V spoločnosti sa toto pre nedostatočne rozumného človeka mení na zožieranie sa ilúziou disponovania nesmiernou mocou a do trýznenia druhých vyložene nízkou kvalitou riadenia vecí verejných. I to, i druhé pre človeka zmyslu nemá...

A pre človeku podobných neľudí a neľuďmi posadnutých — Dostatočne rozumný neprijme účasť v takej tryzne, а hlupák alebo posadnutý je nezmeniteľný.

No na tom stojí davo-„elitarizmus“. Pokiaľ ľudstvo nezrodí celostný súborný intelekt, môže v ňom byť veľmi veľa intelektuálne rozvinutých jedincov. No aj oni, i nimi opovrhujúci vo väčšine nevyvinutí „tupci“ budú podriadení súbornému bláznovstvu, kolektívnej schizofrénii – stádovitému šialenstvu tých, ktorým je dané byť Ľuďmi; budú vystavení zborovej posadnutosti a riadeniu ľuďmi zo strany neľudí. Všetko to sa aj odráža v globálnej biosféricko-ekologickej a v množstve „čisto“ vnútrosociálnych kríz terajšej globálnej civilizácie.

Formovanie procesu riadenia supersystému ako jediného celku prebieha ako koncentrácia riadenia regionálnych centier riadenia, nesúcich plné funkcie riadenia celosupersystémového významu. Pritom každý región predstavuje o sebe supersystém, už nejakým spôsobom riadený ako jediný celok, a výsledný supersystém sa formuje iba ako objemnejší vo vzťahu k tomuto množstvu sa dotýkajúcich  supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Dotýkajúce sa supersystémy vzájomne prenikajú jeden do druhého v oblasti svojich hraníc. Proces autonomizácie regiónov (osamostatňovania sa, vydeľovania sa jeden od druhého) sa začína od momentu vzniku supersystému, rozľahlo sa rozprestierajúceho v prostredí, neudržateľného ako jediný celok dôsledkom neosvojenia si svojho potenciálu rozvoja. Alebo je čiastkovým procesom v osvojení potenciálu rozvoja supersystému, lokálne vovedeného do prostredia a rozširujúceho sa v ňom. Takisto môže byť aj následkom časovej nezosúladenosti regionálnej miery (tempa) rozvoja s mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším riadením, buď kvôli vonkajšiemu zásahu, alebo chybami samoriadenia.

Tak, či onak, autonomizácia regiónov je sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu, kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a  pamäte ich elementov. Tieto štruktúry sú osnovou (základom, kostrou) adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a stoja nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.

Ale hneď po vzniku autonómie regiónov sa ich vektory cieľov pravdepodobne málo líšia jeden od druhého obsahom cieľov a ich hierarchiou, pretože odrážajú predchádzajúcu cestu vývoja, spoločnú pre celý supersystém, interagujúci s jedným a tým istým prostredím (ak by sme regionálne objektívne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho, spomenuté vektory cieľov sú zostrojené na osnove fundamentálnej časti, spoločnej pre všetky. Preto pravdepodobnosť tohto tvrdenia je vyššia vo vzťahu k zostave cieľov vektora, majúcich prvoradé priority, zavedené do fundamentálnej časti, determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti, podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.

Stupeň osvojenia potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobný, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným a tým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena medzi regiónmi a hierarchicky vyššie riadenie, pri ich skúmaní v dostatočne dlhom časovom intervale, pravdepodobnostne predurčujú vyrovnávanie kvality riadenia v regiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlade s celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením. Z tohto dôvodu činnosť regionálnych centier v koncentrácii riadenia plynie so striedavým úspechom. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak líder – koncentrátor riadenia, udržateľný počas celého časového intervalu, nevzniká.

Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia akéhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti ohľadom hĺbky zhody (identičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššie riadenie - regionálny združený intelekt (centrum riadenia) – na neho naviazané hierarchie štruktúr regiónu“. Toto - to  je kríza konceptuálne neurčitého riadenia.

Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je účelné odstránenie defektov v hierarchicky nižších vektoroch cieľov. Avšak na spodku (v hierarchii)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odvrhnutá buď ako nepriateľská voči miestnemu (lokálnemu) subjektivizmu, alebo ako nerozpoznaná, nezodpovedajúca vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii prichádza k strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a prežitá v prípade prijatia pomoci Zhora.

Je pochopiteľné, že strata riadenia vzniká v regiónoch dôsledkom narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr. Následkom toho sa brzdia (v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom)  procesy odstraňovania porúch v množstve vektorov cieľov a procesy zlaďovania množstva koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca v rámci supersystému, narúša procesy priameho a  spätného zobrazenia[126] - celovesmírneho faktora, zabezpečujúceho dolaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia pod ich objemnejšie (a) hierarchicky vyššie až do Najvyššieho.

Je očividné,  že sú možné dve hlavné metódy koncentrácie riadenia regionálnych centier v supersystémoch.

PRVÁ. Zničenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov. Sprevádza ho potlačenie procesu vytvorenia zborového intelektu a ako dôsledok v perspektíve nekompromisný antagonizmus s celou hierarchiou vyššieho riadenia.

Podrobne rozpíšuc plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu, je možné nájsť množstvo prostriedkov jej zničenia, zameraných na:

·         potlačenie a  zničenie súborného intelektu, skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce konfliktné riadenie v rámci regiónu a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v ňom;

·         bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v obvode riadenia cez konkurentom nekontrolované hierarchické úrovne v objektívne vzniknuvšom jeho  systéme riadenia;

·         cieľavedomé vytvorenie a zavedenie takýchto regiónmi nekontrolovaných úrovní v ich organizácii, t.j. vytvorenie prenikajúcej regionálnej periférie centra iného regiónu alebo medziregionálneho centra, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich;

·         zničenie štruktúr riadenia, ich elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia atď.

Keď ktorékoľvek z regionálnych centier riadenia zavedie do svojho objektívneho vektora cieľov ako prvú prioritu:

v každom prípade koncentrovať riadenie v supersystéme bez ohľadu na čokoľvek, lebo TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia,