— Všetko! — Majka neurčito pohla rukou s pohárom. — Vykastrovaný svet. Chloróza. Pamätaj si: tá loď tu nestroskotala náhodou, ani sme ju nenašli len tak náhodou, a vôbec celý ten náš nápad, celý projekt — nič sa nám na tejto planétke nepodarí! — Dopila víno a postavila pohár na stôl. — Nedodržiavajú sa elementárne bezpečnostné predpisy, väčšina pracovníkov sú výrastkovia ako ty alebo ja… a to všetko len preto, lebo planéta je biologicky pasívna. Ako keby na tom záležalo! Veď každý človek s elementárnym inštinktom tu už v prvých chvíľach cíti čosi nedobré. Kedysi tu bol život, potom sa hviezda vzňala a vo chvíli sa všetko skončilo… Biologicky pasívna? Áno! No zato nekroticky aktívna. I Panta o pár rokov bude takáto. Zakrpatené stromčeky, dengľavá trávička a všetko navôkol presiaknuté dávnou smrťou. Pach smrti, chápeš? Ba čosi ešte horšie — pach niekdajšieho života! Nie, Stas, pamätaj si moje slová, Panťania si na túto planétu nezvyknú, neužijú si tu nijakú radosť. Nový domov pre celé ľudstvo? Nie veru, nie nový domov, ale starý zámok s prízrakmi…

Striasol som sa. Všimla si to, no vyložila si to po svojom.

— Neznepokojuj sa, — povedala so smutným úsmevom. — Som celkom v poriadku. Jednoducho sa pokúšam vyjadriť svoje pocity a predtuchy. Ako vidím, nemôžeš ma pochopiť, no posúď sám, aké sú to predtuchy, keď sa mi na jazyk tisnú slová nekrotický, prízraky…

Znova prešla po jedálni, zastala predo mnou a pokračovala:

— Pravda, na druhej strane má planéta vynikajúce zriedkavé parametre. Biologická aktívnosť nulová, atmosféra, hydrosféra, klíma, tepelná rovnováha — všetko ani na objednávku pre projekt „Koráb“. No dám na to hlavu, že nik z organizátorov tejto myšlienky tu nebol, a ak i dakto bol, nemal ani byľku citu, či ňuchu pre život… Chápem, všetko sú to ostrieľaní vlci, samá jazva, prešli cez nejedno peklo… Majú vynikajúci cit pre materiálne nebezpečenstvo. No pre toto… — Luskla prstami, až sa zmraštila od úsilia nájsť správny výraz, chúďa. — Napokon, možno niekto z nich i zacítil čosi zlé, lenže ako to vysvetlíš tým, čo tu neboli? Rozumieš mi aspoň trochu?

Uprene sa na mňa zahľadela zelenými očami. Váhal som a po chvíli nerozhodnosti som zacigánil:

— Nie celkom. Vlastne, prirodzene, v niečom máš pravdu… ticho, pusto…

— Tak vidíš, — povedala, — ani ty nerozumieš. No dobre, nehovorme už o tom. — Sadla si k stolu oproti mne, ďobla ma prstom do líca a nečakane sa zasmiala. — Vyrozprávala som sa a akosi sa mi uľavilo. Veď vieš, s Komovom sa nedá zhovárať, a k Vanderovi sa s takým dačím radšej nestrkať — nechá ťa zhniť na zdravotníckom oddelení…

Napätie, čo nás oboch spútavalo, odrazu kleslo, a rozhovor sa zmenil na bezstarostné táranie. Vyponosoval som sa jej na včerajšie nepríjemnosti s robotmi, porozprával som, ako sa Vadik kúpal samučičký v celom oceáne, a spýtal som sa, ako sa hýbe práca s ubytovaním. Majka odpovedala, že vyhliadli štyri miesta na táboriská, vcelku dobré, keby aj ostatné podmienky boli také, každý Panťan by tu s radosťou prežil celý život, no keďže celá myšlienka je aj tak odsúdená na neúspech, škoda o tom hovoriť. Pripomenul som Majke, že vždy sa vyznačovala prírodným skepticizmom, ktorý sa však zďaleka nie vždy potvrdil. Majka namietla, že teraz už nejde o prírodný skepticizmus, ale o skepticizmus prírody, a vôbec, že som žabec, len také chlapčisko a vlastne by som mal pred ňou, skúsenou Majkou, stáť v pozore. Nato som jej povedal, že naozaj skúsený človek sa nikdy nezačne škriepiť s kybernetickým technikom, lebo kybernetický technik je na lodi osou, okolo ktorej vlastne rotuje celý život. Majka poznamenala, že väčšina rotačných osí je len imaginárnym pojmom, len geometrickým miestom bodiek… Nato sme sa pustili do škriepky, či je rozdiel medzi pojmami „os otáčania“ a „rotačná os“, slovom, tárali sme dve na tri a akiste to vyzeralo dosť milo, neviem, na čo vtedy myslela Majka, no ja som zároveň ustavične uvažoval, či by som sa nemal hneď teraz pustiť do preventívnej údržby všetkých systémov bezpečnostných opatrení. Pravda, tieto systémy boli určené na biologické nebezpečenstvo a nevedel by som povedať, či sú vhodné i proti nebezpečenstvu nekrotickému, no aj tak: pomôž si, človeče, i boh ti pomôže, nechaj vodu bežať a kameň ležať, a vôbec — pomaly ďalej zájdeš.

Slovom, keď Majka začala vyzivovať a ponosovať sa, že sa nevyspala, poslal som ju zdriemnuť si pred obedom a zaliezol som najprv do knižnice, pohľadal som výkladový slovník a pozrel som, čo znamená „nekrotický“. Interpretácia tohto pojmu urobila na mňa pochmúrny dojem a rozhodol som sa, že hneď začnem s údržbou. Najprv som však zabehol do kabíny pozrieť, ako pracujú moji chlapci, a zastihol som tam Vanderhoseho vo chvíli, keď pedantne ukladal na kôpočku svoj znalecký záver.

— Idem to zaniesť Komovovi, — povedal, keď ma zbadal, — potom to dám pozrieť Majke a predebatujeme to, čo povieš? Mám ťa zavolať?

Požiadal som, aby ma zavolal, že budem v oddelení bezpečnostných opatrení. Zvedavo pozrel na mňa, no nepovedal nič a odišiel.

Zavolali ma o dve hodiny. Vanderhose mi interkomom oznámil, že všetci členovia komisie si už prečítali záver, a spýtal sa ma, či si ho nechcem prečítať i ja. Prirodzene, že by som chcel, no údržba bola v plnom prúde, strážno-prieskumná družica napoly vypitvaná, lebo sa jej prehrial mechanizmus, takže som odpovedal, že čítať to asi nebudem, ale na diskusiu určite prídem, len čo si dokončím robotu.

— Mám ešte hodinu práce, — povedal som, — takže sa naobedujte bezo mňa.

Keď som prišiel do jedálne, obed sa končil a práve začali diskutovať o znaleckom závere. Nabral som si polievky, sadol som si bokom a zároveň som jedol i počúval.

— Nemôžem celkom bezvýhradne prijať meteoritnú hypotézu, — vyčítavo vravel Vanderhose.

— „Pelikány“ sú pred zásahom meteoritu výborne chránené, Gennadij. Jednoducho by sa mu vyhol.

— Nepopieram, — odpovedal Komov, pričom upieral pohľad na stôl a s odporom mrštil tvár.

— No predpokladajte, že k meteorickému útoku došlo vo chvíli, keď loď vychádzala z podpriestoru…

— Áno, prirodzene, — súhlasil Vanderhose. — V takom prípade prirodzene. No pravdepodobnosť…

— Prekvapujete ma, Jakov. Loď má celkom zničený motor. Obrovská diera skrz-naskrz so stopami silného termického pôsobenia. Podľa mňa každému normálnemu človeku musí byť jasné, že to môže byť len meteorit.

Vanderhose sa tváril veľmi nešťastne.

— Nuž tak dobre, — povedal. — Nech je teda po vašom… Gennadij, vy jednoducho nechápete… nie ste astronaut… Jednoducho nechápete, aké je to nepravdepodobné. Práve vo chvíli, keď loď vychádza z podpriestoru, obrovský meteorit obrovskej energie… Také je to nepravdepodobné, že prosto neviem, s čím by som to porovnal.

— V poriadku. Čo teda navrhujete?

Vanderhose prešiel pohľadom po všetkých, hľadajúc podporu, a keď ju nenašiel, povedal:

— Dobre, nech je teda tak. No trvám na tom, aby formulácia mala podmieňovací odtienok. Napríklad takto: „Uvedené fakty nútia predpokladať…“

— Urobiť záver, — opravil ho Komov.

— Urobiť záver? — Vanderhose sa zamračil.

— Ale kdeže, Gennadij, aký tu môže byť záver? Jedine predpoklad! „…nútia predpokladať, že loď bola zasiahnutá meteoritom vysokej energie vo chvíli, keď vyšla z podpriestoru.“ Nuž tak. Navrhujem súhlasiť.

Komov pár sekúnd sústredene uvažoval, až sa mu hrče na škraniach pohybovali, potom prikývol:

— Súhlasím. Prechádzam k ďalšej korekcii.

— Chvíľočku, — prerušil ho Vanderhose. — A ty, Majka?

Majka mykla plecami.

— Úprimne povediac, nevidím rozdiel. Vcelku súhlasím.

Ďalšia korekcia, — netrpezlivo pokračoval Komov. — Nemusíme sa spytovať základne, čo máme robiť s pozostatkami. Táto otázka vôbec nepatrí do znaleckého záveru. Stačí vyslať špeciálny rádiogram, že pozostatky pilotov sú uložené do kontajnerov, zaliate vrstvou skla a v najbližšom čase budú prepravené na základňu.

— Predsa však… — so zmäteným výzorom začal Vanderhose.