A všetky tieto prvotné-primárne rozdiely sú v prirodzenom svetonázore „subjektom“ previazané: hmota, prestúpená duchom („energo-informačnými“, silovými poľami), zaberá prázdny nekonečný priestor–úložisko a mení sa v nepochopiteľnom čase...
To znamená, že súbor prvotných-primárnych rozdielov tradičného svetonázoru, panujúceho v kultúre civilizácie, je zrejme prirodzený. A je jeden a ten istý počas celej histórie davo-„elitárnej“ kultúry: od zložiek štvorjediného Amona (Amuna, Amena, Amina, Omena v rôznom prepise) starovekého Egypta až po časopriestorové kontinuum teórie relativity a princípu „Théta – MEST“[202] v dianetike a scientológii.
Jednou z osobitostí tohto svetonázoru je neschopnosť jeho nositeľov pozerať sa na Svet z iného uhla pohľadu, nezhodujúceho sa s ich “Ja-centrizmom”, čo vylučuje aj možnosť ozmysleného pohľadu zo strany na seba samotného. Táto osobitosť sa prejavuje tým výraznejšie, čím viac je vzdialený im navrhovaný uhol pohľadu od ich “Ja-centrizmu”. Ak sa aj podarí vniesť do ich vedomia pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to vidia ako snahu zbaviť ich vlastného “Ja”, osobitosti, individuality a pod. Pritom treba osobitne zdôrazniť tú svojráznosť takéhoto “očividne prirodzeného” svetonázoru, s ktorou sme začali analýzu jeho pôvodu:
Оn sa vytvára – zoraďuje smerom od jedinca ako centra Stavby sveta k hraniciam priestoru a času (k hraniciam, predstaviteľných si jedincom) a vyúsťuje do rôznych mozaík filozofického “Ja-centrizmu“ (filozofického egocentrizmu v jazyku latinskej terminológie medzinárodnej vedy).
Pritom termín “Ja-centrizmus” poukazuje iba na koreň myšlienkového stromu, a vôbec nemá na mysli výrazne vyjadrený egoizmus, ako ambícií ovládať a komandovať všetkých.
Predstaviteľnosť si hraníc priestoru a času je sama podmienená medznými stotožneniami a prvotnými-primárnymi rozdielmi v kategórii “Všetko”. Ak súbor medzných stotožnení a prvotných-primárnych rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak mierou “úletu predstavivosti v priestore a čase” sa bude hromadiť chyba kvôli rozchádzaniu sa subjektívnej predstavy a Objektívnej reality. Chyba narastá tým viac, čím ďalej predstavivosť “ulieta vo svojich fantáziach” od bezprostredne cíteného-vnímaného “Ja-centrom”, následkom čoho sa objavujú doslovne chápané “krištáľová nebeská klenba”, Zem, ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v bezbrehom oceáne a pod.
Ak systematická chyba svetonázoru reálne existuje, tak sa bude v kultúre odovzdávať, narastajúc z generácie na generáciu. Bude sa prejavovať v živote civilizácie napriek panujúcej, no konania neschopnej blahej zameranosti vo forme hriechov, problémov a životných nezdarov, postihujúcich mnohých jedincov i celé národy.
Vo výsledku za niekoľko tisíc rokov vývoja Západu na osnove svetonázoru mnohotvárneho mozaikového „Ja-centrizmu“ a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatíve mozaikám „Ja-centrizmu“) všemožné chyby, vyplývajúce z tohto svetonázoru, nahromadiac sa, vyústili v súčasnosti do globálnej biosféricko-ekologickej krízy a do množstva vnútrospoločenských kríz a problémov.
Posledný odstavec potrebuje objasniť to, čím sa odlišuje kaleidoskopický svetonázor od mozaikového.
7. Моzаiky a kаlеidоskоpy
Každý jedinec je časťou Vesmíru. Aby žil a fungoval vo Vesmíre a nebol ním rozdrvený, zničený, musí sa jedinec správať v súlade s tým, čo prebieha okolo neho, v niečom sa podriaďujúc zhluku okolností, a v niečom vplývať na priebeh udalostí. Pre jedinca, obdareného rozumom a slobodou výberu línie správania sa, je to v podstate otázka o informačno-algoritmickom zabezpečení jeho správania sa mimo diktátu automatizmov inštinktov, podmienených reflexov a tradícií kultúry.
Aby konal ozmyslene a účelne, musí predvídať dôsledky činov ešte predtým, ako bude nejaká činnosť započatá alebo vstúpi do fázy nezvratnosti následkov. Preto základná otázka každej prakticky užitočnej filozofie – to je otázka o predvídateľnosti následkov.
Umenie dať jednoznačnú odpoveď na túto otázku v reálnych životných podmienkach, umožňuje z množstva možných variantov budúcnosti vybrať najlepší variant (vylučujúci dokonca aj fragmentálnu realizáciu nejakých nepríjemných variantov) a k jeho realizácii pritiahnúť dostatočné zdroje. Zodpovedajúco tomu, iba od života odtrhnutá, abstraktná filozofia prázdnych tárajov si môže dovoliť nejakú inú „základnú otázku“, zjavne alebo skryte, stanovením „základnej otázky“, odbiehajúc od otázky o predvídateľnosti, ktorej riešeniu musia byť podriadené všetky ostatné jej „otázky“.
Prakticky, nezávisle od metód, ktoré sa používajú pre prognózovanie, otázka o predvídateľnosti smeruje k tomu, aby už v súčasnosti sa získali obrazy objektívne možnej budúcnosti v jej rôznych variantoch, jak najpravdepodobnejších, tak aj variantov s mizivo malou pravdepodobnosťou ich „samovoľného“ uskutočnenia sa.
Pri absencii riadenia, čo je ekvivalentné „samovoľnému“ toku udalostí, sa realizuje najpravdepodobnejší variant (samozrejme, ak odhady pravdepodobností skúmaných variantov neobsahujú hrubé chyby). Ale ak je „samovoľný“ priebeh udalostí neprijateľný, tak je nevyhnutné riadenie. Riadenie priebehu udalostí je schopné realizovať varianty objektívne možnej budúcnosti s menšími pravdepodobnosťami „samovoľného“ priebehu, než ktoré majú najpravdepodobnejšie varianty. Korelácia (súvzťažnosť) je tu takáto: čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie vybratého variantu, tým vyššia musí byť riadiaca kvalifikácia tých, ktorí ho chcú realizovať, pretože, čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia v procese prechodu k nemu z reálnej súčasnosti.
Toto všetko je v súbore znalostí, vyjadrených prostredníctvom rôznorodých jazykov, rozvinutých v kultúre a neformalizovaných návykov a je v davo-“elitárnej” spoločnosti predmetom vzdelávania nie „pre všetkých“, ale výlučne „pre úzky kruh, ktorého určením je riadiť“. V ľudskej spoločnosti toto isté – vo svojom najlepšom tvare – sa musístať majetkom všetkých.
No jadrom toho všetkého, bez čoho nemožno vykazovať riadiace pôsobenie, je prognostika (prognózovanie, predikcia). Prognostika môže byť výsledkom vlastného modelovania v relatívne vysokofrekvenčných pásmach transformácie informácií vo svojom vnútornom svete toku reálnych procesov. Môže byť daná zvonku z rôznych zdrojov, s ktorými môže byť v interakcii ten alebo iný stroj psychiky. A môže byť syntézou výsledkov modelovania vo vlastnom vnútornom svete jedinca a prognostiky, ktorú dostal zvonku.
Ak mimo analýzy necháme proroctvá, zoslané Bohom, tak všetká ostatná prognostika je výsledkom nejakého modelovania priebehu udalostí v zrýchlenom časovom úseku, za predpokladu možnosti vykazovania riadiaceho pôsobenia na ne tými alebo inými subjektami-riadičmi (manažérmi). Celá táto prognostika vyžaduje model, ktorý by obsahoval informáciu, objektívne charakterizujúcu tie procesy, v súlade s ktorými jedinec hodlá „plávať s prúdom“, a tým viac na ktorých priebeh chce riadiaco pôsobiť.
Ak máme hovoriť o ozmyslenom správaní sa v Objektívnej realite, tak každý jedinec k tomu potrebuje svoj vnútorný informačný model Objektívnej reality, ktorá je spoločná pre všetkých. A takýto model je vlastný psychike každého jedinca. Tento model, vo svojom poradí, môže predstavovať informačný základ-pozadie a súbor rôznorodých párov „to“ – „nie to“, daných indivíduu v Rozlíšení počas celého jeho života. Informačný základ vo všeobecnosti je u všetkých jeden – spoločný pre všetkých (u každého mu nejakú svojráznosť pridajú osobitosti jeho zmyslových orgánov), ale súbor rôznych párov „to“ – „nie to“, daných v Rozlíšení počas celého života, je u každého vlastný: jak kvôli rozdielu vo veku a spolupatričnosti k tej, či onej generácii, tak aj kvôli tomu, že každý zaberá v živote jedine svoje miesto a ide jedine vlastnou životnou púťou, nesie svoje a po predkoch zdedené problémy, ktoré rieši alebo nerieši, získavajúc v Rozlíšení novú informáciu v binárnom kóde párov „to“ - „nie to“.