Konceptuálna moc sa realizovala aj v staroveku v tom type kultúry, ktorý sa tak zapáčil Giľbovi kvôli tomu, že je v nej rozdelenie spoločnosti na ich „blahorodia, excelencie, svätosti“ – „elitu“, ku ktorej sa on počíta, a na „elite“ podriadené pracujúce hovädá, od ktorých sa Giľbo, ako aj mnohí druhí pretendenti – uchádzači o rôzne „ich excelencie“, mlčky, v tichosti oddeľujú. Ale historicky reálne v zamlčaniach davo-„elitárnej“ spoločnosti je aj ten fakt, že existuje nie jedna „elita“, ale hierarchia mnohých „elít“. A z každého stupňa tejto hierarchie všetci nižší, sami seba považujúci za nejakú „elitu“, sú pracujúci dobytok, nech by seba čo-ako zobrazovali a naparovali sa zobraziť ešte niečo viac presahujúce tento status, predurčený pre nich konceptuálnou mocou davo-„elitárnej“ spoločnosti.

     Samozrejme aj Giľbo v tomto systéme patrí k nejakej skupine pracujúceho dobytka, pritom nezmyselne búriacej sa skupine, čo je majiteľmi systému trestané. Vzbura Giľba je vyjadrená, primerane v tom, že v tomto systéme niet miesta pre termín „konceptuálna moc“. A nezmyselnosť vzbury je v tom, že Gilbo používa systému cudzí termín na to, aby vytvoril novú, viac akcieschopnú ako predtým “elitu“, a tým samotným zachoval davo-„elitarizmus“ - „elitárno“ – otrokárske usporiadanie - v nejakej novej forme.

Konceptuálna moc sa realizuje v davo-„elitárnych“ sociálnych systémoch na základe zasvätení, z väčšej časti klanovo-uzamknuto. Na rozpracovanie a použitie zodpovedajúceho terminologického aparátu je v kolektívnom podvedomí vyšších „elitárnych“ skupín uvalený zákaz. U ne“elitárnej“ väčšiny spoločnosti v minulosti proste nebolo voľného času na to, aby prehodnotila bytie-existenciu svojeho spoločenstva a ľudstva celkovo a prešla k inému svetonázoru, na základe ktorého by bol rozvinutý zodpovedajúci terminologický aparát, umožňujúci prejsť spoločnosti k novej kvalite svojej existencie.

Tento systémový zákaz na terminológiu je podmienený, jak vnútorným strachom davu („elita“ je tiež dav, no viac vzdelaný, než prostý národ) pred autokraciou konceptuálnej moci a jej nepodčinenosťou nikomu v spoločnosti, tak aj strachom osobne „elity“ pred stratou monopolu na vedomosti a moc, umožňujúce dostávať jak priamo, tak aj sprostredkovane, monopolne vysoké ceny za svoju účasť v spoločenskom zjednotení profesionálnej práce[191]. To posledne uvedené je potrebné objasniť: ak v spoločnosti niet jednoznačne chápaného terminologického aparátu, tak „vykoktať” to, čo by bolo možné opísať pomocou tohto terminologického aparátu, je nemožné: niet slov, symbolov a niekedy aj obrazov. Neprítomnosť terminologického aparátu pri rozvinutom systéme viacvýznamových alegórií - inotajov, jednoznačne chápaných iba pri osvojení si kľúčov, je v rozvinutom systéme neformálnych odovzdávok-prenosov praktických návykov jedným z prostriedkov ochrany od všetkých tých „tajných“ znalostí, ktoré vo svojom kolektívnom podvedomí niesli kasty vyšších správcov (a nie vladárov, ako píše Giľbo), riadičov v starovekom svete.

Akonáhle sa v spoločnosti zjaví terminológia, tak uchránenie tajomstiev na týchto princípoch sa stáva nemožným, pretože aj papagáji a zombie-magnetofóny, neschopní nič pochopiť, budú v spoločnosti rozširovať predtým tajné vedomosti, rozprávajúc niekde nejako nimi počuté slová. Hoci oni samotní nechápu význam týchto slov, no budú ich počuť tí, ktorí chápu, o čom je reč. A to spôsobuje kvalitatívnu zmenu jestvovania spoločnosti.

Giľbo, zachovávajúc prívrženstvo k davo-“elitárnej” štruktúre spoločnosti a používajúc terminologický aparát, garantujúci u všetkých jednoznačnosť chápania povedaného a prečítaného, doporučuje naliehavo[192] vychovať kastu riadičov-manažérov, ktorých svetonázor by ich odlišoval od všetkých ostatných. Ak by on nebol prívržencom davo-„elitarizmu“ v dôsledku „elitárneho“ démonizmu, tak by vo svojom článku spomenul Korán a ideály koránickej kultúry, v súlade s ktorými by spoločnosť musela byť svetonázorovo jednotná, a následkom toho nerozdelená na dav a „elitu“. A tiež by svojou činnosťou podporil kolektívnu spoločenskú iniciatívu, teraz nazývanú Vnútorný prediktor ZSSR, ktorá sa rozvíja v smere uskutočnenia koránických ideálov spoločenského života ako Kráľovstva Božieho na Zemi (ale v tom prípade by jeho článok nebol publikovaný v časopise pre „elity“ manažérov).

Jeho článok, nami analyzovaný, predstavuje veľmi výraznú ilustráciu toho, ako nositelia stroja psychiky zombie a „elitárno“-démonického stroja psychiky robia to, čo nechápu. Následkom toho oni samotní ničia možnosti uskutočnenia toho, o čo sa snažia, čistiac cestu a miesto pre uskutočnenie iného.

A príčina toho nie je v tom, že Giľbo niečo nepochopil pri čítaní prác Vnútorného prediktora ZSSR: oni sú jednoznačne pochopiteľné na základe ovládania gramatiky ruského jazyka; ale to, že čo sa stáva z nich zrejmé, nie je vždy a nie pre všetkých čitateľov morálne prijateľné. Morálna neprijateľnosť Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, orientovanej na prechod k spoločnosti, v ktorej človečí s-troj psychiky v skôr definovanom zmysle toho slova je normou, predstavuje neprekonateľnú prekážku pre prechod od zlého svetonázoru (každý svojim spôsobom) „pre vládnucú elitu“ alebo svetonázoru „pre dav“, s poukázaním na fakt rozdielu, s čím začal svoj článok J.Giľbo.

5. О svetonázore všeobecne a o jeho základe

No človečí stroj psychiky okrem toho, že pokrýva svojou pôsobnosťou najširší frekvenčný diapazón od procesov s veľmi krátkym trvaním po procesy, ktorých dĺžka presahuje dobu existencie súčasnej civilizácie, obsahuje v sebe svojrázny svetonázor, ktorý je nemožný alebo nie plne prevádzky schopný (t.j. ohraničený) v iných typoch stroja psychiky. Inými slovami, človečí stroj psychiky je nemožný bez určitého svetonázoru, pretože by to bol pokus o jeho realizáciu bez informačno–algoritmickej “vnútornej kostry”.

Vedomo-ozmyslená činnosť človeka – to je vyjadrenie jeho svetonázoru, cez prizmu ktorého sa lámu všetky toky vstupujúcej informácie, predávanej telesnými a biopoľovými zmyslovými orgánmi, a informácie, prichádzajúcej z pamäte, ktorá sa porovnáva so vstupným informačným tokom.

Preto, keď reč prichádza k svetonázoru človeka, tak to v podstate znamená, že je nevyhnutné odhaliť parametre tejto “prizmy”, nemajúc k nej prístup (cudzia duša - temnota), iba na základe pozorovania vstupných a výstupných procesov tejto „prizmy“. V 20. storočí v kybernetike[193] takáto úloha dostala názov „úloha o čiernej skrinke“, ktorej konštrukcia a predurčenie nie sú známe (prirodzene, nehovoríme o palubnom samozapisovači lietadla alebo inom technickom systéme, predurčenom na to, aby sa zachovali po akejkoľvek katastrofe a aby z jeho záznamov experti objasnili jej príčinu).

No „úloha o čiernej skrinke“ – nie je niečo v popredí vedy tejto éry. I. Kant ju skúmal už skôr, pomenujúc „čiernu skrinku“ dnešnej kybernetiky“ „vecou v sebe“. „Vec v sebe“ I. Kant charakterizoval  ako v princípe nepoznateľnú. No ani on nebol prvým a nestal sa posledným: aj pred ním, aj po ňom dejiny poznali mnohých zdôrazňovačov viac či menej dôsledného i plného agnosticizmu (učenia o nemožnosti spoznať Objektívnu realitu): „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ (lebo voda v rieke sa mení, v dôsledku toho, že rieka tečie.). A námietka ešte tvrdšieho agnostika: „nemožno ani jedenkrát vstúpiť do jednej a tej istej rieky“ (pretože rieka tečie a mení sa pokiaľ do nej vchádzate) – to je zo sporov filozofov-abstrakcionistov starovekého Grécka.