Väčšina

z tých

,

kto

ju zadá

-

nie

sebe

,

ale

účastníkom

spoločenskej

iniciatívy

–

má však na mysli nie doslovné (ad littera)

«

čo

robiť?

»,

ale

trocha iné

:

Ja som na blaho zameraný

človek

,

vy

ste

tiež

ľudia zameraní na blaho

,

a

 preto

uznávam

vašu

autoritu

a

vodcovské

schopnosti

,

takže povedzte mi konkrétne

,

čo

rá

čite, aby

som

vykonal,

nakoľko krajina

, národ,

ľudstvo hynie

a

treba

rýchlo

«niečo

robiť

».

Ale odpoveď

na

toto

priamo nevyjadrené

vyhlásenie

lojality,

 

sprevádzajúce jeho

návrh

splniť

,

čo prikážu

[260]

a

rýchlo

,

môže

byť

pýtajúcim sa

odmietnutá

, n

ako

ľko

spo

číva v

nasledovnom

:

Musíte sa nevyhnutne vytrhnúť

z Vášho

obvyklého

zhonu,

nájsť si čas

a

silu

a

neustále sa

zaoberať

SVETONÁZOROVÝM samovzdelávaním

,

aby ste dospeli

k

takému

pochopeniu

navrhovanej spoločenskej

iniciatívy,

aké Vám umo

žní konať

samostatne

s pomocou

Božou

v jej rie

čisku

,

nedávajúc otázky

«čo ráčite, aby som vykonal?»,

ale

z dobrej vôle

nezištne

pomáhajúc druhým

a

 

s radosťou prijímajúc ich pomoc

v

súlade

s

Vaším

ozajstným videním

a

chápaním toho

,

čo

sa

deje

a

perspektív

v

toku

udalostí

.

Túto odpoveď mnohí vnímajú ako od bezprostredných potrieb života odtrhnutú abstrakciu, ktorou sa zaoberajú tí, ktorí podporujú túto spoločenskú iniciatívu. Tento ich postoj je podmienený tým, že v Jedinom Zákone predkladaná spoločenská iniciatíva nie je ešte tak rozvinutá, aby «priamo teraz» vypĺňala v tempe prijímania zákaznícke objednávky[261] jej členov a zvyšku spoločnosti, ktorých splnenie je podmienené procesmi, patriacimi k relatívne vysokofrekvenčným pásmam, kde spoločenská iniciatíva ešte nerozvinula svoju činnosť na princípe vnútorne nenapätých systémov.

A

objektívne

dosiahnuteľné

výsledky

,

ktoré

v

budúcnosti

prinesú

dlhodobé

nízkofrekvenčné procesy

, v ktorých

spoločenská

iniciatíva

už

teraz

funguje, sú pre

účasníkov,

vytýkajúcich

jej

abstrakcionizmus,

bezcenné

,

pretože sú presved

čen

í

,

že

«žiť

v

tejto nádhernej

dobe

nebudem ani

ja, ani ty

». Toto j

e

forma

prejavu

podvedomého

bezohľadného egoizmu

väčšiny z

nich

a

chamtivého koristenia pre vlastnú  momentálnu potrebu

[262]

.

Oni nepremýšľajú o tom, že terajšia doba je oveľa krajšia, než časy, kedy bolo možné jednoducho zhynúť v žalúdku divokého zvera pre pobavenie civilizovaného publika v aréne nejakého provinčného cirkusu Rímskeho impéria, rozľahlého po celom svete a schvaľujúceho takéto mravy. Aj terajšia doba –skutočne nádherná, nakoľko Všemohúcnosť je bezchybná vo všetkých jej prejavoch – nastúpila ako plod končiacich, no v staroveku začínajúcich dlhodobých (nízkofrekvenčných) procesov. Tieto procesy podporovali svojim konaním z vlastnej iniciatívy ľudia, ktorí pokladali za možné vo vtedajšom «práve teraz»opravdivo sa snažiť žiť tak, ako má Človek žiť vždy. Ale teraz „žijúci“ «priamo teraz» nepovažujú za potrebné byť blahodárnymi, blaho konajúcimi (ktorých mená vo svojej veľkoleposti «Boh vie - pozná»), hoc aj využívajú hotové plody práce spravodlivých, ako „samo sebou“ sa rozumejúce a po práve im patriace ako „samozrejmé blaho“. Pre nich je zvlášť zaťažujúce premýšľať o tom, že oni každý okamih svojho života - «priamo teraz» – sami do budúcna sejú...

Neveriaci argumentovali a argumentujú, že „žiť“ treba, ako oni „myslia“, len teraz, a preto musia bezpodmienečne urvať od života pre seba takisto «priamo teraz» (vedomý uhol pohľadu «po nás potopa» je v mnohých ohľadoch eticky čistejší, než ich v podstate také isté podvedomo-automatické správanie). V dôsledku takého vzťahu - postoja k Životu, tie spoločenské iniciatívy, ktoré nie sú schopné uspokojiť ich spotrebiteľské objednávky «priamo teraz» v tempe ich zadania, sú pre nich bezcenné. Oni - vedome aj podvedome - považujú pre seba za najdôležitejšie pre nich zištné záležitosti, odmietajúc im predkladaný nepomíjajúci blahý osud vo večnosti. Toto – ich vlastné sebectvo, egoizmus a zi

štnos

ť, a takisto neviera v spoluúčasť (podieľanie sa) človeka na Božom Zámere-Pláne, sa VŽDY nemenne uskutočňujúcom, alebo ich pomýlenou morálkou prekrútené hlásanie Zámeru - je jediný dôvod, prečo návrh svetonázorovo pozdvihnúť sa nad priaznivcov alternatív ku spoločenskej iniciatíve vytvorenia Kráľovstva Božieho na Zemi je vnímaný mnohými „blahomyseľnými“ ako od života odtrhnutý abstrakcionizmus.

V skutočnosti

,

pozdvihnú

ť sa

ideologicky

nad prívr

žencov neprijateľných koncepcií

zriadenia života spoločnosti

(

a o

tom

vlastne

hovoríme

)

–

je jediný efektívny

spôsob

,

ako ich vystaviť

podmienkam

,

v ktorých

je

nemožné

realizovať ich

koncepcie

a v

ktorých

nie sú schopní vlastnej

činnosti. To vytvorí

podmienky

na to,

aby sa spoločenská

iniciatíva,

navrhnutá

Zhora,

stala

neobmedzene

vládnucou

v spoločnosti

[263],

pokrývajúc

všetky

pásma

frekvencií procesov a

všetky oblasti činnosti

civilizácie

.

Je to tak, lebo iba v tomto prípade o vlastnej spravodlivosti presved

čení

protivníci Najvyššieho Zámeru strácajú personálnu základňu a inertné sociálne prostredie, v ktorom pôsobí ich personálny korpus. Tak nenávratne strácajú akcieschopnosť v dôsledku toho, že ich systém, vytvárajúci princíp organizácie kolektívnej činnosti - «každý podľa miery svojho chápania pracuje na realizácii svojich vlastných záujmov, a mierou nechápania – na realizácii záujmov tých, ktorí chápu lepšie» - začína trvalo a nezvratne pracovať proti nim samým. A z tejto situácie majú len dve východiská:

buď zhynúť do nebytia (neexistencie);

alebo vstúpi

ť

do

v Jedinom Zákone

predkladanej

spolo

čensk

ej

iniciatívy

,

uznajúc

jej

princípy

a

ciele

, ktorá

je bohate otvorená

pre

všetkých

.

A nesloboda

, obmedzenie individualizmu v

spolo

čenskom

živote v nej skuto

čne existuje:

táto nesloboda

-

zákaz

vedomého

alebo

nevedomého

ustanovenia a súhlasu s ustanovením

ľubovoľnej (

nad)vlády

nad

ľu

ďmi okrem

Boha

-

Stvoriteľa

a

V

šehodržiteľa,

jediného Pána

ľudí,

ktorý

dáva

Ľúbosť

a

slobodu

vôle tvoriť

dobro

tým

,

ktorí

uznajú

Jeho

nedeliteľnú moc nad

všetkým

.

T

retie východisko skutočne nie je dané. Je blahom

,

že

všetko zlo, hocikým predtým spáchané,

prijatím

na

plnenia Božieho Zámeru v relígiách Jediného

Z

ákona

, je mu

Bohom

odpustené

.