Záznam sa končil tiež v polslove.

Aby som pravdu povedal, veľmi to na mňa nezapôsobilo. Čo s tým má spoločné galaktický ideál? Podľa môjho názoru ľudia vo vesmíre sa vôbec nestávajú nejakými galaktickými ľuďmi. Ba povedal by som, že je to práve opačne: ľudia prinášajú do vesmíru Zem — pozemský komfort, pozemské normy, pozemskú morálku. Ak už ide o to, pre mňa, ale i pre všetkých mojich známych ideálom budúcnosti je naša malá planétka, rozšírená do najvzdialenejších kútov Galaxie, a potom azda i za jej hranice. Približne v takomto zmysle som vysvetľoval Majke svoje názory, no odrazu sme si všimli, že v kabíne je i Vanderhose a počúva nás azda už i dlhší čas. Stál opretý o stenu, šuchoril si rysie bokombrady a hľadel na nás so zamyslene roztržitým výrazom ťavy. Vstal som a ponúkol som mu stoličku.

— Ďakujem, — povedal Vanderhose, — no radšej si postojím.

— A čo si o tom myslíte vy? — bojovne sa opýtala Majka.

— O čom?

— O vertikálnom pokroku.

Vanderhose chvíľu mlčal, nato vzdychol a vyhlásil:

— Nevieme, kto prvý objavil vodu, no istotne to neboli ryby.

Zamysleli sme sa. Napokon sa Majkina tvár rozžiarila, zdvihla prst a zvolala:

— Ó!

— Na to som neprišiel ja, — melancholicky povedal Vanderhose. — Je to veľmi starý aforizmus. Dávno sa mi páči, ibaže nebola príležitosť použiť ho. — Chvíľu mlčal a potom povedal: — Pokiaľ ide o palubný denník… Predstavte si, naozaj bolo také pravidlo.

— Aký palubný denník? — začudovala sa Majka. — Ako s tým súvisí palubný denník?

— Komov ma požiadal, aby som pohľadal pravidlá, ktoré nariaďujú zničiť palubný denník, — smutne vysvetlil Vanderhose.

— No a? — spýtali sme sa zároveň. Vanderhose neodpovedal hneď, potom hodil rukou.

— Hanba, — povedal. — Vysvitlo, že existuje jedno také pravidlo. Správnejšie, že existovalo. V starej „Zbierke inštrukcií“. V novej nie je. Odkiaľ som to mal vedieť? Nie som historik…

Stíchol a dlho sa neozýval. Majka sa netrpezlivo pohniezdila.

— Áno, — pokračoval Vanderhose. — Nuž takto je to: ak astronaut stroskotal na neznámej planéte, obývanej rozumnými bytosťami, nehumanoidmi, alebo humanoidmi, no žijúcimi v štádiu veľmi výraznej strojovej civilizácie, bol povinný zničiť všetky kozmografické mapy a palubné denníky.

Vymenili sme si s Majkou pohľad.

— Ten nešťastník veliteľ Pelikána, — hovoril ďalej Vanderhose, — akiste výborne poznal staré zákony. Toto pravidlo má aspoň dvesto rokov, vymysleli ho ešte v začiatkoch astronautiky, a to len tak z hlavy, rátali so všetkými možnosťami. Lenže či sa dá všetko predvídať? — Vzdychol si. — Pravdaže, mohol som sa dovtípiť, prečo bol palubný denník zotretý. Komov sa dovtípil… A viete, ako reagoval, keď som mu to povedal?

— Ako? — zaujímal som sa.

— Prikývol a prešiel k ďalším veciam, — povedala Majka.

Vanderhose s obdivom pozrel na ňu.

— Správne! — povedal. — Presne tak: prikývol a šiel ďalej. Ja na jeho mieste by som sa celý deň radoval, že som taký dôvtipný…

— Čo z toho vlastne vyplýva? — povedala Majka. — Nehumanoidi, alebo humanoidi, no v štádiu strojovej civilizácie… Ničomu nerozumiem. Ty áno? — spýtala sa ma.

Ohromne ma zabáva Majkin spôsob hrdo vyhlasovať, že ničomu nerozumie. I ja to zavše robievam.

— No predsa prišli k Pelikánovi na bicykloch, — doberal som si ju.

Majka netrpezlivo hodila rukou.

— Strojová civilizácia tu nie je, — zahundrala. — Ani nehumanoidi…

Vtom sa z interkomu ozval Komov hlas:

— Vanderhose, Glumovová, Popov! Prosím, aby ste prišli do kabíny.

— Už je to tu! — povedala Majka a rezko vyskočila.

Húfne sme sa vovalili do kabíny. Komov stál pri stole a vkladal do plastikového puzdra prenosný translátor. Podľa polohy prepínačov bol translátor zapnutý na palubný počítací stroj. Komov sa tváril nezvyčajne ustarostene, vyzeral akosi veľmi ľudsky, bez tej preňho typickej chladnej sústredenosti, čo sa už všetkým zunovala.

— Odchádzam, — oznámil nám. — Prvá rekognoskácia. Jakov, vy tu ostávate ako môj zástupca. Najdôležitejšie je zabezpečiť nepretržitú kontrolu a nerušenú prácu palubného počítacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hneď mi to oznámte. Odporúčam určiť k rozhľadovým obrazovkám trojsmennú službu. Maja, hneď choďte k obrazovkám. Stas, tam sú moje rádiogramy. Odošlite ich čo najskôr. Nazdávam sa, že vám nemusím vysvetľovať, prečo nikto nesmie opustiť loď. To je všetko. Dajte sa do práce.

Sadol som si k rádiostanici a pustil sa do roboty. Za mojím chrbtom sa Komov s Vanderhosem o čomsi potichu zhovárali. Majka na druhom konci kabíny nastavovala obrazovky kruhového výhľadu. Roztriedil som rádiogramy. Áno, kým sme riešili filozofické problémy, Komov urobil riadny kus práce. Takmer všetky jeho rádiogramy boli odpoveďami. Keďže som nedostal špeciálne príkazy, poradie súrnosti som zostavil sám.

ER-2, KOMOV–CENTRUM, GORBOVSKÉMU. ĎAKUJEM ZA LÁSKAVÝ NÁVRH, NEPOKLADÁM SA ZA OPRÁVNENÉHO VYTŔHAŤ VÁS Z DÔLEŽITEJŠEJ PRÁCE, BUDEM VÁS INFORMOVAŤ O VŠETKÝCH NOVINKÁCH.

ER-2, KOMOV–CENTRUM, BADEROVI. MUSÍM SA ZRIECŤ FUNKCIE HLAVNÉHO XENOLÓGA PROJEKTU „KORÁB-2“. ODPORÚČAM AMIREDŽlBIHO.

ER-2, KOMOV — ZÁKLADNÁ, SIDOROVOVI. VEĽMI ŤA PROSÍM, YACHRÁŇ MA PRED DOBROVOĽNÍKMI.

ER-2, KOMOV — EURÓPSKE TLAČOVÉ STREDISKO. DOMBINIMU. PRÍCHOD VÁŠHO VEDECKÉHO KOMENTÁTORA POKLADÁM ZA PREDČASNÝ. PROSÍM, ABY STE INFORMÁCIE ŽIADALI OD CENTRA, KOMISIA PRE KONTAKTY.

A tak ďalej, v podobnom duchu. Päť rádiogramov bolo adresovaných do Hlavného informačného strediska. Tým som nerozumel.

Práve som najintenzívnejšie pracoval, keď znova zadrnčal dešifrátor.

— Odkiaľ? — spýtal sa ma Komov z druhého konca kabíny. Stál vedľa Majky a prezeral si okolie.

— „CENTRUM, HISTORICKÉ ODDELENIE…“ — prečítal som.

— No, konečne! — zvolal Komov a pristúpil ku mne.

— „… PROJEKT „KORÁB“, — čítal som. — ER-2, VANDERHOSEMU, KOMOVOVI. INFORMÁCIA. VAMI OBJAVENÁ LOĎ REGISTRAČNÉ ČÍSLO TAKÉ A TAKÉ JE EXPEDIČNÁ RAKETA „PÚTNIK“ ZAREGISTROVANÁ V PRÍSTAVE DEJMOS, ODIŠLA DRUHÉHO JANUÁRA ROKU DVESTOTRIDSAŤJEDEN NA SLOBODNÝ VÝSKUM DO ZÓNY „C“. POSLEDNÝ RAZ SA OHLÁSILA ŠIESTEHO MÁJA DVESTOTRIDSAŤŠTYRI Z OBLASTI „TIEŇ“. POSÁDKA: MARIA-LUJZA SEMIONOVOVA A ALEXANDER PAVLOVIČ SEMIONOV. OD DVADSIATEHOPRVÉHO APRÍLA DVESTOTRIDSAŤTRI CESTUJÚCI: PIERRE ALEXANDROVIČ SEMIONOV. ARCHÍV „PÚTNIKA“…

Ešte tam čosi bolo, no v tej chvíli som počul Komova, ako sa mi za chrbtom zasmial, takže som sa začudovane zvrtol k nemu. Komov sa smial, Komov žiaril.

— Presne to som si myslel! — povedal triumfálne a všetci sme pozerali naňho s otvorenými ústami. — To som si myslel! Je to človek! Chápete, deti? To je človek!

— Nehýbať sa zo svojich miest! — veselo zavelil Komov, schytil puzdrá s aparatúrou a odišiel.

Pozrel som na Majku. Stála ani stĺp uprostred kabíny, pohľad mala zastretý, pery sa jej pohybovali — rozmýšľala.

Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnuté, bokombrady mu trčali na obe strany, čo sa pamätám, prvý raz sa ponášal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutú z vody. Na výhľadovej obrazovke som videl, ako Komov, ovešaný aparatúrou, rezko kráčal popri stavenisku rovno k močiaru.

— Tak, tak! — prehovorila Majka. — Teda preto tie hračky…

— Prečo? — živo sa spýtal Vanderhose.

— Zrejme preto, že sa on s nimi hral, — vysvetlila Majka.

— Kto? — nechápal Vanderhose. — Komov?

— Nie. Semionov.

— Semionov? — prekvapene sa spýtal Vanderhose. — Hm… No a čo?

— Semionov mladší, — objasnil som netrpezlivo.

— Cestujúci. Dieťa.

— Aké dieťa?

— Semionovovcov! — povedala Majka. — Už chápete, načo mali ten šijací prístroj? Všelijaké čepčeky, košieľočky, plienky…

— Plienky! — ohromene zopakoval Vanderhose.