Avšak aj v dnešných dňoch sú filozofovia-abstrakcionisti, trvajúci na tom, „že svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito, a v ňom rozlišované objekty sú zvláštne „premenené - transformované formy“ nášho myslenia a činnosti, produkty zvláštnych procesov objektivizácie a ontologizácie“.
To posledné je výňatok z článku „Ruská idea: demokratický rozvoj Ruska“ skupiny autorov (profesor M.Rac, M.Ojzerman, B.Slepcov, S.Tarutin a ďalší). Bol zverejnený v časopise “Otázky metodológií” č. 1 - 2, r. 1995, založenom G.P.Sčendrovickým, a po jeho smrti vydávanom jeho učeníkmi a rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Uvedený názor je vyjadrením dnešného agnosticizmu, stotožňujúceho neurčitosti s nepoznateľnosťou, následkom čoho sa navrhuje fungovať vo Svete nie na základe osvojenia si objektívnej informácie, ale na základe „transformovaných foriem“, ktoré sú taktiež nepoznateľné, pretože každý jedinec je «„zostrojený“ dostatočne neurčito», a v ňom identifikované objekty, zaratávajúc aj „transformované formy“ prvej generácie si je nutné predstaviť ako „transformované formy“ druhej generácie.[194]
Aby sme neupadali do abstraktných (nepomenovateľných) úvah, ale vychádzali zo skutočnosti takej, aká ona je, tak Svet je usporiadaný (bez ironických úvodzoviek) dostatočne určito: normou atómu vodíka je 1 protón a 1 elektrón; normou u človeka je 23 párov chromozómov, dve nohy, dve ruky, jedna hlava, v ktorej majú v súlade pracovať dve hemisféry mozgu s rôznymi funkciami a pod. Mnohovariantné procesy a ich odklony od normy (ideálu) sú takisto nie nejaké v princípe nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti. Z toho dôvodu sú poznateľné a dostatočne určito sa dajú popísať aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (vo svojej podstate matematickej teórie mier neurčitosti-neistoty). No u niekoho - pri odklone od normy - môže zle pracovať jedna alebo aj obe hemisféry mozgu, z nejakej príčiny sa mu Svet nejaví štatisticky preukazne určitým, ale javí sa v princípe neurčitým, a preto nepoznateľným. Toto u neho odstraňuje aj potrebu vecného vysvetlenia koncepcií v podobe „pluralizmu“ možností – t.j. množstva neurčitostí. A ako dôsledok, „vývoj“ je chápaný iba ako znásobenie sa neurčitých možností, dostupných zdrojov pre spoločnosť a jedincov, nemajúce okrem znásobovania sa žiadne iné ciele. Takáto neurčitosť cieľov vývoja a neurčitosť možností vývoja stiera rozdiel, akoby ho ani nebolo, medzi vývojom, ktorý je vždy účelný a nie bezcieľny, a bezcieľnou márnosťou nad márnosťou, trápením sa všelijakým.
Filozofovia-neabstrakcionisti – premyslene konajúci praktici – sú riadičmi-manažérmi, schopnými uvidieť a opísať možnosti i prax riadenia, schopnými podporovať v spoločnosti život potvrdzujúce procesy samoriadenia.
Svetonázor, ak máme hovoriť slovami I.Kanta, je skutočne “vec v sebe” alebo “cudzia duša - temnota”. Áno, aj vo vlastnej duši každého človeka sú miesta, kam jeho bdejúce vedomie nikdy nenazerá. No svetonázor je „vec v sebe“ predovšetkým v tom zmysle, že to nie sú slová a zložitejšie gramatické konštrukcie nejakého jazyka. Reálne je Objektívna realita spoznateľná a môže byť primerane opísaná pomocou akéhokoľvek jazyka – ako prostriedku odovzdania informácie od jednotlivca k jednotlivcovi – ktorý je rozvinutý v kultúre spoločnosti. Samozrejme, poznanie a opísanie nesie v sebe aj niektoré nepresnosti a chyby, ale otázka prakticky nie je postavená na tom, aby sme absolutizovali chyby jedinca a neobjavené neurčitosti, ktoré sú nevyhnutné v dôsledku jeho ohraničenosti, nástojac na principiálnej nemožnosti poznávať a opisovať Objektívnu realitu, ale na tom, aby sme vopred a včas videli tú hranicu, za ktorou sa nepresnosti, chyby a neurčitosti poznania a opísania stávajú nebezpečnými a neprekračovali túto hranicu. Inými slovami, to znamená, že:
1.po prvé - otázka smeruje k rozlíšeniu v procese života a činnosti toho, čo sa nachádza na jednej i druhej strane menovanej hranice;
2.po druhé – že každý svetonázor môže byť identifikovaný a poznaný, opísaný prostriedkami jedného z jazykov, rozvinutých v kultúre spoločnosti, a na základe opisu sú druhí jedinci schopní si ho adekvátne vybaviť (primerane a úmerne súobrazne sebe samému reprodukovať) s dostatočnou pre život presnosťou, ak si to budú priať. To posledné vyžaduje úsilie, prácu na sebe samom, ktorá je kvalitatívne odlišná od slov, vyslovovaných na túto tému.
Tak sme sa vrátili k otázke o kontexte, v ktorom je vhodné to slovo, ktoré systematicky nie na správnom mieste používal E.Giľbo v preambule svojho článku, zle používajúc normy ruského jazyka. Táto otázka - otázka o Rozlíšení – sa systematicky neskúma vo filozofickej a bohosloveckej literatúre Západu i védicko-znacharského Východu. Jedinečné výroky, podobné výroku apoštola Pavla: „zmysly sa návykom priučili-navykli k rozlíšeniu dobra a zla“ (List k Hebrejom, 5:14) – prechádzajú u väčšiny nepovšimnuté a zostávajú bez podrobného vysvetlenia ich podstaty.
To je následok toho, že sa predpokladá, má na mysli toto: spôsobilosť k rozlíšeniu „toho“ od „nie toho“ je neoddeliteľná schopnosť indivídua a jedinec je tak sebestačný v ovládaní tejto spôsobilosti. Hoci u rôznych jedincov aj nie je rozvinutá rovnako, no je to akoby analogické tomu, že všetci majú rôzne prahy citlivosti a rozlišovacie schopnosti každého zo svojich zmyslových orgánov: Eskimáci a iné národy krajného Severu poznajú viac ako sto odtieňov farby snehu, a žijúci južnejšie – dva odtiene: biely – čerstvo napadaný a šedý – na jar. To zdanlivo potvrdzuje slová apoštola Pavla o navykaniu-priúčaniu zmyslov k rozlíšeniu cez návyky.
Možno, že niekto sa začne smiať, pamätajúc si obrazy fanaticky tupých „islamských“ fundamentalistov, ktorými jeho pamäť hojne zásobili televízia a tlač, no jediným historickým kontextom, z ktorého možno získať iný zmysel slova „Rozlíšenie“, je Korán. A naozaj, lepšie je vzdať sa posmešných predsudkov a vniknúť do podstaty otázky v jej Koránickom osvetlení. Tým viac, že E.Giľbo použil toto - zriedkavé v súčasnej ruskej kultúre - slovo v preambule svojho článku nie bez príčiny, ale zámerne: blokujúc jeho chápanie v koránickom zmysle, umiestniac ho do nevhodného kontextu. Možno aj nie vedome a zámerne, ale pod egregoriálnym vplyvom toho fragmentu kolektívneho podvedomia spoločnosti, ktorý on podporuje svojou činnosťou.
V arabskom jazyku je slovo, ktoré sa v ruskom prepise píše ako „furkan“. Nie jedenkrát sa s ním stretávame v Koráne, a 25. súra Koránu je takto aj nazvaná: „Furkan“. „Furkan“ sa do ruštiny prekladá dvojako: aj ako „rozlíšenie“, aj ako „spasenie“, čím dáva rôzne roviny-aspekty jeho všeobecného zmyslu v arabskom jazyku. Tieto dva varianty prekladu v základe vyjadrujú úplnosť otázky o rozlíšení toho v procese života a konania, čo sa nachádza na tej strane hranice, kde chyby a neurčitosti poznania a opisov Objektívnej reality nie sú nebezpečné pre konanie – činnosť, a čo sa nachádza na druhej strane hranice, kde tie isté chyby a neurčitosti predstavujú nebezpečenstvo a prinášajú so sebou viac alebo menej ťažké následky a útrapy.
Toto je dôvodom na to, aby si jedinec, ak nie je bezstarostným spotrebiteľom a notorickým parazitom, našiel čas prečítať – ako posolstvo, jemu osobne adresované – Korán (porovnávajúc navzájom jeho rôzne preklady, v ktorých sú vyjadrené rôzne významovo-zmyslové roviny pôvodného arabského textu, ak neovláda arabský jazyk).
V ďalšom, odvolávajúc sa na Korán v jeho prekladoch, budeme používať slovo „Rozlíšenie“ vo význame spasiteľnosti Rozlíšenia. V Koráne sa hovorí: «A dali sme Mojžišovi Písmo a Rozlíšenie: snáď pôjdete priamou cestou.» (súra 2:50). Téma Rozlíšenia sa vynára v Koráne mnohokrát: súry 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2. Z citovanej súry 2:50 možno pochopiť, že Mojžišovi boli dané nejaké vedomosti, informácie, zahrnuté do Písma (do opravdivej Tóry, ktorá následne bola vyňatá z používania a sfalšovaná vydaním, zvráteným kurátormi Biblického projektu) a bolo dané ešte niečo doplňujúce k Písmu, čo je nazvané – Rozlíšenie. Pri odkazoch na fragmenty koránického posolstva ľudstvu, v ktorých sa vyskytuje slovo „Furkan–Rozlíšenie“, sa odhaľujú dve zmyslové roviny, na ktoré poukazuje toto slovo v kontexte Koránu: