Preto podrobné preskúmanie toho, len v krátkosti uvedeného, začneme konkrétne z tohto javu a pojmu, ktoré ho vyjadrujú.

Začneme tým, že v ruskom jazyku sú tri významovo blízke slová: „predtucha“, „predpoveď“ a „predvídanie“.

Ako jav, vlastný psychike človeka, je prvotná predtucha (tušenie). Čo vznikne na základe predtuchy - predvídanie, alebo predpoveď – je určené tým, ako sa ďalej zobrazí informácia, ktorá prišla v  predtuchách. Predvídanie je prevažne výsledok spracovania informácií predtúch pravou pologuľou veľkého mozgu, zabezpečujúcou spracovanie obrazov. Ale predpoveď, zahŕňajúca v sebe už aj istú lexiku, gramatiku jazyka a  algoritmiku prepojení medzi obrazmi a  tokmi obrazov, nevyhnutne vyžaduje zladenie, koordináciu fungovania pravej a  ľavej mozgovej hemisféry v procese spracovania informácie.

Na definovanie pojmu, charakterizujúceho jav „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ bolo potrebných 19 slov. To je dosť veľa pre termín. Aj keď ďalej budeme skracovať plný termín na „udržateľnosť podľa predpovedateľnosti“, alebo „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“, alebo jednoducho „predpovedateľnosť - predikcia“, v jeho plnom znení niet zbytočných slov. Preto aj za skráteným termínom je potrebné vidieť plnosť javu, opisovanú plným termínom.

Toto pochopenie je kľúčové v pravom zmysle slova: neosvojac si kľúče, je nemožné vyjsť z abstraktnej teórie a vojsť dopraxe skutočného života. No vlámať sa do Života a narobiť paseku – to možné je.

   Vo väčšine odvetví vedy a v technike je pojem „udržateľnosť - stabilita“ postavený na základe vlastnosti - tendencie objektu vracať sa do pôvodného režimu existencie vo všetkých (alebo niektorých) parametroch, charakterizujúcich jeho správanie sa, potom, ako rušivý vplyv, spôsobujúci počiatočný odklon parametrov, bude odstránený. Absenciu takejto tendencie alebo prítomnosť opačnej tendencie nazývame „neudržateľnosť - nestabilita“.

Avšak pojem „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ má všeobecnejší charakter a pre 19. - 20. storočie klasický pojem “udržateľnosť“ - v zmysle návratu parametrov objektu po istom čase k východzím hodnotám po odstránení rušivého (vnútorného, alebo vonkajšieho) vplyvu - je jednotlivým prípadom — podmnožinou pojmu „udržateľnosť v  zmysle predpovedateľnosti...“

Môžu existovať objekty, principiálne nestabilné v zmysle zmenšovania odklonu po odstránení rušenia. Ak sa však charakter tejto nestability ukáže byť predpovedateľným a  podarí sa zostrojiť systém riadenia nestabilného objektu s dostatočne veľkou rýchlosťou a  silou pôsobenia, tak objektívne nestabilný objekt sa stáva udržateľne riaditeľným, t.j. v udržateľným[16].

   Ďalej „udržateľnosť“ – to je udržateľnosť v zmysle zmenšovania odklonu, alebo prípad, keď kontext pripúšťa dvojaký výklad. „Predpovedateľnosť – predikcia“ je vyhradená priamo len pre prípad vylúčenia možnosti dvojakého výkladu.

Objekty, ktoré nemajú udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti, v princípe odolávajú riadeniu a nemôžu byť uvedené do režimu samoriadenia výslovne preto, že ich správanie sa pod vplyvom vonkajšieho prostredia, predpokladaných alebo disponibilných prostriedkov riadenia a vnútorných zmien má nepredpovedateľný charakter.

Takto je šofér schopný riadiť auto v dôsledku toho, že dopredu pozná,  predvída, má predtuchy, ako a  v akom časovom intervale stroj zareaguje na jeho predmyslené manipulácie s nástrojmi riadenia. Aj keď vysokou kvalifikáciou (praxou) toto všetko prechádza do podvedomých automatizmov (stereotypov vnímania a konania).

Ak Vy neviete riadiť stroj, alebo sa nečakane vážne rozladil („rozšteľoval“), tak je jeho reakcia na Vašu činnosť pre Vás nepredpovedateľná a automobil je pre Vás neriaditeľný. Ešte zreteľnejšie je to v letectve: aj kvalifikovaných letcov je nevyhnutné preškoľovať pri prechode z jedného typu lietadiel na druhý, ktorých reakcia na pôsobenie z vonku a riadenie je odlišná od obvyklých predchádzajúcich návykov a skúseností. Aj keď kvalifikovaný letec pilotovať lietadlo vo všeobecnosti vie.

Tieto príklady ukazujú principiálne vážnu osobitosť „udržateľnosti podľa predpovedateľnosti...“. V tomto jave sa objektívne a subjektívne zjednocuje do nejakej ucelenej miery predpovedateľnosti, v ktorej sa stiera hranica medzi objektívnym a subjektívnym.                             .

                                            .

   Zároveň do pozornosti čitateľa dávame to, že v kontexte celej tejto práce:

Termín „objektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova vo vzťahu k procesu (alebo objektu) znamenajú: proces, plynúci bez našeho vmiešavania sa a bez riadiaceho pôsobenia zo strany iných (plne definovaných subjektov) v rámci rozptylu parametrov, prípustného hierarchicky vyšším objemnejším riadením.

Termín „subjektívny“ a  termíny s rovnakým koreňom slova znamenajú: patriaci subjektu, ním vytvorený a  vo vzťahu k  procesu (alebo objektu) - neprítomnosť objektívnosti. T.j., na proces (alebo objekt) je vykonávané pôsobenie zo strany plne definovaných subjektov v rozmedzí, prípustnom hierarchicky vyšším objemnejším riadením.

Ak subjekt, pôsobiaci na priebeh procesu, nie je presne určený a anonymné (neohlásené v tejto kvalite) riadenie procesu nie je vnímané ako riadenie, tak sa proces vidí pozorovateľovi (prípadnému ašpirantovi na jeho riadenie) ako objektívny proces stabilného samoriadenia, alebo nejaký prirodzený prírodný, akoby neriadený proces.

Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie (je súhrnom všetkých čiastkových vonkajších riadení) je považované za objektívny proces, lebo direktívne zmeniť charakter vonkajšieho riadenia (tým viac hierarchicky vyššieho) podľa svojej subjektívnej vôle (hierarchicky nižší) objekt-subjekt nemôže.

Príklady hierarchicky vyššieho riadenia v hojnosti poskytuje hierarchia velenia ozbrojených síl: družstvo, čata, rota, prápor, pluk atď. Hierarchicky vyššie riadenie sa vyčleňuje z  množstva čiastkových vonkajších riadení, tvoriacich objemnejšie riadenie. K tejto otázke sa neskôr vrátime podrobne.

„Objektívne“ je súčasťou javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom objektu, prostredníctvom prostredia, v ktorom sa nachádza a  prostredníctvom hierarchicky Najvyššieho(a nie iba jednoducho vyššieho) riadenia. Hierarchicky Najvyššie riadenie je spoločné vo vzťahu k objektu, prostrediu, množstvu čiastkových vonkajších riadení vychádzajúcich z prostredia (od v ňom nezistených subjektov), a taktiež aj vo vzťahu k subjektu, formujúcemu prognózu vo vzťahu k skúmanému objektu.

Logika dostatočne všeobecnej teórie riadenia je taká, že nevyhnutne privádza k objaveniu pojmu „Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie“.

Ak máme nazývať všetko svojim menom, tak Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie - je činnosť Boha - Tvorcu, Všemohúceho, jedným slovom je to - Všemohúcnosť[17]. No z pohľadu ateistickej tradície svetonázoru - je tento termín prázdny v tom zmysle, že v  živote mu nezodpovedá žiadny objektívny jav, okrem všetkého toho, čo je vedou (zatiaľ) nepoznané.

   Ašak predsa len tento termín potrebuje objasnenie, nevyhnutné jak pre tých, ktorí sú presvedčení na základe „vedeckých zistení“ o tom, že Boha niet, tak aj pre tých, ktorí sú na základe toho, či onoho vieroučenia presvedčení o tom, že Boh je. Život človeka má normálne plynúť v osobnom chápavom dialógu s Bohom o zmysle a  udalostiach života, o pôsobení človeka na tok udalostí.