Prvá: iba v priradení k Egyptu minulých epoch je slovo „staroveký“ napísané s veľkým počiatočným písmenom. V priradeniach k Judei a Mezopotámii je slovo „staroveká“  napísané s malým písmenom. Prečo? - Pretože je to významový rozdiel. Toto vyčlenenie starovekosti Egypta veľkým počiatočným písmenom je znakom toho, že staroveký Egypt aj doposiaľ je okultnou metropolou (po rusky (a slovensky)* stolicou) súčasnej biblickej civilizácie, predstavujúcej na základe realizácie Biblického projektu dobytú - podmanenú kolóniu vládcov starovekého Egypta. Je to tak, bez ohľadu na to, či to Gilbo chápe alebo nie, a bezmyšlienkovite-automaticky – v súlade s tradíciou - píše „Staroveký Egypt“, začínajúc obe slová veľkými písmenami.

Druhá: v súlade s normami používania slov v ruskom jazyku sa má písať a hovoriť: „túto rozlišnosť možno vysledovať“, „vidíme podobnú rozlišnosť“. No Giľbo systematicky píše nie „rozlišnosť“, ale „rozliš-OVANIE“. Do slova vsunul príponu „ovanie“-, významovo-zmyslovo nevhodnú v tomto kontexte.

Ak vychádzame z psychologického hľadiska, tak takéto javy vznikajú nie ako nezmyselné chyby, ale buď následkom toho, že jedinec sa nevedomky preriekol o tom, o čom, akosijevedomý, hovoriť nemá; alebo následkom toho, že sa nejaké slovo začína zlomyseľne systematicky používať v tom kontexte, v ktorom je nemiestne, aby sa jeho zmysel rozplynul, a aby sa v jemu vlastnom kontexte prestalo chápať primerane tomu, o čom ide reč. V rade situácií sa prvé i druhé zhodujú: vtedy  jedinec o niečom vybrebtáva pod vplyvom úplne zámerného správania sa toho fragmentu kolektívneho podvedomia spoločnosti, ktorého on je účastný.

Aby sme odhalili, čo je v pozadí tohto článku J.Giľba, je nutné niektoré jeho fragmenty porovnať s dejinnou realitou a odhaliť tie zamlčania, ktoré nie sú tématicky nezmyselné v jeho kontexte. Giľbo píše:

«Opakujem, reč je nie o nejakých tajných vedomostiach (predurčených pre vyšších zasvätených do vedy a riadiacej praxe: naše vysvetlenie kontextu), ale o určitom videní sveta, schopnosti uvedomiť a osvojiť si tieto zobrazenia a použiť ich k budovaniu efektívnej ekonomickej štruktúry ruskej spoločnosti».

To jest, Giľbo vie, že vzdelanie “pre vyšších” v ním uvedených kultúrach staroveku i vo väčšine druhých, ktoré nespomenul, bolo odlišné od vzdelania “pre všetkých”. Nielen faktológiou poskytovaných poznatkov (Svet je spoločný pre všetkých, následkom čoho sú fakty tiež z veľkej časti spoločné – všeobecné), ale svetonázorom, uhlom pohľadu na Svet, vzťahom k nemu (a uhly pohľadu môžu byť rôzne, a z jedných vidno horšie a z druhých vidno lepšie: viac a detailnejšie).

Samozrejme, v preambule on nemohol (čo ani nie je nutné) uviesť všetky kultúry, všetky regionálne civilizácie minulosti a súčasnosti, založené na takomto druhu rozdelenia systému vzdelávania: „všetci“ ho musia opúšťať ako nositelia jedného svetonázoru, a nepočetní „vyvolení“ (kým vyvolení? – táto otázka je taktiež obídená mlčaním) stať sa vyššími riadičmi-manažérmi – nositeľmi druhého svetonázoru. A menovať jedinú kultúru, v základoch ktorej odpočiatku je uložený odkaz-zákon snažiť sa o vybudovanie  spoločnosti, v ktorej je jednotný svetonázor pre všetkých bez výnimky, a jeho nositeľmi sú i prostí pracovníci i vyšší riadiči-manažéri – by malo nasledovať.

Takáto kultúra na Zemi existuje. V jej základe už viac ako 1 300 rokov (!!!) leží Korán. V Koráne sa mnohokrát odsudzuje monopol na vedomosti, ktorý umožňuje v podmienkach reálnych zákonov tvorby cien, fungujúcich v spoločnosti, mať jak priamo, tak i nepriamo monopolnevysokú cenuzasvojuúčasť v spoločenskomzjednotení profesionálnejpráce. Predovšetkým Súra 39 „Davy“ priamo poukazuje na skutočnosť, že monopol na vedomosti je pokušenie, pretože odkrýva možnosti k obohateniu sa na úkor utláčaných, aj rozdelením vzdelávacieho systému „pre všetkých“ a „nie pre všetkých“:

«50(49). A keď postihne človeka zlo, vzýva Nás. Potom, keď to My obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to darované, pretože mám poznanie.“ Nie, to je pokušenie, ale väčšina z nich to nevie! »[187]

То isté v preklade М.‑N.О. Оsmanova:

«Кeď postihne človeka nejaké nešťastie, vzýva Nás. A keď mu My darujeme nejakú Našu milosť, on hovorí: „Je to darované mne, za moje vedomosti.“ Nie, to bola skúška, ale väčšina ľudí sa tým neriadi.»

Súra 28 „Príbehy“ o tom istom ešte konkrétnejšie:

«78(78). Оn povedal: “То, čо jе mne darované, je mojim poznaním”. Snáď on nevedel,  že Alláh[188] pred ním z pokolení vyhubil tých, čо boli od neho silnejší mocou a bohatší. A nebudú sa hriešnikov pýtať na ich hriechy!»

То samé v preklade М.‑N.О. Оsmanova:

«[Каrun] оdpovedal: “То, čо jе darované mne, [je darované] za moje znalosti”. Naozaj on nevedel, že Alláh pred ním zahubil [celé] pokolenia, ktoré ho prevyšovali mocou a bohatstvom? Podobných hriešnikov pýtať ani vypočúvať nebudú [v Súdny deň]!»

Posledné sa týka aj Giľba osobne a jeho úvah na tému o nevyhnutnosti nastolenia v Rusku systému vzdelávania „pre úzky kruh, ktorého predurčením je riadiť“ (kto, ako, na akom základe určuje prináležitosť jedinca k tomuto „úzkemu kruhu“?). Práve tento systém sa v Rusku od r. 1917 cieľavedome vykoreňuje a bude nezvratne nahradený iným systémom vzdelávania, ktorým vypestovaný svetonázor umožní každému členovi spoločnosti (narodenému bez Downovho syndrómu a podobnej patológie, brániacej normálnemu vývoju psychiky) vstupovať do sféry riadenia podľa jeho vôle a podľa miery nevyhnutnosti.[189]

Vedel to Giľbo v momente napísania svojho článku? – Bol povinný to vedieť (vzhľadom na to, že vedenie Centra „Modernizácia“ zaväzuje k profesionálnej kompetentnosti) a aj to vedel. A príznaky tohto poznania sú aj v článku Giľba:

«Rusko má šancu prejsť z kategórie krajín „tretieho sveta“ do kategórie vedúcich svetových mocností oveľa rýchlejšie, čím urobilo spätnú evolúciu. Nevyhnutným predpokladom pre to je prekonanie tej odlišnosti od rozvinutých krajín, ktoré je v dnešnom Rusku a vo všetkých krajinách „tretieho sveta“: neprítomnosť kasty vladárov (nositeľov nie pre všetkých riadiacich vedomostí a návykov v následí generácií: naše objasnenie citovaného).

No aj v prípade rozpadu Ruska podobná kasta bude nepochybne potrebná pre St. Peterburg, ktorý sa stane centrom nového pobaltského štátu. Podľa toho, ako rýchlo bude táto kasta pripravená prevziať na seba realizáciu konceptuálnej moci, závisí termín, kedy sa začne nový vzostup Veľkého mesta.»

V uvedenom fragmente znakovým termínom je «konceptuálna moc». Treba ho chápať dvojako: po prvé - ako ten druh moci, ktorá dáva spoločnosti koncepciu jej života ako jednotného celku v následnosti generácií; po druhé - ako moc samotnej koncepcie nad spoločnosťou  - informačno-algoritmický vnútorný kostrový základ-osnovu kultúry a oporu pre celú jej činnosť.[190] Tento termín nie je výtvorom vedeckých výskumov Giľba. On ho vyčítal z prác Vnútorného Prediktora ZSSR, v ktorých jav konceptuálnej moci je terminologicky opísaný výslovne z uhla pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Vnútorný prediktor ZSSR – kolektívna spoločenská iniciatíva – už realizuje konceptuálnu moc, čo je nemožné nevidieť a nepochopiť z jej prác.