Sta

ť sa

človekom a 

žiť v súlade s Bohom a biosférou, predur

čene nastane pri novom pomere frekvencií biologického a sociálneho času - ve

čný

a

 sám o sebe do

statočný

cieľ

pre

každého mravne i intelektuálne zdravého jedinca.

A t

omuto

cieľu

bude

podriadená

celá

sociálna

organizácia

života

a

 vládnej moci.

Všetci

ostatní

-

tí

,

ktorí

zostanú

otrokmi životného zhonu

-

sú odsúdení na

odtrhnutie od

biosféry

Zeme

.

V

šetky elementy ľudstva ako systému v biosfére Zeme, ktoré nie sú schopné

včas zareagova

ť na zmenu pomeru frekvencií biologického a sociálneho

času, sú odsúdené na odvrhnutie biosférou Zeme, prechádzajúcej do iného re

žimu svojej existencie vplyvom ľudskej

činnosti za posledných niekoľko tisícročí. A pred biosférou Zeme neochráni ani hermetický bunker s umelým životným prostredím, ani medicína...

Ak

začneme

skúm

ať

riade

nie z

miesta

,

kde

sa

„

rodia“ a

prijímajú

spoločensky významné

rozhodnutia

(

identifikuje sa

problém a

 

vypracuváva sa

algoritmus jeho

riešenia,

t.j.

prejavuje sa

funkcia

konceptuálnej moci,

o

ktorej

média

mlčia

), tak

samovládnucou hlavou štátnosti

mô

že

byť

hocij

aký

včelár

na dedine.

Tak ako sa v piesni spieva:

«

Na

ďalekej

stanici

vystúpim,

tráva

-

po

pás

...»  

a

 

budem priamo

hovoriť,

z

oči-voči,

s

hlavou

skutočnej

spoločenskej moci

.

Všetko

si za

pamätám

,

prídem

do

mesta

, po

rozprávam

priateľom, ako

som

strávil

vo

ľno.

Oni

tiež

po

rozprávajú

svojim

,

a

potom

to

–

zahu

čí

v

politike

,

vede

,

atď.

Na 

ďalekej

stanici na vô

ňu lúky sko

čím

a po nádychu hlbokom do lesa ztočím...

mnoho dní od hlavného mesta,

keď opadla mysle ťažká vesta,

kde lí

šky Dobrú noc dávajú,

i vrany sa ztá

čajú.

Príroda – pekná... K

ľud a súlad v „záhrade“...

Hovori

ť priamo budem, zoči-voči,

skutočnej

štátu moci

a na

čúvať vírom v jeho nálade,

v pokojnom, príjemnom nadhľade.

Všetko pamätám..., do mesta prídem, priateľom poviem,

Ako voľno som strávil. A oni svojim rieknu...,

Čím v politiku, vedu, vskutku sa zvalím,

iba ak  bývalým z očú zídem

i príležitosť lep

šiu núknem, peknú...

                                           (prebásnil udo)

       A ja tak vlastne ani nechápem, pre

čo...

[145]

…a nechápem preto, lebo presne viem, že na princípoch hry "hluchý telefón" (tichá pošta) a pomocou rozširovania klebiet a anekdôt, ani štát, ani odvetvia riadiť nemožno. A o bezštruktúrnej metóde riadenia, založenej na štatistickej analýze a obežnom bezadresnom šírení informácií v riadenom prostredí, čo vedie k predvídateľným zmenám kontrolnej štatistiky[146], nám nič nepovedali ani doma, ani v škole, ani na vysokej... A aj keď si prečítam o tom v nie odbornej (nie akademickej) publikácii, tým viac v anonymnej - stále rovnako neverím a odmietam pochopiť preto, lebo mi je pohodlnejšie veriť nekonečným táraninám  mediálnych analytikov....

Takúto

misiu

opatrovníctva štátnej

moci

až

do roku

1917

vykonával

G. E. Rasputin

[147]

. Jeho vina,

kvôli

ktorej hádzali a hád

žu naňho

špinu v

 masovej literatúre,

nespo

číva

ani

tak

v

jeho reálnych prehreškoch

,

ako

v tom

,

že

bol na cárskom dvore

agentom vplyvuruských znacharských klanov, a nie klanov medzinárodných globalistických, antiruských[148], ktorým pomerne úspešne prekážal v činnosti až do atentátu na jeho život, pripadajúceho na ten istý deň (28. júna 1914), ako atentát v Sarajeve na dediča rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Ferdinanda. Nemajúc možnosť byť v dôsledku zranenia osobne prítomný v Petrohrade, nedokázal udržať telegramami cára od vstupu Ruska do vojny, ako sa mu to podarilo pred dvoma rokmi počas balkánskych vojen, kedy zástancovia vojny pri dvore na čele s veľkokniežaťom Nikolajom Nikolajevičom nástojili na zamiešaní sa Ruska do balkánskych záležitostí.

Takáto konceptuálno-znacharská opatrovnícka činnosť

oh

ľa

dom

štátnych

úradníkov

pokračovala

aj

po

roku

1917.

A tento f

akt

bol neskôr z

dokumentovaný a potvrdený

. Ako ilustráciu, príklad

údajnej

nemožnosti

takéhoto prejavu

vplyvu na

politiku,

uvediem

e úryvok

z knihy

V. N .Demina

"

Tajomstvá

ruského

ľudu

." Autor

cituje

list

pre

profesora

G. C. Cybinu z

24. marca

1927

, na

písaný

A. V. Barčenkom, ktorý

sa

zaoberal

v

roku

1920

vý

skumom histórie

formovania

Rusi

a

ruských

ezoterických

znalostí

[149]:

« … Toto moje presvedčenie [o Univerzálnych Znalostiach – V. D.][150] sa potvrdilo, keď som sa stretol s Rusmi, uchovávajúcimi v tajnosti v Kostromskej gubernii tradíciu [Djun-Chor].[151] Títo ľudia, vekom oveľa starší odo mňa, a nakoľko môžem posúdiť, sú v porovnaní so mnou omnoho kompetentnejší v naj-Univerzálnejšej vede a v posúdení sú

časnej

medzinárodnej situácie. Vychádzajúc z Kostromských lesov v oble

čeniach prostých bláznov

(žobrákov), údajne neškodní pomätenci, prenikli do Moskvy a vyhľadali ma. <...> Vyslaný týmito ľuďmi s výzorom šialenca prednášal na námestiach kázne, ktorým nikto nerozumel a priťahoval pozornosť ľudí neobvyklým oble

čením

a ideogramami, ktoré nosil so sebou <...> Tohto vyslanca - roľníka Michaila Kruglova - niekoľkokrát zatkli, posadili do GPU (neskoršie KGB)* a do blázincov. Nakoniec došli k záveru, že nie je pomätený, ale neškodný. Prepustili ho na slobodu a viac neprenasledovali. Koniec koncov, s jeho ideogramami som sa náhodne stretol v Moskve aj ja - ten, ktorý môže čítať a pochopiť ich význam.

Takýmto spôsobom vzniklo moje spojenie s rusmi, ovládajúcimi ruskú vetvu tradície [Djun-Chor]. Keď som sa, opierajúc len o všeobecnú radu jedného južného mongola, <...>  rozhodol samostatne odhaliť pred najuvedomelejšími a nezištnými štátnymi funkcionármi boľševizmu [majúc na zreteli predovšetkým F. E. Dzeržinského – V. D.] tajomstvo [Djun-Chor], tak pri mojom prvom pokuse v tomto smere, ma podporili pre mňa dovtedy úplne neznámi ochrancovia dávnovekej ruskej vetvy tradície [Djun-Chor]. Oni postupne  prehĺbovali moje vedomosti, rozšírovali môj obzor. A v tomto roku <...> ma formálne prijali do svojho stredu  … »[152]