No po 70 rokov budovania komunizmu (hoc aj nezav

ŕ

šeného preto,

že

prebiehalo s mnohými chybami a pod vplyvom zámernej sabotá

že

) v Rusku nie je mo

žné zaviesť ako

štátnu ideológiu („narodnú ideu“), nech by to bol akokoľvek modifikovaný systém, stádno-paviánich vz

ťahov

«kto na koho úd polo

ž

il, a kto je povinný s tým pokorne súhlasi

ť, aby nebol zo stáda vyhnaný alebo roztrhaný na kusy

», pod ktorým – posluhujúc oligarchom a ich okultným pánom – Rady (parlamenty) všetkých zhroma

ždení piplajú zákony

.

Zverejnenie koncepcie formou ideológie je schopné zvýšiť efektívnosť systému, nazývaného «právny štát», pridajúc mu kvalitu zmyslu života, no ohraničene: do tých čias, dokiaľ systém nenarazí na plody chýb, urobených v zostavení ideológie. Keď sa to stane, je nutné, aby svetonázor, ktorý sa prejavuje v koncepcii riadenia života celej spoločnosti v rade generácií, bol taktiež zverejnený, aby sa samotná ideológia stala objektom-predmetom zmysluplného tvorivého vplyvu zo strany širokých vrstiev spoločnosti.

Toto je tá hranica, to rozhranie, ku ktorému spoločnosť v ZSSR podišla k roku 1953 a od ktorého sa odklonila k roku 1985 ďaleko naspäť preto, lebo jej vládnuca „elita“ bola a je morálne pomýlená a nepripravená na to, aby vyťa

žila, prijala

konkrétne tento pre ňu morálne neprijateľný zmysel z poslednej práce J.V. Stalina „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, ktorá sa stala jeho závetom. Na týchto morálnych princípoch formovania „elít“, vrátane politickej „elity“, ktoré sme predtým citovali v interpretácii akademika N.N.Mojsejeva, túto hranicu zverejnenia svetonázoru na úrovni celospoločenského významu nie je možné prekonať. Ale aj žiť, neprekonajúc ju, spoločnosť takisto - už nebude môcť.

A

 

v priebehu

viac

ako tridsiatich

rokov

po publikovaní

„

Ekonomických problémov

socializmu

v

 

ZSSR

“,

do samého začiatku

perestrojky

, „elita“ dala

prednosť

spolu

účasti

v Biblickom

projekte

v pozícii prik

ŕmovaných

nevoľníkov-

vykonávate

ľov. To j

e

dobre vidno

z

p

rejavu

Hrdinu

socialistickej práce

akademika

Pontrjagina

[245]

na

valnom zhromaždení

AV ZSSR (Akademických vied)*

v

roku

1980, zverejneného

novinami

„Tajné materiály“, číslo

8

,

z júla

1999

.

Uvedieme z neho niektoré fragmenty

(

poznámky pod

čiarou

,

patriace k citácii sú naše

):

«Sionisticko-masonské pozadie disidenstva teraz už možno pozorovať uprostred rôznych skupín obyvateľstva, no v prvom rade v takých ideologických inštitútoch AV ZSSR, ako Inštitút USA a Kanady[246], Inštitút svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov, Inštitút východných náuk[247], Inštitút  sociologického výskumu a iné. V priestoroch menovaných inštitúcií ako keby dostávali druhý život také formulácie, načerpané zo sionisticko-masonských, nám nepriateľských rozhlasov, týkajúce sa Afganistanu a A. Sacharova[248], ako: „To sa im (t.j. nám) nedaruje - Afganistan bude pre nich (t.j. pre nás) druhý Vietnam“, „Za Sacharova oni (t.j. my) draho zaplatia, on sa čoskoro stane prezidentom imperialistického Ruska“ a pod.

Popri zodpovednosti riaditeľov inštitútov, ktorí nesmú byť v budúcnosti odporúčaní do volieb na XXVI. zjazde strany do zostavy ÚV KSSZ, ešte väčšiu zodpovednosť za podobnú frivolnosť nesie náš prezident A.P.Aleksandrov[249], ktorý umožnil vedeniam týchto inštitúcií vedecké výskumy vo falošných smeroch. Taktiež, keď prezidentom AV ZSSR bol vážený[250] Anatolij Petrovič, dal zelenú pre voľbu namiesto skutočného vedca Trapeznikova S.P. – J.M. Primakova (on je Kiršblat), privandrovalca zo žurnalistiky bez akejkoľvek vedeckej výbavy. Nie je divné, že akademik Primakov okamžite po príchode na riaditeľský post Inštitútu východných náuk zvrátil (stočil do slepej uličky)* výskumy sionizmu?

Navyše, vedenie poukázaných troch - štyroch inštitútov sa neobmedzuje v tomto pláne prenasledovaním vlastných spolupracovníkov[251], ale pri blahosklonnej zhovievavosti A.P.Aleksandrova sa dlhodobo snaží diskreditovať tých, ktorí v iných ustanovizniach, dokonca aj mimo rámca AV ZSSR, sa snažia preskúmať sionizmus a slobodomurárstvo, a obzvlášť ich spätosť a súčinnosť[252]. Ale veď je známe, že drvivá väčšina amerických prezidentov, kongresmanov, senátorov, biznismenov a ostatných predstaviteľov elity americkej spoločnosti míňa značnú časť svojho drahocenného času na zhromaždenia v slobodomurárskych lóžach, vynakladajú peniaze na výstavbu ohromných masonských chrámov atď. a pod. A celý ten najdôležitejší aspekt ich života, nielenže nie je u nás predmetom najsústredenejšej pozornosti, ale každý, kto sa tým začne zaoberať, je okamžite vystavený najbesnejším útokom zo strany vedenia a poslušných spolupracovníkov vyššie spomínaných inštitútov.

A tu je výsledok: v našich vedeckých ideologických inštitútoch nemôžu dať zrozumiteľnú odpoveď a naviac – sami „sa divia“ tej jednomyseľnosti, s ktorou  predstavitelia 104 krajín sveta (plus 18 zdržiacich sa hlasovania pri 18 socialistických krajinách, ktoré boli - proti) vyzvali na Valnom zhromaždení OSN v januári 1980 odovzdať Afganistan na roztrhanie silám reakcie a imperializmu.

V súčasnosti 80 % všetkého kapitálu nesocialistického sveta je priamo alebo nepriamo kontrolované sionistickým kapitálom, ktorého existenciu takíto spolupracovníci z menovaných inštitútov AV ZSSR, ako Didiani[253], Mirskij, Braginskij, Rogov a ďalší, s húževnatosťou, hodnou lepšej veci, sa snažia všemožne vyvrátiť. Ale fakty sú neúprosné! USA bortili a bortia vzťahy s nami nie kvôli ulahodeniu národnému kapitálu (tam ho zostalo celkovo len 5 %), ale kvôli ulahodeniu „neexistujúcemu“ medzinárodnému sionistickému kapitálu, pod ktorého priamou alebo nepriamou kontrolou sa nachádza 95 % ekonomiky USA. Preto v našich dňoch boj so sionizmom, s jeho medzinárodným sionistickým kapitálom, podporovaným jeho piatou kolónou – slobodomurárstvom, je bojom s kapitalistickým systémom všeobecne.»

Toto zaznelo v podstate na zasadnutí štábu piatej kolóny židomasonstva v ZSSR. Prejav Pontrjagina, svojou podstatou objektívne pravdivý, v ktorom je možné iba upresniť terminológiu a spätosť ním uvedených faktov s tým, o čom sa pomlčalo, nebol publikovaný v masových informačných prostriedkoch ZSSR a nebol prerokovaný ani v pléne ÚV vládnucej strany, ani na jej zjazdoch, ani na zasadaniach Najvyšších sovietov ZSSR a zväzových republík. To poukazuje na to, že štruktúry výkonnej moci v ZSSR boli vnútorne plne pod kontrolou tých síl, o ktorých rozprával L.S.Pontrjagin a ktoré pracovali na zotročení  ZSSR v súlade s Biblickým projektom.

Vlastne kvôli tomu sa stal Afganistan pre ZSSR analógiou Vietnamu pre USA. A misia poskytnutia pomoci národu Afganistanu v prechode od feudalizmu k spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, vyústila do viac ako 20 rokov neutíchajúcej občianskej vojny v tejto krajine. Z rovnakého dôvodu bol ZSSR riadene privedený k viac či menej riadenému krachu. A o charaktere tohto riadenia ešte v tých rokoch sa bolo možné dozvedieť z knihy N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“. Jej celkový náklad a výňatkov z nej dosiahol k začiatku roka 1990 okolo 20 miliónov kusov.