno-algoritmicky prepracovaný na tok cieľov riadenia, porovnávaných s úrovňami v organizácii supersystému:

·         ním ako jediným celkom;

·         jeho fragmentami;

·         jeho jednotlivo vybranými elementami.

V tomto toku cieľov možno rozlíšiť tri kvalitatívne rôznorodé zložky:

1.      neprerušovaná interakcia s prostredím, svojim charakterom konštantná v čase;

2.      jednoznačne predpovedateľná, predovšetkým cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia;

3.      štatisticky usporiadaná[118] sporadická interakcia, predpovedateľná na hierarchickej úrovni supersystému a jeho elementov iba v pravdepodobnostnom zmysle.

Keďže v tejto etape je informačné zabezpečenie supersystému založené hlavne na jeho fundamentálnej časti, tak v režime samoriadenia bez hierarchicky vyššieho zasahovania, supersystém informačne nie je pripravený k dosahovaniu nejakých cieľov a poškodzuje sa v prípade nemožnosti odklonu od interakcie. Poškodenie je pravdepodobnostne predurčené, no môže byť znížené vďaka organizácii vnútrosupersystémových procesov. To sa týka predovšetkým situácií, keď potenciál rozvoja supersystému pripúšťa koordinované využitie možností viac ako jedného elementu v jednej a tej istej cieľovej funkcii riadenia (koncepcii riadenia, orientovanej na čiastkový cieľ z vektora cieľov supersystému).

Interakcia supersystému s prostredím nie je možná bez zobrazenia informácie plynúcej z prostredia do supersystému. To vedie k zmene usporiadania supersystému vo vzťahu k východziemu, vyššie uvedenému, dvojúrovňovému stavu: „element - supersystém“. Interakcia supersystému s prostredím podľa cieľov, pripúšťajúcich (alebo nevyhnutne vyžadujúcich) koordinované fungovanie viac ako jedného elementu v rámci jednej a tej istej koncepcii riadenia, vedie s plynutím času k tomu, že:

·         neprestajná interakcia, konštantná v čase, zrodí v supersystéme kontinuálne fungujúce štruktúry, orientované na príslušné ciele a informačno-algoritmicky im zodpovedajúce;

·         cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia zrodí štruktúry, taktiež cyklicky obnovujúce svoje fungovanie. Časť z nich sa bude rozpadať po zavŕšení cyklu fungovania; časť bude čakať v nečinnosti na ďalší cyklus, keďže čas ich organizácie je dlhší, ako periódy nečinnosti;

·         štatisticky usporiadaná sporadická interakcia zrodí v supersystéme bezštruktúrne riadenie, ktorého štatistické charakteristiky budú s nejakou chybou riadenia (rozladenosťou) sledovať štatistické charakteristiky vchádzajúceho vonkajšieho toku vplyvu prostredia a cieľov, jemu zodpovedajúcich v informačno-algoritmickom zabezpečení supersystému.

Chyba riadenia vždy vyúsťuje do nejakého poškodenia supersystému. Závažnosť škody môže závisieť od oneskorovania sa reakcie supersystému na faktor, prinášajúci škodu: čím väčšie oneskorenie - tým väčšia škoda; niet oneskorenia - niet škody. Táto zvláštnosť vedie k tomu, že štatisticky usporiadaná interakcia systematicky vytvára (popri bezštruktúrnom riadení) „nečinné“ štruktúry. Pri chýbaní faktora pôsobenia na supersystém, vyvolávajúceho ich vznik, sú zaneprázdnené iba udržiavaním svojej pripravenosti k efektívnemu konaniu pre situáciu pôsobenia tohto faktora. Toto je odôvodnené, ak na dostatočne dlhé obdobie vypočítaná škoda, ktorú je schopný spôsobiť uvedený faktor, je väčšia ako škoda v dôsledku „nečinnosti“ elementov supersystému, zavedených do týchto štruktúr.

Takým spôsobom v supersystéme plynú súčasne procesy štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia. Je možné, že pritom je k dispozícii nejaká elementárna rezerva udržateľnosti pre nárast intenzity interakcie s prostredím a  obsluhu ojedinelých, predtým nepoznaných noviniek interakcie. Aj organizácia supersystému už nie je dvojúrovňová („element - supersystém“), ale  predstavuje hierarchiu štruktúr, neprestajne sa meniacich v priebehu vzájomného prelínania procesov bezštruktúrneho a štruktúrneho riadenia navzájom.