Dôkazy Svojej existencie Boh dá každému Sám v tomto dialógu dôvery - úmerne osudu, primerane dosiahnutej úrovni osobnostného rozvoja každého a patrične problematike, ktorá zostáva nevyriešená v živote človeka a spoločenstva. Dôkazy existencie Boha majú morálno-etický charakter a tkvú v tom, že udalosti v živote človeka zodpovedajú zmyslu zámerov a skrytých modlitieb (prosieb), potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorej sa človek ukázal byť naklonený napriek jemu Zhora daným znameniam.
Inými slovami, človeku predkladané dôkazy existencie Boha sú objektívne a zodpovedajú vedeckému princípu „experimentálneho overovania hypotéz“, avšak s jednou výhradou: každý z dôkazov má neopakovateľnú životnú morálno-etickou osobitosť. V dôsledku toho postaviť experiment na tému „Či existuje Boh?“, metodologicky analogicky experimentom na tému „Či rozmýšľajú zvieratá? Aká fyziológia rozmýšľania je u nich?“, z ktorých je vytrhnutá mravnosť a etika – sa nepodarilo, nedarí a ani v budúcnosti nepodarí.
V prostredí, obklopujúcom objekt, môžu byť takisto aj nerozpoznané subjekty – anonymy, majúce určité zámery a možnosti pôsobenia na objekt, ako aj už spomenuté zistené subjekty.
Úmerne tomu, „subjektívne“ patrí do javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom subjektu, formujúceho prognózu a ďalších „objektov“, zistených a identifikovaných ako subjekty, majúce nejaké zámery vo vzťahu k objektu predpokladaného riadenia a disponujúce možnosťami pôsobenia na objekt i prvý subjekt. T.j., pojem „subjektívne“ chápeme ako množinu rozpoznaných čiastkových vonkajších riadení.
Subjekt môže formovať prognózu výlučne na základe svojich subjektívnych interpretácií objektívnych príčinno-dôsledkových vzťahov[18], podmieňujúcich existenciu objektu a svojho modelovania algoritmiky správania sa druhých subjektov–riadičov, ním rozpoznaných v danom prostredí, spojac to s intuíciou a vnímaním miery - bezprostredným, priamym vnímaním Božieho Predurčenia existencie.
Avšak, okrem toho existuje možnosť získania informácie prognostického charakteru od subjektov, prevádzajúcich vonkajšie a hierarchicky vyššie riadenie, až po získanie informácie priamo od Najvyššieho, uskutočňujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie.
Pri celkovom prístupe k riadeniu je nevyhnutné chápať, že kvantitatívne prevládajúci spôsob chápania sveta v davo-„elitárnej“ spoločnosti je taký, že vedomie väčšiny si pamätá iba „objektívne zákonitosti“ v ich najjednoduchšej forme: rovnaké príčiny v rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké dôsledky. Silou toho ich poznanie (jak načerpané z kultúry, tak aj vytvorené nimi samými) umožňuje im formovať prognózu a konať rozumne hlavne v štandardných situáciách.
Inými slovami, bežnému vedomiu väčšiny členov davo–„elitárnej“ spoločnosti je vlastné primitívne vnímanie „objektívnych zákonitostí“ v zmysle jednoznačnej zhody (prepojenia) „náhodných“ príčin a „náhodných“ dôsledkov. Väčšina z nich tak, či onak odmieta prijať existenciu „objektívnych zákonitostí“ v zmysle mnohovariantného štatistického modelu objektívnej pravdepodobnej (t.j. mnohovariantnej) predurčenosti príčinno-dôsledkových podmieneností udalostí. Ten (model) sa v živote prejavuje v rôznorodej štatistike, opisujúcej súhrn množstva rôznych udalostí[19], navyše podmienených mravnostne-etickou osobitosťou subjektov, prejavujúcich sa príležitostne v tých, či oných okolnostiach. Preto faktory, vplývajúce na zmenu sledovanej štatistiky priamo, a o to viac tie, ktoré na ňu vplývajú nepriamo (sprostredkovane), zo zorného poľa subjektu vypadávajú. A tak sa mu pozorovaný proces javí byť neriadenou bezdôvodnou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) náhod, ktoré nie je schopný štatisticky vyjadriť, tým menej prostredníctvom mravne-eticky podmienenej štatistiky.
Stanúc sa otrokom takéhoto spôsobu chápania „objektívnych zákonitostí“, upadá subjekt do svojho druhu bláznovstva a šalie zo štatisticky zriedkavých a jedinečných udalostí, ktoré „nepasujú“ do pre neho obvyklej štatistiky vzájomne jednoznačnej bezvariantnej zhody príčin a následkov. O vzájomnej previazanosti ohraničenej štatistiky a zriedkavých a jedinečných udalostiach, siahajúcich za hranice jej ohraničenosti, A. S. Puškin napísal:
«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti»[20]
Nositelia takého spôsobu chápania sveta zabúdajú aj na subjektivizmus interpretácií a použitia v konkrétnych okolnostiach tých, či iných modelov všeobecných príčinno-dôsledkových podmieneností. V súvislosti s touto okolnosťou sa miera dostatočnej predpovedateľnosti tiež určuje subjektívne, primerane formulácii úlohy riadenia subjektom a vychádzajúc z jeho interpretácií objektívnej podmienenosti samotnej úlohy radenia ako takej, všeobecnými zákonitosťami bytia. Posledná veta znamená, že subjekt je povinný zabezpečiť mieru predpovedateľnosti nie horšiu, ako objektívne podmienenú (determinovanú) na uskutočnenie riadenia.
Nevyhnutná miera predpovedateľnosti správania sa objektu je podmienená objektívne vo vzťahu k subjektu, majúcemu čo dočinenia s už vzniklými (existujúcimi) podmienkami (objekt + vonkajšie prostredie), ktoré ani zďaleka nemôže zmeniť vždy a vo všetkom. Pre skúšobného pilota sú to vzletové poveternostné podmienky, typ lietadla (jeden z množstva skúšaných), letová úloha. Subjektivizmom – kvalifikáciou riaditeľa (riadiaceho pracovníka), v danom prípade pilota, jeho cítením objektívne prebiehajúceho a objektívne možného – sa určuje, či je subjekt schopný vojsť do procesu riadenia v objektívne vzniknutých okolnostiach.
A tak žiak leteckej školy niekedy nevie pristáť s lietadlom na kilometrový pás pozemného letiska pri bezvetrí a 100% viditeľnosti tak, aby nezničil podvozok. A pilot námorného letectva systematicky bežne pristáva s lietadlom v noci, v búrke na zatemnenú lietadlovú loď, kde dĺžka pristávacej dráhy je okolo 100 metrov[21], na ktorej svieti len zopár navádzacích svetiel v úzkom sektore (rozpätie do 3О). A to pri rovnakej modifikácii lietadla. Udržateľnosť podľa predpovedateľnosti sa tu prejavuje v tom, že službe na lietadlovej lodi predchádza špeciálny výber a príprava.
„Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ vo vzťahu k čomukoľvek - to je jediný test na adekvátnosť vnímania toho samého „čohokoľvek“ v ho obklopujúcom prostredí. Či už je to iný človek, spoločnosť, podnik, stroj, počasie a pod. V tomto teste sa otvára a rieši základná otázka každej filozofie, alebo daná filozofia skrachuje pri stretnutí sa s praktickým životom a jej „základná otázka“ [22]> sa stráca spolu s ňou.
Bez pochopenia vyššie uvedeného často to, čo je pre subjekt nepredpovedateľné, sa mu zdá byť ako keby neriaditeľný, živelný prírodný jav. A tento (d)efekt vnímania Objektívnej reality je v davo-elitárnej kultúre vlastný mnohým. Avšak v tom istom čase je pre iné subjekty ten istý jav plne predpovedateľný a riaditeľný. Možno, že nie nimi samými, možno, že anonymne, no riaditeľný. Pritom môže byť anonymné riadenie chápané ako samoriadenie, objektívne vlastné pozorovanému procesu, aj keď v skutočnosti samoriadením nie je. No v ľubovoľnom variante vnímania má plynutie každého procesu svoje miesto v riečisku hierarchicky Najvyššieho všeobsažného riadenia = Všehobsažnosti, vo vzťahu s ktorým je každý proces objektívne riadený najlepším možným spôsobom.