Predstavil som si obrovské jaskyne, zaliate prízračným fialovým svetlom, pošmúrne zákutia, kde sa skrýva smrteľné nebezpečenstvo, a maličkého chlapca, ako sa zakráda popri slizkej stene, pripravený vo chvíli zmiznúť, rozplynúť sa v mihotavom svite a zanechať napokon nepriateľovi len svoj menlivý, strácajúci sa tieň. Chudák chlapček! Musíme ho hneď odtiaľto odviezť… Stop, stop, stop! Všetko to je hlúposť. Také dačo sa nestáva. Nestáva sa, aby existoval zložitý, rozumný život s bohatými skúsenosťami, pričom by sa vôkol neho nehmýril jednoduchší, menej rozumný život. Koľko druhov živých tvorov tu našli? Jedenásť, či dvanásť — a to v celom rozsahu od vírusu až po ľudské mláďa. Nie, to sa nestáva. Čosi tu nie je v poriadku. Len pokoj, čoskoro sa všetko dozvieme. Chlapča nám všetko porozpráva. A ak neporozpráva? Vari ľudské vĺčatá ľuďom veľa rozprávali o vlkoch? S čím ráta Komov? Zatúžil som hneď, v tejto sekunde spýtať sa Komova, s čím vlastne ráta.

Vanderhose dočítal posledný rádiogram, vystrel sa v kresle, založil ruky za hlavu a zadumane povedal:

— A veď som ja Semionovovcov poznal. Musím vám povedať, že to boli veľmi sympatickí a zároveň veľmi zvláštni ľudia. Romantici minulosti. Pravdaže, Šura poznal všetky staré zákony, ustavične ich citoval. Nám sa zdali smiešne a hlúpe, ale on v nich nachádzal akýsi pôvab… Katastrofa, agónia, do lode lezú strašné obludy… Zničiť palubný denník, zahladiť svoju stopu v priestore — veď na druhom konci stopy je Zem! Áno, to sa naňho veľmi ponáša. — Vanderhose sa na chvíľu odmlčal. — Mimochodom, takých, čo hľadajú samotu, je oveľa viac, ako si myslíme. Samota predsa nie je zlá vec, čo poviete?

— Ja o ňu nestojím, — stručne povedala Majka, pričom nespúšťala zrak z obrazovky.

— Lebo si mladá, — povedal Vanderhose. — V tvojom veku sa i Šura Semionov rád priatelil a bol šťastný, keď mal okolo seba kopu priateľov. Rád pracoval spoločne, vo veľkej hlučnej kompánii, usporadúval súťaže ostrovtipu a ustavične bol vo veselom napätí, rád zápolil, nezáleží v čom — či v skokoch s krídlami, v množstve duchaplností za časovú jednotku, alebo v ovládaní kadejakých tabuliek… vo všetkom. A pomedzi to na celé hrdlo vyspevoval v sprievode nekofónu vlastnoručne napísané kuplety… — Vanderhose vzdychol. — To všetko zvyčajne prejde, keď prichádza ozajstná láska… Napokon, o tom nič neviem. Viem len toľko, že ako dvadsaťroční odišli Šurika Mary do skupiny voľného výskumu. Odvtedy som ich vlastne už ani nevidel. Raz som sa s nimi zhováral cez video… Bol som vtedy dispečerom a Šura žiadal odo mňa povolenie na odlet z Pandory. — Vanderhose znova vzdychol. — Mimochodom, Šurov otec Pavel Alexandrovič ešte žije. Keď sa vrátime, budeme musieť zájsť za ním… — Urobil prestávku. — Ak chcete vedieť, vždy som bol proti voľnému výskumu. Archaizmus. Ľudia sa túlajú sami po vesmíre, je to nebezpečné, vedecké výsledky nepatrné, a niekedy jednoducho i prekážajú… Pamätáte sa na príbeh s Kammererom? Všetci sa tvária, akoby sme už dobyli vesmír, akoby sme vo vesmíre už boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda. Vesmír vždy bude vesmírom a človek len človekom. Bude síce čoraz skúsenejší, ale nijaká skúsenosť nestačí, aby sa mohol cítiť vo vesmíre ako doma… Podľa mňa Šurik a Mary aj tak nenašli vo vesmíre nič, aspoň nič také, čo by stálo za to porozprávať aspoň pri stole v jedálni.

— No zato boli šťastní, — namietla Majka, no neobrátila sa.

— Prečo si to myslíš?

— Ináč by sa predsa vrátili! Načo by čosi hľadali, keď i tak boli šťastní? — Majka nazlostene pozrela na Vanderhoseho. — Čo vôbec sa oplatí hľadať okrem šťastia?

— Mohol by som ti odpovedať, že ten, kto je šťastný, ani nič nehľadá, — povedal Vanderhose, — no nie som pripravený na takú náročnú polemiku, a napokon ani ty, čo myslíš? Skôr-neskôr začneme zovšeobecňovať pojem šťastia na nehumanoidov…

— Na palube! — znezrady sa ozval Komovovhlas. — Poriadne pozerajte!

— Práve som to chcel povedať, — poznamenal Vanderhose a Majka sa zasa obrátila k obrazovke.

Teraz sme pozerali na obrazovku všetci traja. Slnko kleslo celkom nízko, viselo už tesne nad hrebeňmi a na sopkách ležali tiene. Pristávacia cesta sa jagala, čiapka pary nad močiarom vyzerala ťažká a nehybná a jej horné vrstvy, cez ktoré sa predieralo slnečné svetlo, boli prenikavo fialové. Všetko vôkol bolo celkom nehybné, ešte i Komov.

— Päť hodín, — potichu povedal Vanderhose.

— Nemali by sme sa naobedovať? Gennadij, ako budete jesť?

— Nič nepotrebujem, — povedal Komov. — Vzal som si so sebou. Ale vy sa najedzte, neskôr na to už nemusí byť čas.

Vstal som.

— Idem dačo pripraviť. Čo si želáte na obed?

Vtom Vanderhose povedal:

— Vidím!

— Kde? — hneď sa spýtal Komov.

— Ide k nám po brehu, od ľadovca. Asi šesťdesiat stupňov vľavo od vášho smeru na loď.

— Aha, — prisvedčila Majka. — I ja ho vidím. Naozaj ide.

— Nevidím! — netrpezlivo povedal Komov. — Dajte mi koordináty podľa diaľkomeru.

Vanderhose pristrčil tvár k diaľkomeru a nadiktoval koordináty. Teraz som videl i ja: popri samom okraji čiernej vody, pomaly, akoby neochotne sa k lodi vliekla zelenkastá, čudne pokrivená postavička.

— Nie, nevidím, — povedal Komov nadurdene. — Opíšte mi ho.

— No, teda takto… — začal Vanderhose a odkašlal si. — Ide pomaly, pozerá na nás… v ruke drží za priehrštie akýchsi prútov… Zastal, nohou porýpal v piesku… Bŕŕŕ, v takom zimisku a nahý… Ide ďalej… Pozerá smerom k vám, Gennadij… Zaujímavé, anatómiu nemá ľudskú, presnejšie, nie celkom ľudskú… Zasa zastal a jednostaj pozerá k vám. Naozaj ho nevidíte, Gennadij? Máte ho predsa priamo na traverze, k vám je teraz bližšie ako k nám…

Pierre Alexandrovič Semionov, kozmický Maugli, sa blíži. Teraz bol od nás asi na dvesto metrov, a keď Majka zväčšila na monitore jeho obraz, mohli sme mu rozoznať i mihalnice na tvári. Zapadajúce slnko práve preblesklo pomedzi dva horské štíty, zasa bolo celkom vidno a po pláži sa rozprestreli dlhé tiene.

Bolo to dieťa, asi dvanásťročný chlapec, hranatý, kostnatý, dlhonohý výrastok s ostrými plecami a lakťami, no tým sa podoba s obyčajným chlapcom končila. Tvár nemal chlapčenskú, s ľudskými črtami, ale celkom nehybnú, zmeravenú, ustrnutú ako maska. Len veľké, tmavé oči mal živé a šibal nimi vľavo i vpravo ako cez otvory v maske. Uši mal veľké, odstávajúce, pravé ucho badateľne väčšie a spod ľavého ucha sa mu po krku až ku kľúčnej kosti ťahala tmavá krivá jazva — hrubá a nepravidelne zahojená. Ryšavkasté strapaté vlasy mu v nepravidelných chuchvalcoch padali na čelo a na plecia, trčali mu na všetky strany, na temene sa mu dvíhal odvážny chochol. Bola to hrozná, nepríjemná tvár mŕtvolného, sinavo-zeleného odtieňa, ligotavá, akoby namastená nejakou masťou. I celé telo sa mu lesklo. Bol celkom nahý, a keď došiel blízko k lodi a hodil na piesok kôpku vetiev, videli sme, aký je celý šľachovitý, nikde ani stopy po dojímavej detskej bezbrannosti. Bol kostnatý, no nie vycivený, a prekvapujúco šľachovitý, celkom ako dospelý, teda nie svalnatý, nie atlét, ale vyslovene šľachovitý, a zblízka mu bolo vidieť strašné kľukaté jazvy — naľavo hlbokú jazvu cez rebrá až po bok, od ktorej bol taký vykrivený, ďalšiu jazvu na pravej nohe a naprostriedku pŕs hlbokú vpadlinu. Áno, ako vidieť, nemal tu ľahký život. Planéta dôkladne poprežúvala a dohrýzla ľudské mláďa, kým si ho prispôsobila na vlastný obraz.

Bol teraz na dákych dvadsať krokov od lode, tesne pri okraji mŕtveho priestoru. Pri nohách mu ležala kôpka prútov. Stál so spustenými rukami a pozeral na loď; prirodzene, nemohol vidieť objektívy, no akoby nám hľadel rovno do očí. Ani jeho póza nebola ľudská. Neviem, ako by som to vysvetlil. Jednoducho ľudia nezaujímajú takúto pózu. Nikdy takto nestoja. Ani keď odpočívajú, ani keď na dačo čakajú, ani vo chvíli napätia. Ľavú nohu mal vysunutú trochu dozadu a máličko zohnutú v kolene, pričom sa celou váhou opieral práve o ňu, a ľavé plece vystrčil dopredu. Na okamih sa podobná póza dá zachytiť u človeka, ktorý sa chystá vrhnúť disk. No dlho sa takto nedá stáť, je to nepohodlné, aj nepekné, no chlapec takto stál pár minút, potom si odrazu čupol a začal sa prehŕňať vo svojich prútoch. Povedal som — čupol si, ale nie je to presné: spustil sa na ľavú nohu, pravú vystretú vysunul dopredu — ani pozerať naňho nebolo pohodlné, najmä keď sa začal babrať s prútmi a pomáhal si pritom pravou nohou. Potom k nám zdvihol tvár, vystrel ruku — v každej pästi držal po prútiku — a tu sa začalo čosi také, čo si vôbec netrúfnem opísať. Môžem povedať len toľko: tvár mu ožila, nie jednoducho ožila, priam explodovala pohybmi. Neviem, koľko svalov má človek na tvári, no jemu sa rozhýbali všetky odrazu, každý samostatne, každý nepretržite a každý neobyčajne zložito. Neviem, s čím by som to porovnal. Vyzeralo to, ako keď sa čerí voda v slnečnom svetle, ibaže čerenie vody je jednotvárne a chaotické, jednotvárne vo svojej chaotickosti, ale v tomto ohňostroji pohybov sa dal vytušiť akýsi rytmus, akýsi uvedomelý systém. To nebola chorobná kŕčovitá triaška, agónia, panika, lež tanec svalov, ak sa to tak dá povedať. Začalo sa to na tvári, nato sa roztancovali plecia, hruď, rozospievali sa ruky a v zovretých pästiach sa zatrepotali suché prúty, začali sa krížiť, prepletať, zápasiť, pričom vydávali šramot, zvuky pripomínajúce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod loďou usalašil celý roj kobyliek. Netrvalo to dlhšie ako minútu, no pred očami sa mi zatmilo a zaľahlo mi v ušiach. A nato všetko začalo ochabovať. Tanec a spev prešli z paličiek do rúk, z rúk do pliec, do tváre a potom sa všetko skončilo. Znova na nás hľadela nehybná maska. Chlapec zľahka vstal, prekročil hŕbku prútov a odišiel do mŕtveho priestoru.