Ľudstvo ako celok, každý národ, tá alebo iná sociálna skupina v svojom kolektívnom podvedomí nesie veľké objemy najrôznejších informácií. Preto, vstupujúc do diskusie na túto tému a neutopiť sa v nej, je potrebné sa obmedziť na prejednávanie len niektorých jej aspektov. V nasledujúcej práci rozoberieme len pomer frekvenčných charakteristík procesov v kolektívnom podvedomí, podmienených každým z typov stroja psychiky. To určuje celkový charakter samoriadenia spoločnosti a jej skupín na základe prejavov kolektívneho podvedomia, rozdeľujúc podľa frekvenčných pásiem (diapazónov) správanie sa nositeľov každého z typov stroja psychiky a rozčleňujúc ich podľa druhov činností, ktoré sú dostupné alebo nedostupné každému z nich.
3. Prirodzený poriadok vládnutia.
Ďalej nasledujú samo sebou sa rozumejúce banality, ktoré, jednako len, je nutné vidieť a chápať nielen abstraktne, ale aj v ich prejavoch v procese všeobecne–dejinného rozvoja ľudstva a jeho národných i mnohonárodných spoločenstiev. Ale predtým, ako k nim prejdeme, urobíme jedno odbočenie do oblasti určenia - definovania termínov a pojmov.
Pripomenieme, že frekvencia je jednotka, delená buď na dĺžku periódy kmitaní, alebo na celú dobu trvania neperiodického procesu, ktorý je skúmaný ako kmitavý proces, obsahujúci v sebe iba plný cyklus jedného jediného kmitu:
f = 1/T; rozmer, veľkosť frekvencie = [f] = 1/[jednotka merania času].
Okrem toho, vo vzťahu k procesom vysielania, prenosu, príjmu a spracovania informácií, môžu slovo „frekvencia“ sprevádzať zjavne aj „potichu“ prívlastky „nosná“ a „taktovacia“. Rozdiel medzi nimi je nasledovný: nosná frekvencia - to je tá frekvencia, ktorá nesie kódované balíky impulzov signálu (kmitaní). A taktovacia frekvencia to je frekvencia, pomocou ktorej sa uskutočňuje výber rôznorodých kódovacích skupín z postupnosti kmitaní, prijímaných na nosnej frekvencii. Inými slovami, taktovacie frekvencie pri vysielaní informácie na nosnej frekvencii riadia konštrukciu signálu a pri realizácii príjmu na nosnej frekvencii riadia mechanizmus získavania informácie z celkového signálu.
Tak nastavenie televízora na nejaký kanál televízneho vysielania je nastavením na nosnú frekvenciu – frekvenciu, nesúcu signál. Avšak na to, aby sa obraz správne zobrazoval na obrazovke TV prijímača, musia byť správne zadané ešte dve taktovacie frekvencie: frekvencia riadkovania a frekvencia zobrazovania. Tieto dve frekvencie sú pri realizácii vysielania v nejakom konkrétnom systéme (PAL, SECAM a pod.) spravidla nemenné pre všetky nosné frekvencie.
Zobrazovacia frekvencia je frekvencia obnovy zobrazovania, predstavujúceho o sebe každý z obrazov. Vo väčšine prípadov je pre kinofilm štandartná frekvencia 24 obrázkov (3 byte (3 x 8 bitov) v zmysle ucelených jednotiek, a nie celkového informačného objemu) za sekundu. Inými slovami, počas doby trvania jednej sekundy televízny signál obsahuje celú informáciu, nevyhnutnú pre zostrojenie sekvencie 24 po sebe idúcich zobrazení - obrazov.
Avšak každý televízny obraz predstavuje aj sám o sebe sekvenciu „riadkov“, ktorých rozmiestnenie tesne jeden nad druhým na obrazovke umožňuje poskladať na obrazovke celostný obraz. Zvyčajne je to 625 riadkov na obrázok. T.j. frekvencia riadkovania - obnovy riadku je 1/((625×24) sek.).
Ak sa frekvencia zobrazovania (taktovacia frekvencia) v TV prijímači odlišuje od frekvencie zobrazovania prenosovej stanice, uskutočňujúcej televízne vysielanie, tak samotné obrázky na obrazovke televízora sa vytvárajú správne, avšak „behajú“ hore alebo dole. Je to v závislosti od toho, či prijímač zaostáva za zobrazovacou frekvenciou televízneho signálu vysielacej stanice alebo ju vo vytváraní obrázkov predbieha. Ak sa v televíznom prijímači odlišuje frekvencia riadkovania (taktovacej frekvencie) od frekvencie riadkovania signálu, tak nie je možné zostrojiť zobrazenie ani jedného obrázku, lebo dochádza k nesprávnemu výberu informácie zo signálu, informácie nevyhnutnej na zostrojenie každého riadku, súhrn ktorých je samotné zobrazenie – obraz.
Na starých televízoroch boli špeciálne regulačné gombíky „zobrazovacej frekvencie“ a „riadkovacej frekvencie“. Novšie televízory neskôr už automaticky nastavovali svoje frekvenčné parametre signálu televízneho vysielania. Tým umožňovali poslucháčovi nevedieť nič o kódovaní zobrazovania.
Ak chcete zvýšiť kvalitu zobrazovania, tak musíte umiestniť signály do pásiem s porovnateľne vyššou frekvenciou, ako je východzie frekvenčné pásmo. Takto, zachovajúc nezmenenú hodnotu frekvencie zobrazovania (24 obrazov za sekundu), je možné kvalitu zobrazovania zvýšiť na úkor zväčšenia množstva riadkov v obraze, čo prináša zo sebou nevyhnutnosť zväčšenia frekvencie riadkovania. A taktiež na úkor zväčšenia objemu informácie, charakterizujúceho každý riadok (množstvo bodov v riadku, počet stupňov svetelného kontrastu medzi bielou a čiernou, počet odtieňov farieb atď.)[174] To môže vyžadovať prenos signálu na vyššom frekvenčnom pásme nosnej (modulačnej) frekvencie, keďže v predchádzajúcom frekvenčnom pásme sa nedá rozmiestniť na časovom intervale 1 s/(625×24) množstvo kódových skupín, nevyhnutné pre správne zobrazenie riadkov vysokokvalitného zobrazenia[175].
V Koncepcii Sociálnej Bezpečnosti s názvom „Voda mŕtva“ sa nachádza nasledujúce vyjadrenie:
«Javy rezonancie a autooscilácie umožňujú napodobniť skúmané možné stavy štruktúr Vesmíru v dvojkovej sústave kódovania informácií na princípe párových stavov, zodpovedajúcich 1 a 0 (1 – rezonancia, alebo autooscilácia, 0 – ich neprítomnosť), známej z technických aplikácií.
Preto je informačná hĺbka v rovnakom časovom intervale ľubovoľného vysokofrekvenčného pásma väčšia v porovnaní s nízkofrekvenčným. Preto môže pozorovateľ, nachádzajúc sa vo vysokofrekvenčnom pásme, stiahnuť celú informáciu z pásma nízkofrekvenčného. No nie naopak, keďže nízkofrekvenčný pozorovateľ nedokáže vo svojom pásme skúmať všetky kódové sekvencie, prichádzajúce vo vysokofrekvenčnom pásme za ten istý, im spoločný časový interval. Na to musí nevyhnutne vo svojom nízkofrekvenčnom pásme rozmiestniť všetky kódové sekvencie vysokofrekvenčného pásma, na čo v nízkofrekvenčnom pásme je potrebné oveľa viac času, ako je čas ich priebehu vo vysokofrekvenčnom pásme.
Neviditeľným jemnohmotným svetom, o ktorých hovoria relígie, zodpovedajú podľa našeho chápania pásma ešte vyšších frekvencií kmitaní matérie v Stavbe sveta. Takisto v informačnej výmene hrá úlohu polarizácia (nasmerovanie, orientácia) kmitaní, nesúcich informáciu. Svet polarizačne ortogonálny, perpendikulárny[176] k našemu, je pre nás neviditeľný okrem oblasti jeho prieniku s našim svetom. Paralelný svet je viditeľný a môže byť súčasťou nášho sveta».
Všetko povedané v uvedenom úryvku z „Vody mŕtvej“ sa týka nosných frekvencií. Nosné frekvencie patria k pásmam s vyššími frekvenciami v porovnaní s taktovacími frekvenciami. V tejto práci bude reč o nízkofrekvenčných (dlhodobých) procesoch a procesoch s vyššími frekvenciami, avšak rozumie sa ich porovnanie podľa taktovacích frekvencií, riadiacich toky informácií, nesených nosnými frekvenciami. Každý takt (dĺžka periódy kmitania, zodpovedajúca taktovacej frekvencii) obsahuje v sebe množstvo periód kmitaní, zodpovedajúcich nosným frekvenciám.