Preto, aby bolo možné uvidieť, v čom je zvláštnosť koránickej odpovede na túto otázku, je nevyhnutné najprv odhaliť tie otázky, ku ktorým jednotlivci v rôznych sociálnych skupinách spoločnosti v tradičných davo-„elitárnych“ kultúrach prichádzajú „samo sebou“.

6. Čo sa „samo sebou“ rozumie...

Pozrieme sa na „Knihu pre počiatočne čítanie“ V.Vodovozova (Petrohrad, r. 1878), ktorá bola koncom 19. storočia predurčená pre samovzdelávanie Rusov, v ktorej sa hovorí o pohľadoch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu - na kategóriu „VŠETKO“.

«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúvšia plnotu vnútrospoločenskej moci, vrátane moci konceptuálnej v oboch významoch tohto termínu – naše objasnenie), bola kasta duchovných alebo žrecov (v určitej etape svojej dejinnej púte prestali byť žrecami a hoc aj zachovali pomenovanie «žreci», tak boli len nositeľmi niektorých poznatkov a návykov v postupnosti generácií, t.j. v podstate boli znacharmi: naše upresnenie). Оni predpisovali aj vladárovi (t.j. faraónovi – naša vsuvka), ako žiť i čo robiť... Vyšším božstvom Egypťanov bol AMON. V jeho obraze-tvári boli zlúčené štyri božstvá: látka, z ktorej pozostáva všetko na svete – bohyňa NET; duch, oživujúci látku, alebo sila, ktorá ju núti skladať sa, meniť sa, fungovať – boh NEF; nekonečný priestor, zabratý látkou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý plynie pri neustálych zmenách látky – boh SEBEK. Všetko, čo je na svete, podľa učenia Egypťanov, pochádza z hmoty pôsobením neviditeľnej sily, zaberá priestor a mení sa s časom. A všetko toto tajomne sa zjednocuje v štvorjedinej podstate-bytosti AMON».

Ak sa odladíme od mien staroegyptských bohov, tak látka zodpovedá dnešnej „hmote“; duch – z väčšej časti „silovým poliam“; a priestor a čas tak aj od tých dôb zostali nezmenenými kategóriami v svetonázore.

To, čo pripomenul V.Vodovozov o starovekom Egypte, ukazuje, že prvotnými rozdielmi v medzne zovšeobecňujúcej kategórii „Všetko“ a zovšeobecňujúcimi kategóriami prvého radu, ktoré sú chápané ako základné pojmy o objektívnosti Stavby sveta, v súčasnej civilizácii nezmenene po tisíce rokov zostávajú:

a)      „matéria“ (hmota);

b)      „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, priradené k „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaci princíp, t.j. „informácia“ a algoritmika jej transformáci;

c)      „priestor“;

d)     „čas“,

niekedy izolované, a niekedy zjednotené, to v štvorjedinom bohu-stavbe sveta Amonovi, to v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom „časo-priestorovom kontinuu“ teórie relativity, obsahujúcom „matériu“ vo všetkých jej agregátnych stavoch.

Hoci slová, označujúce tieto prvotné rozdiely a interpretácie s nimi spojených pojmov, sa pri ich detailnejšom opise nie jedenkrát menili v priebehu histórie Západnej regionálnej civilizácie, tak nezmenené zostávalo jedno: informácia („obraz“, „idea“) a algoritmika („usporiadanie stavov a premien obrazov a ideí, hmoty a matérie celkovo) sú pojmovo  utajené a neoddelené v skupine prvotných-primárnych rozdielov (a zodpovedajúcich pojmov) od „ducha“ = „energie“ = „sily“.

V zjavnej podobe informácia, obraznosť Sveta nepatrí do súboru uvedených prvotných-primárnych rozdielov v štvorjedinom Amonovi, stvárňujúcom kategóriu „Všetko“. To isté sa týka aj algoritmiky premien.

 „Matéria“ = „hmota“ sa pri ďalšej detailizácii dávala do vzťahu so štyroma živlami-elementami (agregátnymi stavmi - skupenstvami hmoty: „zem“ – tuhé; „voda“ – kvapalné; vzduch – plynné; oheň – plazma). A pre väčšinu ľudí neviditeľné celoprírodné silové polia, nesúce usporiadanú energiu, sa nedeliteľne zliali s informáciou v „nemateriálnom duchu“. Prírodné vákuum - objektívne fyzicky vôbec nie prázdnota, ale jeden z druhov matérie – sa stalo „priestorom-úložiskom“ a čas sa stal znakom pre označenie nereálnej, nehmatateľnej nepochopiteľnosti.

Predovšetkým je nevyhnutné zamerať pozornosť na to, že z pohľadu jedinca, začínajúceho si uvedomovať seba  v Objektívnej realite a ozmysľovať svoju existenciu v nej [200], „štvorjedinýAmonje prirodzene očakávaným (v istom zmysle) súhrnom medzných zovšeobecnení a prvotných-primárnych rozdielov v kategórii „Všetko“. Skutočne, celá Objektívna realita sa vo vzťahu k zmyslovým orgánom človeka rozpadá na dve časti:

То, čo sa pociťuje bezprostredne zmyslovými orgánmi (a to sú predovšetkým pocity vlastného tela, tvoriace veľkú časť tzv. „sebapociťovania“ mnohých jedincov).

То, čo sa orgánmi zmyslov priamo nepociťuje, no priamo nepociťované je prítomné, existuje a je vnímané rozumovo-intelektuálne na základe ozmyslenia možnosťami zmyslových orgánov ohraničeného vnímania Sveta. Inými slovami, na druhú kategóriu sa vzťahuje to, čo zodpovedá rozumovej aktivite jedincov na tému „je ešte niečo za hranicami vnímania našich zmyslov?“ .

V súlade s tým, všetko, čo je pociťované zmyslovými orgánmi väčšiny ľudí, spadá do kategórie „hmota“, ktorá dlhú dobu (pokiaľ veda neobjavila silové polia a nezahrnula ich do filozofickej kategórie „matéria“) bola stotožňovaná „pragmatikmi“ so všetkou „matériou vo všeobecnosti“.[201]

No v tom istom čase rôzne tradície „mystiky“ hovorili nielen o hmote ako o „hutnej“, „hrubej hmote“, ale aj o tzv. „jemnej hmote“, vo všeobecnosti nedostupnej „telesným (hmotným) zmyslom“, ale len „duchovným (biopoľovým) zmyslom“, čo je pre väčšinu ľudí nedostupné bez špeciálnej prípravy. Okrem toho, bola a existuje relatívne neveľká množina ľudí, ktorých orgány zmyslov (telesných i duchovných) bez akejkoľvek špeciálnej prípravy a tréningu sú oveľa citlivejšie, než u ostatných. Títo ľudia pociťovali rôzne prírodné polia – „jemnú hmotu“ mystických škôl - tak, ako ostatní ľudia pociťovali „hrubú hmotu“: nazývali ich „duchovidcami“, „extrasenzorikmi“ a pod.

No aj „duchovidci“ i „neduchovidci“ žili v pre nich všetkých spoločnom Svete a stretávali sa s rovnakým množstvom javov. Z akéhokoľvek dôvodu mohli „duchovidci“ ostatným porozprávať o tom, čo ostatní nevnímali svojimi zmyslami a čo pre nich predstavovalo skrytú realitu, neviditeľnú stranu života, ktorú duchovidcovia osvetľovali (alebo zobrazovali takúto osvetu). Takto objasňovali vzájomné vzťahy medzi zdanlivo  nepreviazanými (z uhlapohľadu neduchovidcov) prejavmi života v hmote, prostredníctvom vzájomných vzťahov na princípe „jemnohmoty“, ktoré uvidieť je pre drvivú väčšinu ľudí nedostupné.

Konkrétne táto strana života bola zovšeobecnená v pojmoch „duch“, „jemnohmota“, ktoré sa odlišujú od „hrubej hmoty“ výslovne kritériom nedostupnosti vnímania prostredníctvom zmyslových orgánov väčšiny ľudí, a nie kritériom silového pôsobenia s hmotou, čím je charakteristický „boh NEF“, oživujúci hmotu, pretože všetky formy matérie sú spôsobilé k vzájomnému silovému pôsobeniu a dôvody pre takéto rozdelenie na „hmotu“ a „ducha“ nedávali.

To isté sa týka aj predstáv o priestore a čase. Oni nie sú vnímané zmyslovými orgánmi ani „prostých smrteľníkov“, ani „duchovidcov“. Sú odlišné aj od hmoty, aj od ducha. A okrem toho, je priestor odlišný od času, hoc by len z dôvodu principiálnej možnosti opakovaného návratu v priestore na predchádzajúce miesto prebývania, ktoré je relatívne definované vybraným bodom a niekoľkými (tromi vo vnímaní makrosveta väčšinou ľudí) vzájomne sa nezhodujúcimi smermi. Samozrejme, ak úvahy na tému „nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky“ posudzujeme osobitne.