Slovom, Komov bol nervózny, Majka tiež, ba aj Vanderhose pri pohľade na nich začal prejavovať nepokoj, takže mi bolo jasné, že v tejto situácii hovoriť o mojej prípadnej účasti na nadchádzajúcej expertíze by bolo prinajmenšom veľmi nevhodné. Uvedomil som si, že zasa mám pred sebou celý pracovný deň ticha a prázdna, a začal som sa znervózňovať i ja. Atmosféra pri stole bola priam nabitá napätím. Nato Vanderhose ako veliteľ lode a lekár rozhodol sa zmierniť túto atmosféru. Zaklonil hlavu, vystrčil čeľusť a dlho pozeral na nás ponad konček nosa. Ryšavé bokombrady mu trčali na obe strany. Na začiatok porozprával niekoľko anekdot zo života astronautov. Anekdoty boli staré, otrepané. Nútil som sa do úsmevu, Majka vôbec nereagovala a Komov reagoval akosi čudne. Počúval pozorne a vážne, pri zdôraznených miestach prikyvoval a napokon si Vanderhoseho zamyslene obzrel a sugestívne povedal:

— Viete, Jakov, k bokombradám by vám veľmi svedčali brmbolčeky na ušiach.

Bolo to trefné, za iných okolností by som sa potešil duchaplnému slovu, teraz sa mi to však zdalo veľmi netaktné. No Vanderhose mal zrejme opačný názor. Samoľúbo sa uškrnul, zohnutým prstom si našuchoril bokombrady, najprv ľavú, potom pravú, a vyrozprával nasledujúci príbeh.

Na istú civilizovanú planétu prichádza pozemšťan, nadväzuje kontakt a ponúka domorodcom svoje služby najväčšieho odborníka na Zemi v konštrukcii a využívaní perpetua mobile prvého typu. Prirodzene, domorodci tomuto vyslancovi super-rozumu priam visia na ústach, lovia každučké slovo a podľa jeho príkazov sa hneď púšťajú do práce. Skonštruovali perpetuum mobile, no stroj nepracuje. Pozemšťan krúti kolesá, lezie pomedzi tyče a všelijaké ozubené kolieska a nadáva, že nič nie je urobené správne. „Máte zaostalú technológiu,“ vraví, „tieto uzly treba rozhodne prerobiť alebo aj celkom vymeniť, čo myslíte?“ Domorodci nemajú iné východisko, pustia sa do prerábania a vymieňania. A len čo to skončili, prichádza zo Zeme sanitná raketa, zdravotníci lapia vynálezcu a pichnú mu patričnú injekciu, lekár sa domorodcom ospravedlňuje a raketa odlieta. Domorodci, smutní a rozpačití, hanbia sa jeden druhému pozrieť do očí a začínajú sa rozchádzať. Vtom zbadajú, že perpetuum mobile začalo pracovať. Veru tak, priatelia, motor začal pracovať a pracuje doteraz, už stopäťdesiat rokov.

Ten prostý príbeh sa mi zapáčil. Hneď som vedel, že Vanderhose si ho vymyslel sám a podľa všetkého práve v tejto chvíli. Na moje veľké prekvapenie zapáčil sa i Komovovi. Už uprostred príbehu prestal blúdiť pohľadom po stole a hľadať horčicu, uprene sa zahľadel na Vanderhoseho, prižmúril oči a nespúšťal z neho pohľad až do konca. Potom sa vyslovil v tom zmysle, že myšlienka nepríčetnosti jedného z partnerov nadväzujúcich kontakt sa mu zdá teoreticky zaujímavá. V každom prípade všeobecná teória kontaktu doteraz nerátala s takou možnosťou, hoci už začiatkom dvadsiateho prvého storočia istý Strauch prišiel s návrhom zaraďovať do posádok kozmických lodí schizofrenikov. Už vtedy bolo známe, že schizofrenické typy majú veľmi výraznú schopnosť nepredpojatej asociácie. Tam, kde normálny človek v chaose dosiaľ nevídaného nevoľky sa usiluje vybadať čosi už prv známe, stereotypné, schizofrenik vidí nielen všetko tak, ako je, ale je schopný vytvárať nové stereotypy, priamo vyplývajúce zo skrytej podstaty skúmaného chaosu. Napokon, pokračoval Komov postupne sa rozohňujúc, táto vlastnosť je spoločná schizofrenickým predstaviteľom najrozličnejších typov umov. A keďže teoreticky sa vôbec nedá vylúčiť možnosť, že objektom kontaktu bude práve schizofrenické indivíduum, a keďže včas neodhalená schizofrénia môže pri nadväzovaní kontaktu viesť k veľmi ťažkým dôsledkom, problém, ktorého ste sa dotkli, Jakov, by si zaslúžil istú vedeckú pozornosť.

Vanderhose s úsmevom vyhlásil, že túto myšlienku daruje Komovovi, a doložil, že je čas pohnúť sa. Pri týchto slovách Majka, ktorú rozhovor zaujal a počúvala Komova s napoly otvorenými ústami, odrazu ochabla. A veru i ja som zvädol: všetky tie reči o schizofrenikoch mi vnukli nepríjemné myšlienky. A v tej chvíli sa čosi stalo.

Vanderhose s Majkou už vyšli z jedálne, no Komov sa zdržal vo dverách, zrazu sa zvrtol, mocne ma chytil za lakeť a nepríjemne skúmavo mi blúdiac po tvári chladnými sivými očami, ticho a rýchlo povedal:

— Čo ste tak zosmutneli, Stas? Stalo sa niečo?

Takmer som stratil hlavu. Doslovne ma ohromila naozaj nadprirodzená bystrozrakosť tohto odborníka na schizofrenikov. No podarilo sa mi hneď sa ovládnuť. V tej chvíli mi šlo o veľa. Odtiahol som sa a veľmi prekvapene som sa spýtal:

— O čom hovoríte, Gennadij Jurievič?

Nespúšťal zo mňa skúmavý pohľad a spýtal sa ma ešte tichšie a ešte rýchlejšie:

— Bojíte sa zostať sám?

No ja som už pevne sedel na koni.

— Bojím? — zopakoval som. — No, to je prisilné slovo, Gennadij Jurievič. Nie som predsa dieťa…

Pustil mi lakeť.

— Žeby ste leteli s nami?

Mykol som plecom.

— Rád by som. No včera som tu mal poruchy. Azda by bolo lepšie, keby som ostal.

— Hm! — zareagoval na to s neurčitým výrazom, rázne sa zvrtol a vyšiel.

Ostal som ešte v jedálni, aby som sa celkom upokojil. V hlave som mal zmätok, no cítil som sa ako po dobre zloženej skúške.

Zakývali mi na rozlúčku a odleteli. Ani som ich neodprevádzal pohľadom. Hneď som sa vrátil na loď, vytiahol som stereoskopickú dvojicu kryštalofónov, vyzbrojil som si nimi uši a zvalil som sa do kresla pred svojím pultom. Pozoroval som, ako pracujú moji chlapci, čítal som, prijímal rádiogramy, zhováral sa s Vadikom a Ninon (potešilo ma, keď som zistil, že aj u Vadika naplno vyhráva hudba), zmyslel som si, že upracem miestnosť, potom som zostavil znamenitý jedálny lístok, pričom som pamätal, že jedlo musí upevniť naše duševné sily — a všetko to v rachote a hluku, pri zavýjaní fláut a mraučaní nekofónov. Slovom, dôkladne, neľútostne a pre seba i okolie užitočne som zabíjal čas. A po celý ten čas, ktorý som tak usilovne zabíjal, dotieravo ma zožierala mučivá myšlienka: odkiaľ sa Komov dozvedel o mojej slabosti a čo chce v súvislosti s tým podniknúť. Zahnal ma do slepej uličky. Pochybnosti, čo sa v ňom zrodili po obchôdzke staveniska, rozhovor o schizofrenikoch, čudná medzihra vo dverách jedálne… Doparoma, veď mi navrhol, aby som letel s nimi, navidomoči sa obával nechať ma tu samého! Nebodaj to tak veľmi bije do očí? Ale Vanderhose predsa nič nespozoroval…

Asi v takýchto myšlienkach som strávil väčšiu časť svojho pracovného dňa. O pätnástej hodine, oveľa skôr, ako som čakal, sa klzák vrátil. Len-len že som stačil strhnúť z uší kryštalofóny a schovať ich, už sa do lode vovalila celá spoločnosť. Privítal som ich v kesóne so starostlivo premyslenou zdržanlivou prívetivosťou, na nič som sa nevypytoval, iba som podotkol, či sa niekto nechce posilniť. Obávam sa, že po šesťhodinovom dunení a rachote som hovoril prihlasne, lebo Majka, ktorá na moju veľkú radosť vyzerala celkom dobre, pozrela na mňa s istým údivom a Komov si ma rýchlo premeral od hlavy po päty, no nepovedal ani slovo a hneď zmizol vo svojej kabíne.

— Posilniť? — zamyslene zopakoval Vanderhose. — Vieš, Stas, idem teraz do kabíny napísať znalecký záver, takže keby si mi len tak mimochodom priniesol pohárik dačoho povzbudzujúceho, neodmietol by som. Čo povieš na to?

Povedal som, že prinesiem, Vanderhose odišiel do kabíny a my s Majkou sme sa pobrali do jedálne, kde som nalial dva poháriky vína. Jeden som podal Majke a druhý som odniesol Vanderhosemu. Keď som sa vrátil, Majka s pohárikom v ruke chodila hore-dolu po kabíne. Áno, bola oveľa pokojnejšia ako ráno, no i tak som videl na nej akési napätie, strojenosť, a aby som jej pomohol uvolniť sa, spýtal som sa:

— No, čo je s loďou?

Majka si poriadne odpila, oblizla si pery a nehľadiac na mňa, povedala:

— Vieš, Stas, to nie je len tak.

Čakal som, čo povie ďalej, no Majka mlčala.

— Čo nie je len tak? — opýtal som sa.