Nejedná sa

o 

nostalgiu za

sovietskou

minulos

ťou,

o to

či bola

dobrá

alebo

zlá,

o

dobre

alebo

zlu

,

ale je to o tom,

že

Sovietsky

zväz

sa

zrútil

nie v dôsledku rozhodnutia

jeho

národov

prejsť na inú

organizáciu

života

spoločnosti

,

ale kvôli tomu

,

že riadenie

jeho

vnútornej

a

zahraničnej

politiky bolo

vykonávané

prostredníctvom

kurátormi Biblického projektu

v

 

ZSSR

zrodenej

periférie. Z ich uhla poh

ľadu bolo obyvateľstvo

ZSSR

-

nie

viac ako

obnoviteľné

(

v

prípade nevyhnutnosti

)

pracovné zdroje

a

jeho

územie

-

zdroj

prírodných

zásob

.

Svoje vystúpenie uzavrel L.S.Pontrjagin nasledujúcimi slovami:

«V súvislosti s uvedeným, sa navrhuje, predložiť prebiehajúcemu zjazdu na otvorené hlasovanie návrh o likvidácii doživotných akademických platov.                                

     Vykonanie navrhovaných opatrení by bolo prvým krokom na ceste k preventívnej desionizácii (v protiklade k denacifikácii post factum, ktorá len sovietsky národ stála 20 miliónov životov). Včasná desionizácia, v budúcnosti rozšírená na celú krajinu, by viedla k vytvoreniu takého pevného zázemia, pri ktorom by sa pre nás nestalo hrozbou nijaké embargo na obilie a IBM. K nám by sa celkovo obával vojsť niekedy v budúcnosti ľubovoľný agresor. Fakticky tieto opatrenia by sa stali  oveľa mocnejšou garanciou, než akékoľvek OSV-2.»

Ale v AV ZSSR, v ÚV KSSZ, v Najvyšších sovietoch konkrétne postavenú otázku „v tichosti prehliadli“, aj keď ju postavil nie jedine Pontrjagin, hoci Pontrjagin bol najväčšou autoritou z počtu tých, ktorí postavili túto otázku v tých rokoch. Tých, ktorí nemali takú vážnosť a popularitu, jednoducho zatvárali do blázinca. Takto naložili s V.N.Jemeľjanovom - bývalým poradcom N.S.Chruščova - potom, čo napísal knihu „Desionizácia“ a poslal ju na adresu XXIII. zjazdu KSSZ. Na slobodu sa dostal až za M.S.Gorbačova, keď proces rozpadu ZSSR už prebiehal a preventívna desionizácia - preventívne odstrojenie samoriadenia spoločnosti od riadenia kurátormi Biblického projektu – sa stala už nemožnou. A prejav  Pontrjagina celý ten čas bol vydávaný v „samizdate“. To poukazuje na to, že Akadémia vied ZSSR k začiatku 80-tych rokov bola internacionálnym sionistickým hadím brlohom. A Ruskom po ZSSR zdedená Ruská akadémia vied sa kvalitatívne nezmenila. V dôsledku toho v roku 1999 by sa nemalo oslavovať 275. výročie Ruskej akadémie vied, ale rozpustiť ju kvôli škodlivosti-zhubnosti a zriadiť Ministerstvo koordinácie vedecko-výskumných prác a informačno-algoritmického zabezpečenia výrobnej sféry a politiky.

Démonický stroj

psychiky

má

takisto svoje

osobitosti v nim vytváranej kolektívnej psychike

.

Pritom v

závislosti

na

osobitostiach (zvlá

štnostiach)

jednotlivcov

,

nosite

ľov

démonického stroja

psychiky

,

sú

možné

dve

varianty

ich účasti

v kolektívnej

psychike:

Ak démonická osoba nie je nositeľkou zámerov v súvislosti s celou spoločnosťou, tak sa sebapotvrdzuje (presadzuje) na pozadí svojho okolia, prejavujúc svoj individualizmus v rámci dominujúcej kultúry a správa sa tak, ako keby bola vrcholom ľudstva (minimálne v nejakej oblasti činnosti), a ak nie pupkom Zeme, tak hoc aj priščom (vyrážkou) na rovnom povrchu. Jej účasť v kolektívnej psychike pozostáva zväčša z toho, že rozbíja tie alebo oné  fragmenty bývalej kultúry, alebo svojou tvorivosťou vytvára nové. V prvom prípade je to „vandalizmus“ - ničenie kvôli ničeniu. V druhom prípade démonické osoby tohto typu sú podvedomými programátormi, pozmeňujúcimi v spoločnosti sa vyskladavší komplex zombifikujúcich programov, aj keď z prevažnej časti nechápu túto svoju rolu. Konajú slepo, a nie premyslene cieľavedomo. Taká je väčšina umelcov a ambicióznych bábkových politikov.

Druhý typ si uvedomuje, že je nositeľom nejakých zámerov v súvislosti s celou spoločnosťou. Takéto démonické osoby vytvárajú korporácie, pracujúce na dosiahnutí cieľov, vlastných zakladateľom každej z nich i ich nástupcom v nasledujúcich generáciách. V rámci takýchto korporácií sa vytvára hierarchia, v ktorej dynamika vyjasnenia si hierarchického postavenia, analogická stádovo-paviánej, má impulzno-„sezónny“ charakter. Od „zjazdu“ do „zjazdu“ sa korporácia viac-menej aktívne zaoberá činnosťou, nasmerovanou na dosiahnutie cieľov, a na „zjazdoch“ si jej vodcovia chcú vyjasniť, kto na koho «úd položil, a kto sa tomu musí podriadiť». Taká je väčšina politickej „elity“ v každom štáte, vrchnosť cirkví a mafií, aj keď mafie, vrátane mafie kurátorov Biblického projektu, majú svoje špecifikum, podmienené nevyhnutnosťou zabezpečenia utajenia, ktoré ich odlišuje od verejných korporácií.

То jеst, démonický stroj psychiky - to je tiež zvierací stroj psychiky, odlišujúci sa od stroja psychiky zombie len v tom, že jeho nositeľ sám vytvára putá a brnenia pre zadržiavanie a kamufláž inštinktívnych prejavov jak pre seba, tak pre okolie a potomkov. Pre démonický, zvierací a do zvieracieho umelými prostriedkami znížený stroj psychiky je rovnako charakteristický nedostatok emocionálnej sebestačnosti, v dôsledku čoho správanie sa ich nositeľov je podriadené získavaniu potešenia, pôžitku. Hoci zdroj potešenia, na ktorom sú emočne závislí, môže byť každému vlastný a neopakovateľný v dôsledku svojráznej zvrátenosti morálky a celkovo psychiky u každého z nich v «Ja(ego)-centrickom» svetonázore.

Démonické osoby, vedome podporujúce korporátne aktivity, „priorávajú“ (priberajú) aj démonické osoby-individualistov, zapájajúc ich do korporátnych informačných tokov a prispôsobujúc ich svojim potrebám (každý mierou chápania pracuje na realizácii svojich cieľov a mierou nechápania – na dosiahnutí cieľov tých, ktorí chápu viac). Toto môže byť vykonané jak «nebadane – v tichosti» (bezštruktúrnym spôsobom), tak i na základe otvoreného verbovania (štruktúrnym spôsobom)[254]. Mnohí z démonov-individualistov ľahko vkĺzajú do takejto korporátnej činnosti, pretože je to pre nich jeden zo spôsobov, ako sa povýšiť nad okolitým sociálnym zázemím. Vo výsledku môžu vznikať docela podivné (bizarné) náuky, keď v jednom záprahu sa stretnú, na prvý pohľad, tak rôzne osoby ako Nikolaj Rerich – mnohým známy, ako sám seba vydávajúci za umelca a ochrancu kultúry celého ľudstva (Rerichov pakt) a Jakov Bljumkin - vrah nemeckého vyslanca grófa  Mirbacha (v dobe  provokácie marxistov-trockistov, známej ako pokus o štátny prevrat ľavých eserov 6. júla 1918), charakterizovaný v  učebniciach histórie ako „politický dobrodruh“ na hranici, alebo dokonca za hranicou psychopatie[255].

Ale všetky druhy kolektívnej činnosti na základe démonického stroja psychiky sú vnútorne konfliktné (t.j., sami sebe si vytvárajú v činnosti prekážky, ktoré musia prekonávať a ktoré vedú konanie ku krachu, ak sa prekážky, sebou samým vytvorené, ukážu neprekonateľnými), vzhľadom na dominantný kaleidoskopický alebo mozaikový, ale «JA(ego)-centrický» svetonázor u nich. Na ich základe nie je možné rôznym jedincom dospieť k jednotnému (rovnakému) pochopeniu toho, čo sa deje, svojho miesta v prebiehajúcich udalostiach, perspektív a cieľov budúcej činnosti; a,  ako dôsledok, nie je možné zladiť svoje vedomé a nevedomé konanie s ostatnými. Svetonázor trojjedinstva matérie-informácie-miery, na základe ktorého je možné jednotné chápanie všetkého rôznymi jednotlivcami kvôli nemennosti a všeobecnosti koreňov myslenia pre všetkých jeho nositeľov, v démonickom type stroja psychiky zostane výsadou vyššie zasvätených v Biblickom projekte. Ale vzhľadom na to, že sú v rozpore s Vyššou Vôľou, je taktiež neefektívny pri riešení tých úloh, ktoré sa na jeho princípoch pokúšajú riešiť vyššie zasvätení - kurátori Biblického projektu, pretože v Rozlíšení nezískajú nič, alebo získajú to, čo pri ich morálke, ťahajúcej ich ku klamlivému pochopeniu prebiehajúcich udalostí, vedie projekt ku krachu.