2.    v zmysle určitosti prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov uskutočnenia každého z cieľov riadenia.

Neurčitosti oboch druhov, inými slovami, neschopnosť rozlišovať nezlučiteľnosť (nekompatibilitu) v množine definovaných koncepcií riadenia, súčasne zavádzaných do života, vytvárajú ilúziu riadenia (podľa plnej funkcie, pred všetkými ostatnými variantmi riadenia), za neprítomnosti skutočného riadenia a chyby riadenia, až do úplnej straty riaditeľnosti podľa ohlásenej koncepcie. To môže byť sprevádzané tzv. „tichým“ riadením v súlade s nejakou inou koncepciou, zah

ŕ

V základe otázky o konceptuálne neurčitom riadení stojí otázka o chápaní princípu dodatočnosti informácie[124] v Objektívnej realite, ktorá sa prejavuje v zladení alebo antagonizme informácie, vovedenej do systému zverejnením alebo potichu.

Čo znamená princíp dodatočnosti informácie, ukážeme na konkrétnom príklade. Vyjadrenie „pravouhlý trojuholník“ je objektívne sprevádzaný vyjadrením, známym ako Pytagorova veta. A ak je ohlásené len jedno z nich, tak druhé, hoc aj zostáva neznámym pre ten, či onen subjekt, bude objektívne sprevádzaťprvé vyjadrenie vo všetkých druhoch činnosti, v informačnom vybavení ktorých je zakomponované jedno z vovedených, objektívne jedno druhé sprevádzajúcich vyjadrení. 

V súlade s princípom dodatočnosti informácie vo fungovaní veľkých informačných systémov, včítane aj nami skúmaných supersystémov, sa vždy prejavuje prítomnosť:

·         informácie, im vlastnej zverejnením (takto priamo definovanej...) a

·         informácie, im objektívne vlastnej „v tichosti“ (to jest neznámej alebo „rozumejúcej sa samo sebou”, a hoci priamo nezverejnenej, ale vovedenej sprostredkovane a definovanej prostredníctvom objektívnych príčinno-dôsledkových podmieneností konštrukcie a existencie systému v okolitom prostredí).

Pritom sú možné dve triedy informačných systémov: kladné (súladné), v ktorých informácia, prítomná v nich „v tichosti“, je objektívne osnovou a doplnením informácie, prítomnej v nich zverejnením. No môžu existovať systémy, predstavujúce svojho druhu „trójskeho koňa“: zverejnené - ohlásené princípy pri ich zostrojení sú počas ich skutočného fungovania potlačené princípmi, infiltrovanými do nich „v tichosti“ a priamo nezverejnenými. Tieto „tiché“ princípy „sa samo sebou rozumejú“, avšak... rôzne tvorcami systému a jeho používateľmi, alebo zostanú neznáme pre niektorého z nich (prípadne pre oboch, keď tvorcovia neriadia „trójskeho koňa“ podľa plnej funkcie).

„Тrójske kone” v civilizácii sú výlučne technologického pôvodu., v ktorých ak aj sú prítomné so Stavbou sveta kladné (konformné) vyhlásenia, tak „v tichosti“ je vštepený súlad prekrúcajúci informačný obsah. Ten je dôsledkom chýb alebo zlomyseľnosti tvorcov systému.

Kvôli ohraničenej informačnej kapacite nositeľov a ohraničenej sile prostriedkov predávania a spracovania informácií nemožno v princípe zostrojiť informačný systém, v ktorom by nebola informácia, do neho vovedená pomocou „zamlčaní“ rôzneho druhu. Navyše, v systéme prítomné zverejnenia sú vždy drobnou časťou „zamlčaní“, pôvodne nevedomých (podvedomých) človeku a prítomných v Objektívnej realite.  Z tohto dôvodu je potrebné sa snažiť, aby pri strojení a fungovaní systémov rôznorodé informácie, vovedené do nich oficiálne zverejnením, boli v súlade so základom objektívnych „zamlčaní“, vlastných  Objektívnej realite.

V spoločnosti by zákazník a spotrebiteľ každého systému mal toto chápať a starať sa o to, aby systém zamlčaní, prijatý projektantami neprotirečil „samo sebou sa rozumeniu“ zákazníka a  (alebo) spotrebiteľa.   

Procesom osvojenia potenciálu rozvoja, prebiehajúcim v supersystémoch a v ich viac alebo menej autonómnych regiónoch, je vlastné prevládanie určitého charakteru vzájomnej dodatočnosti (doplniteľnosti) informácií zverejnenia a zamlčania: alebo súlad, alebo   konfliktnosť zverejnení a zamlčaní. Pritom vzájomný súlad zverejnenej a zamlčanej informácie v supersystémoch, k triede ktorých patrí spoločnosť, je určený nie jednoznačne, ako vo väčšine technických systémoch a vo vede, ale množstevne v rámci pravdepodobnostných predurčeností[125]. To sa vo fungovaní supersystémov popisuje štatistickými metódami.

V momente styku autonómnych regiónov v supersystéme môže súčasne koexistovať niekoľko regionálnych centier riadenia. Z nich každé vykonáva plné funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni, a tak v činnosti každého z nich bude objektívne nasledovať tendencia k riadeniu supersystému ako jediného celku podľa nejakej plnej funkcie riadenia. Do tohto momentu túto úlohu riadenia riešilo priamo vo vzťahu k supersystému vyššie riadenie, až po objektívne hierarchicky Najvyššie.

Keď sa objavujú štruktúry, v činnosti ktorých vzniká tendencia k riadeniu supersystému ako celku podľa plnej funkcie, tak sa s ním združený intelekt spúšťa v ňom reálne. Ak elementy, tvoriace supersystém (alebo jeho fragmenty), sami disponujú intelektom, tak každá zo štruktúr, ašpirujúcich na riadenie supersystému (jeho regiónu) ako jedného celku, môže buď objektívne napomáhať procesu formovania celosupersystémového súborného intelektu, alebo mu objektívne prekážať pri pokuse zameniť svojou intelektuálnou silou ešte nesformovaný súborný intelekt supersystému.

Je jasné, že maximálna výkonnosť supersystému, maximálna elementárna rezerva jeho udržateľnosti sú dosahované v jeho rámci pri bezkonfliktnom samoriadení. To prebieha od momentu, keď supersystém zrodí v čase udržateľný súborný intelekt, nesúci plnú funkciu riadenia supersystému (tu je dobre vidno, že intelekt je proces). Samozrejme, že súborný intelekt musí pritom uskutočňovať riadenie, nekonfliktné vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu riadeniu. Totižto maximálna celková rezerva udržateľnosti supersystému sa objektívne dosahuje pri súlade koncepcie jeho samoriadenia, uskutočňovanej súborným intelektom, s koncepciou hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, kontrolovaného Najvyšším.

Intelektuálna sila ľubovoľnej čiastkovej štruktúry v supersystéme je vyložene nižšia, ako potenciálna sila v čase udržateľného súborného intelektu supersystému. Preto akýkoľvek pokus zameniť súborný intelekt druhým, ohraničeným intelektom, na celosupersystémovej úrovni predurčuje aj nižšiu kvalitu riadenia supersystému (jeho regiónu alebo iného fragmentu) ako jediného celku. To sa bude prejavovať množstvom konfliktov riadenia čiastkových štruktúr a ich hierarchií dôsledkom krajne malej hĺbky identičnosti celkového vektora cieľov supersystému (jeho regiónu, fragmentu) a množstva vektorov cieľov do neho patriacich fragmentov a elementov. Malá hĺbka zhody vektorov cieľov  vytvára konceptuálne neurčité riadenie.

Pri pohľade zvonku je pokus zámeny súborného intelektu ľubovoľným iným, ohraničeným vnútorným intelektom supersystému ekvivalentný pokusu  o uvalenie hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na časť supersystému. To jest, pre intelekt, uskutočňujúci takú zámenu, je to pokus vyjsť zo seba, postaviť sa nad seba (čo je nemožné) v konflikte s hierarchicky Najvyšším riadením, predurčivším zrodenie súborného intelektu supersystémom.