Informačná výmena medzi elementami v rámci supersystému i supersystému s prostredím má nejednoznačný charakter v  rámci ohraničení pravdepodobnostnými predurčenosťami (hierachicky vyššieho objemnejšieho riadenia), dôsledkom čoho elementy supersystému s plynutím času hromadia - kumulujú informačné odlišnosti jeden od druhého a môžu mať (a pravdepodobne majú) niekoľko špecializácií; t.j., sú vhodné k použitiu na niekoľko rôznych čiastkových cieľových funkcií riadenia.

To vedie k tomu, že supersystém ako celok má pamäť a okrem toho pružnosť správania. T.j. jeho reakcia, reakcia jeho fragmentov a jednotlivých elementov na jeden a ten istý vplyv prostredia nie je jednoznačne predurčená, aj keď je predurčená v pravdepodobnostne-štatistickom zmysle na základe informačného stavu fragmentov supersystému, na ktoré prostredie vyvíja vplyv.

Prostredie tlačí na supersystém. Tlak prostredia, ako aj všetko v prírode, má kmitavý charakter. Nachádza sa však v  pásme nízkych frekvencií vo vzťahu k rozsahu frekvencií (kmitočtov), v ktorom sú elementy supersystému schopné meniť svoj informačno-algoritmický stav. Inými slovami, tlak prostredia má pomalý charakter vo vzťahu k charakteristikám rýchlosti elementov. Vďaka tomu je každý z elementov supersystému schopný udržateľne interagovať s prostredím a samotný supersystém môže v princípe udržateľne v prostredí existovať.

Frekvenčné pásmo, v ktorom je supersystém ako jednotný celok schopný udržateľnej spolupráce s prostredím, je určený nielen operačnou rýchlosťou jeho elementov (maximálna frekvencia) i dĺžkou ich života a štruktúr, nimi vytváraných (minimálna frekvencia), no aj organizáciou vzájomného pôsobenia elementov v rámci supersystému[116].

Sila faktorov prostredia, ktorých vplyv môže supersystém vydržať v tomto frekvenčnom pásme, je tiež určená organizáciou spolupráce elementov v rámci supersystému. Pri nesprávnej organizácii tejto spolupráce sa principiálna možnosť udržateľnej 1) existencie v prostredí a 2) hierarchicky vyššej cielenej spolupráce (ktorej základom je komunikácia) s ním môže neuskutočniť.

Od momentu uvedenia supersystému do interakcie s prostredím sa informačno-algoritmické vybavenie elementov, zodpovedajúce ich adaptačnej časti, rozvíja v objemnejšom a vo vzťahu k nim hierarchicky vyššom riadení v procese samoriadenia elementov. Informačno-algoritmické zabezpečenie samoriadenia elementov sa v tomto procese nejakým spôsobom vytvára z obsahu fundamentálnej časti a z priebežného obsahu adaptačnej časti každého z nich. Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie má vo vzťahu k elementom dvojúrovňový charakter:

a)      procesy samoriadenia supersystému ako celku;

b)      objemnejšie (obsažnejšie, ho obklopujúce)* hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku.

   Pritom sú možné konflikty riadenia jak medzi hierarchickými úrovňami, tak i vo vnútri úrovní.

Vo vzťahu k samoriadiacemu sa supersystému hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie môže vystupovať nielen ako bezprostredná priama informačná výmena so supersystémom, no i nepriamo, sprostredkovane - ako tlak zo strany prostredia na supersystém, nejakou formou riadený hierarchicky vyšším objemnejším riadením.

Vzhľadom na to, budeme tam, kde niet osobitných upresnení, pod hierarchicky vyšším riadením chápať priamu informačnú výmenu so supersystémom a jeho elementami; pod tlakom prostredia zasa hierarchicky vyššie nepriame, sprostredkované riadenie pôsobením na prostredie, v ktorom sa nachádza supersystém a do ktorého patrí aj voči nemu vonkajšie, hierarchicky supersystému úrovňou rovnaké riadenie; a pod hierarchicky vyšším objemnejším (skrátene proste - objemnejším) riadením ich súhrn - celok.

Tu niet nezmyselnosti - nesúrodosti, ktorá sa môže objaviť v sprostredkovanom riadení tým, že v tom istom čase možno zároveň riadiť ne-spro-stredkovane (bezprostredne, priamo). Vec je v tom, že:

- prostredie môže byť fragmentom iného, voči prvému objemnejšieho supersystému;

- prostredie môže byť súhrnom supersystémov jednej hierarchickej úrovne so skúmaným supersystémom;

- a vďaka prítomnosti čiastkových a objemnejších analógií sú prostredie a  supersystém vzájomným vložením supersystémov, vyčleňovaných z celostnosti Stavby sveta podľa rôznych súborov kvalitatívnych príznakov. Hierarchiasupersystému je určená poriadkom rozširujúcej sa následnosti objemnejších vložení.

V takom chápaní prostredia množiny „matriošiek“ je najvyššou v hierarchii tá najväčšia, v ktorej sa nachádzajú všetky ostatné. Rozdiel je iba v tom, že každá zo supersystémov-matriošiek, je aj sama o sebe i súčasťou ju obklopujúcich objemnejších supersystémov, i  každý zo spomínaných supersystémov sa nachádza pod hierarchicky Najvyšším bezprostredným i sprostredkovaným riadením.

Chápanie takéhoto rozdelenia hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia vo vzťahu k supersystému ako „nezmyselnosť - nesúrodosť“, je dôsledkom zabúdania faktu vzájomnej vloženosti (prenikanie jeden do druhého) ešte množstva iných supersystémov, okrem priamo skúmaných. Skúmanie supersystému, t.j. jeho vyčlenenie z celostnosti Stavby sveta - Universa - Stvorenia, je jednou z etáp plnej funkcieriadenia, ktoré je vždy subjektívne.

Celostný – komplexný proces riadenia v Stavbe sveta – Strojení, pri rozpoznaní supersystému v jej-jeho zostave podľa zvoleného súboru príznakov, sa taktiež rozpadá na riadenie prostredia ako takého, samoriadenie supersystému v prostredí a na hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému, zahŕňajúce do seba jak priame, tak aj sprostredkované (nepriame) riadenie.

Ak sa pozrieme na supersystém z pozície s ním do jedného celku združeného intelektu, tak existencia supersystému plynie vyložene pod tlakom prostredia. Avšak intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššie riadenie, sám určuje charakter svojej informačnej výmeny so supersystémom, s jeho vnútornou hierarchiou a s ním združeným intelektom. Z tohto dôvodu môže mať hierarchicky vyššie riadenie veľmi rôznorodý charakter. Ako maximum - nepretržité vydávanie priamych príkazov združenému intelektu a kontrola ich splnenia; ako minimum - poskytnutie plnej samostatnosti v riadení supersystému združenému intelektu a ostatným intelektom v ňom prítomných a zapojenie hierarchicky vyššieho riadenia do procesu riadenia len v prípade vyjdenia vektora chyby samoriadenia supersystému, jeho fragmentov a elementov za prípustné hranice. Pokiaľ sa vektor chyby nachádza v rámci množiny hodnôt hierarchicky vyššieho prípustného vektora chyby, (pri pohľade zvonku) sú oba varianty vzájomných vzťahov s hierarchicky vyšším riadením navzájom nerozlíšiteľné v zmysle identičnosti vektora stavu i vektora riadiacej činnosti (signálu), rozširovaného na vnútrisupersystémovej úrovni organizácie.

Tak, či onak, v ľubovoľnom z variantov hierarchicky vyššieho riadenia sa na združený intelekt supersystému, na supersystém ako celok, na jeho fragmenty i jednotlivé elementy kladú dva komplexy čiastkových úloh:

1.      nejakým spôsobom vydržať tlak prostredia;

2.      voľné zdroje (neblokované tlakom prostredia) používať na dosiahnutie cieľov, kvôli

  ktorým je supersystém vovedený do prostredia (alebo v prostredí vytvorený).

Tieto dva komplexy úloh formujú v čase tok cieľov riadenia vo vzťahu k prostrediu - tok vonkajších cieľov riadenia vo vzťahu k supersystému a jeho elementom je cieľom riadenia (skrátene – vonkajší tok cieľov).