— Tak im sa narodilo dieťa! Áno, áno, áno! Čudoval som sa, kde nabrali cestujúceho a k tomu menovca! Ani na rozum mi… No, pravdaže!

Ozvala sa rádiovýzva. Mechanicky som sa ohlásil. Bol to Vadik. Hovoril náhlivo a polohlasne, akiste sa obával, že ho prichytia…

— Čo sa to tam u vás robí, Stas? Ale rýchlo, už aj sa presúvame ďalej.

— Také dačo sa nedá rýchlo vyrozprávať, — povedal som nespokojne.

— Len dvoma slovami. Našli ste loď Pútnikov.

— Akých Pútnikov? Čo za Pútnikov? — začudoval som sa. — Kde?

— No, tých… čo ich hľadá Gorbovskij…

— Kto ich našiel?

— No vy! Predsa ste ich našli? — Odrazu sa mu hlas zmenil. — Kontrolujem nastavenie, — povedal odmerane. — Vypínam.

— Čo našli? — spýtal sa Vanderhose. — Akú loď?

Hodil som rukou.

— Ále, akísi zvedavci… Teda, narodil sa v apríli v tridsiatom treťom a posledný raz sa ohlásili v máji v tridsiatom štvrtom… Jakov, ako často sa museli hlásiť?

— Raz mesačne, — povedal Vanderhose. — Ak je loď na voľnom výskume…

— Moment, — prerušil som ho. — Máj, jún…

— Trinásť mesiacov, — pomohla mi Majka. Neveril som a spočítal som si to sám.

— Áno, — povedal som.

— Neuveriteľné, však?

— Čo je neuveriteľné? — obozretne sa spýtal Vanderhose.

— V deň havárie, — vysvetlila Majka, — malo dieťa rok a jeden mesiac. Ako mohlo ostať nažive?

— Domorodci, — povedal som. — Semionov zotrel palubný denník, to znamená, že niekoho videl… A Komov ma zbytočne hrešil! Bol to naozaj detský plač! Vari som nikdy nepočul ročné decká?… Všetko to nahrali, a keď vyrástol, dali mu to vypočuť…

— Na nahrávanie potrebovali techniku, — poznamenala Majka.

— No, ak nenahrali, tak si zapamätali, — povedal som. — To nie je dôležité.

— Aha, — ozval sa Vanderhose. — Videl nehumanoidov, alebo humanoidov, no v štádiu strojovej civilizácie. A preto podľa predpisu zotrel palubný denník.

— Na strojovú civilizáciu to tu nevyzerá, — povedala Majka.

— Teda sú to nehumanoidi… — svitlo mi odrazu. — Kamaráti, ak tu žijú nehumanoidi, nuž je to taký prípad, že jednoducho neviem… Človek ako sprostredkovateľ, chápete? A pritom je to i človek i nie človek, humanoid i nehumanoid! To tu ešte nikdy nebolo! O takom dačom by si nik netrúfol ani len snívať!

Bol som vo vytržení, Majka tiež. Perspektívy nás oslňovali. Hmlisté, nejasné, no oslepujúco optimistické. Nešlo len o to, že prvý raz v dejinách by sa mohol nadviazať kontakt s nehumanoidmi. Navyše ľudstvo dostávalo jedinečné zrkadlo, otvárali sa pred ním dvere do predtým celkom nedostupného, nepochopiteľného sveta principiálne inej psychológie a neurčité Komovove myšlienky vertikálneho pokroku napokon získavali experimentálny základ…

— Lenže prečo by sa nehumanoidi babrali s ľudským dieťaťom? — zamyslene prehovoril Vanderhose. — Načo by im bolo a… vyznajú sa v tom vôbec?

Perspektívy trochu pohasli, no Majka hneď vyzývavo namietla: — Na Zemi sú známe prípady, keď nehumanoidi vychovali ľudské deti.

— Lenže to je na Zemi! — smutne povedal Vanderhose.

A mal pravdu. Všetky známe rozumné nehumanoidy zaostali za človekom oveľa väčšmi než vlci alebo i osmonohy. Veď taký seriózny odborník ako Krüger tvrdil, že rozumné Harrotove slizniaky hľadia na človeka so všetkou jeho technikou nie ako na jav reálneho sveta, ale iba ako na plod svojej nepredstaviteľnej fantázie…

— A pri tom všetkom ostal nažive a vyrástol! — povedala Majka.

Aj ona mala pravdu.

Som skeptickej povahy. Nerád zveličujem alebo priveľmi fantazírujem. Nie ako Majka. No tu sa jednoducho nič iné nedalo predpokladať. Ročné dieťa. Ľadová pustatina. Samo. Je predsa jasné, že samo by nemohlo vyžiť. A na druhej strane — zotretý palubný denník. Čo iné sa tu ešte dá vymyslieť? Prišli nejakí humanoidi, náhodou sa ocitli v blízkosti dieťaťa, vychovali ho a potom odleteli… Veď je to hlúposť…

— A možno neostal nažive? — nahlas uvažovala Majka. — Možno po ňom ostal len jeho plač a hlasy jeho rodičov?

Chvíľku sa mi zdalo, že všetko stroskotalo. Táto Majka vždy čosi vymyslí! No hneď som si pripomenul ďalší argument:

— Ale ako vchádza do lode? Ako rozkazuje mojim robotom? Nie, kamaráti moji, alebo sme vo vesmíre stretli presnú — rozumiete? — presnú, ideálnu imitáciu človeka, alebo je to kozmický Maugli. Nemám poňatia, čo z toho je pravdepodobnejšie.

— Ani ja neviem, — povedala Majka.

— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.

Z reproduktora sa rozľahol Komovov hlas:

— Na palube, pozor! Vyšiel som na pozíciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtiaľto veľa nevidím. Boli rádiogramy?

Pozrel som do prijímacieho otvoru.

— Celý zväzok, — povedal som.

— Celý zväzok, — oznámil Vanderhose do mikrofónu.

— Stas, moje rádiogramy ste poslali?

— Á… ešte nie všetky, — povedal som a rýchlo som si sadol k rádiostanici.

— Ešte nie všetky, — oznámil Vanderhose.

— Čo je to za neporiadok! — vyhrešil nás Komov. — Prestaňte filozofovať a pusťte sa do roboty. Maja, dávajte pozor na obrazovku. Zabudnite na všetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno…

Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu. Nad močiarom sa prevaľovala hmla a na všetkých tristošesťdesiatich stupňoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaký pohyb. Komov sedel k nám chrbtom: akiste čakal, že náš Maugli príde z močiara. Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek — vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.

Vanderhose monotónne húdol do mikrofónu: „… varianty psychotypu dvojbodka šestnásť en zlomok tridsaťdva zet alebo šestnásť em… mama… zlomok tridsaťjeden epsilon…“ — „Stačí,“ prerušil ho Komov. „Ďalší.“ — „Zem Londýn Cartright, vážený Gennadij, znova vám pripomínam váš sľub, že sa ohlásite…“ — „Stačí. Ďalší.“ — „Tlačové stredisko…“ — „Stačí. Ďalej, Jakov, čítajte len to, čo je z Centra alebo zo základne.“ Pauza. Vanderhose triedi lístky. „Centrum Bader, vami požadovaná aparatúra nula sa odosiela na základňu, oznámte vaše predbežné názory v týchto bodoch, po prvé, pravdepodobné oblasti obývané domorodcami…“ — „Stačí. Ďalej…“

Vtom ma zavolali zo základne. Sidorov sa spytoval na Komova.

— Komov je na kontakte, Michail Albertovič, — povedal som previnilo.

— Kontakt sa začal?

— Ešte nie. Čakáme.

Sidorov zakašlal.

— No dobre, spojím sa s ním neskoršie. To nesúri. — Odmlčal sa. — Ste vzrušení?

Na chvíľu som sa zamyslel: naozaj, čo vlastne cítim?

— Nie žeby sme sa vzrušovali… Skôr je nám akosi čudne. Ako vo sne. Ako v rozprávke.

Sidorov vzdychol.

— Nebudem vás zdržiavať, — povedal. — Želám vám veľa šťastia.

Poďakoval som. Nato som sa oprel lakťom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohrúžil do svojich pocitov. Áno, všetko je to akési čudné, človek — nečlovek. Vyzerá, že ho naozaj nemožno nazývať človekom. Ľudské mláďa vychované vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovajú medvede, nuž ako medveď. A čo keby sa osmonoh podujal vychovať ľudské mláďa? Nezjedol by ho, ale začal by ho vychovávať… Lež o to tu nejde. I medveď, i vlk, i osmonoh sú tvory pozbavené rozumu… Teda aspoň toho, čo xenológovia nazývajú rozumom. A čo ak nášho Maugliho odchovali rozumné tvory, no pritom v istom zmysle osmonohy?… Ba človeku ešte cudzejšie ako osmonohy…? Veď práve ony ho naučili vypúšťať ochranné fantómy, naučili ho mimikry. V ľudskom organizme nič nie je uspôsobené na takéto fígle, teda je to umelá adaptácia… Počkať, a načo mu je vlastne mimikry? Pred kým sa chráni? Planéta je predsa pustá! Z toho vyplýva, že nie je pustá.