— Pustím sa do toho hneď zajtra, — skočil mu do reči Komov. — Sám.

— Azda by sme ich mali pochovať tu? — ticho povedala Majka.

— Nemám námietok, — povedal Komov. — No v takých prípadoch sa pozostatky zvyčajne prepravujú na Zem… Čo? — otočil sa k Vanderhosemu.

Vanderhose už-už otváral ústa, no len pokrútil hlavou a povedal:

— Nič.

— Tak teda stručne, — povedal Komov. — Navrhujem vyškrtnúť túto otázku zo záveru. Súhlasíte, Jakov?

— Azda, — povedal Vanderhose. — A ty, Majka?

Majka váhala. Chápal som ju. Všetko prebiehalo priveľmi vecne. Pravda, neviem, ako ináč by to malo prebiehať, no podľa mňa takéto otázky sa nedajú riešiť hlasovaním.

— Výborne, — povedal Komov, akoby nič nepozoroval. — A teraz o príčine a okolnostiach smrti pilotov. Zápisnica o pitve a fotomateriály mi celkom vyhovujú, navrhujem takúto formuláciu:,Poloha mŕtvol svedčí o tom, že smrť pilotov nastala v dôsledku toho, že loď narazila na povrch planéty. Muž zahynul skôr ako žena a stačil ešte pred smrťou zotrieť palubný denník. Už nevládal dostať sa z kresla pilota. Žena žila ešte nejaký čas a pokúšala sa opustiť loď. Smrť ju zastihla už v kesónovej komore.“ No a ďalej podľa vášho textu.

— Hm… — ozval sa Vanderhose a v hlase mu znela veľká pochybnosť. — Nie je to všetko priveľmi kategorické, čo myslíte, Gennadij? Veď ak sa pridržiavame zápisnice o pitve, proti ktorej nemáte námietky, tá chuderka sa jednoducho nevládala doplaziť do kesónu.

— Jednako tam bola, — chladne poznamenal Komov.

— Predsa práve táto okolnosť… — presvedčivo začal Vanderhose a pritisol si ruky k prsiam.

— Počúvajte, Jakov, — skočil mu do reči Komov. — Nikto nevie, čoho je človek schopný v kritických podmienkach. A najmä žena. Pripomeňte si príbeh Marty Priestleyovej. Alebo históriu Kolesničenkovej. Pripomeňte si vôbec históriu, Jakov.

Nastalo ticho. Vanderhose sedel s nešťastnou tvárou a nemilosrdne sa poťahoval za bokombrady.

— A mňa vôbec neprekvapuje, že bola v kesóne, — ozvala sa Majka. — Čosi iné mi tu nie je jasné. Prečo zotrel palubný denník? Predsa došlo k nárazu, človek umiera…

— No, to práve… — neisto prehovoril Vanderhose. — To sa môže stať. Agónia, rukami šmátral po pulte, zachytil kľúč…

— Otázka palubného denníka, — povedal Komov, — je nastolená v časti faktov osobitného významu. Podľa môjho názoru sa táto záhada nikdy nevyrieši… mimochodom, ak je to záhada a nie náhodný zhluk okolností. Pokračujme. — Rýchlo roztriedil lístky, čo mal porozhadzované pred sebou. — Vlastne už ani nemám ďalšie pripomienky. Zemská mikroflóra a mikrofauna zrejme zahynula, v každom prípade stopy po nej sa nezachovali…Tak… Osobné papiere. Rozoberať ich nie je naša vec a okrem toho sú v takom stave, že môžeme len narobiť škody. Zajtra ich zakonzervujem a priveziem sem… Áno! Tu je niečo z vášho odboru, Popov. Poznáte kybernetické vybavenie lodí typu „Pelikán“?

— Áno, pravdaže, — povedal som a náhlivo som odtisol tanier.

Buďte taký láskavý, — hodil mi papierik, — tu je zoznam všetkých nájdených kybernetických mechanizmov. Skontrolujte, či je všetko v poriadku.

Vzal som súpis. Všetci vyčkávajúco pozerali na mňa.

— Áno, — povedal som, — zdá sa, že všetko je v poriadku. Sú tam ešte aj iniciačné detektory, zriedka bývajú kompletné… A tomuto tu nerozumiem. Čo je to: „Opravársky robot prerobený na šijacie zariadenie?“

— Jakov, vysvetlite mu to, — nariadil Komov. Vanderhose zaklonil hlavu a vystrčil čeľusť.

— Chápeš, Stas, — povedal zamyslene. — Ťažko je tu dačo vysvetľovať. Jednoducho je to opravársky robot zmenený na šijacie zariadenie. Na zariadenie, čo šije, rozumieš? Jeden z nich, akiste žena, mala trochu nezvyčajného koníčka.

— Aha, — povedal som začudovane. — No je to naozaj opravársky robot?

— Určite, — presvedčivo potvrdil Vanderhose.

— Potom je tu úplná súprava, — povedal som a vrátil som zoznam Komovovi. — Zriedkavo úplná. Akiste ani raz nepristali na ťažkých planétach.

— Ďakujem, — povedal Komov. — Keď bude hotový čistopis záveru, poprosím vás, aby ste podpísali rubriku o úbytku zachovanej kybernetickej techniky.

— Ale veď nijaký úbytok nebol, — namietol som. Komov si ma už nevšímal, no Vanderhose mi vysvetlil:

— To je jednoducho názov rubriky: „Úbytok zachovanej kybernetickej techniky.“ Podpíšeš, že k úbytku nedošlo.

— Tak… — prehovoril Komov ukladajúc na kôpku rozhádzané hárky papiera. — Veľmi vás prosím, Jakov, dajte to všetko do definitívneho poriadku, my to podpíšeme a ešte dnes sa to môže vysielať. A teraz, ak už nikto nemá doplňujúce názory, pôjdem.

Doplňujúce názory neboli, Komov teda odišiel. Vanderhose s ťažkým vzdychom vstal, poťažkal na dlani kôpku hárkov, obsahujúcich záver, zaklonil hlavu, pozrel na nás a tiež odišiel.

— Vander je zrejme nespokojný, — poznamenal som, nakladajúc si na tanier pečené mäso.

— I ja som nespokojná, — ozvala sa Majka. — Vypálilo to všetko tak akosi nedôstojne. Neviem to vysvetliť, možno som detská, naivná… no mali sme… mala byť dáka minúta ticha… A tu raz-dva a už sa to sype jedno na druhé: stav pozostatkov, úbytok kybernetickej techniky, topografické parametre… Fuj! Ani v dákej škole na praktických cvičeniach…

Celkom som s ňou súhlasil.

— Komov nikomu nedovolí ani ústa otvoriť! — pokračovala zlostne. — Všetko mu je jasné, všetko je ako na dlani, lenže v skutočnosti to nie je až také jasné. S meteoritom sa mi to nezdá, no a s palubným denníkom to už vôbec nesedí. Neverím, že jemu je všetko také jasné! Podľa mňa má čosi za lubom a Vander to tiež šípi, len nevie, ako sa doňho zadrapiť… A možno sa nazdáva, že to je nepodstatné…

— Možno to je naozaj nepodstatné, — zašomral som neisto.

— Veď ja netvrdím, že to je podstatné! — namietla Majka. — Jednoducho sa mi nepáči, ako sa Komov správa. Nechápem ho. A vôbec, nepáči sami! Toľko mi s ním pílili uši a teraz len chodím a počítam, koľko dní s ním ešte budem pracovať… Už nikdy v živote s ním nechcem pracovať!

— No, veď ich už neostalo tak veľa, — povedal som upokojujúco. — Isto nie viac ako dvadsať dní…

Na tom sme sa rozišli. Majka šla dať do poriadku svoje merania a ubytovateľské náčrty, ja som sa pobral do kabíny, kde ma čakalo malé prekvapenie: Tom oznamoval, že základy sú položené a navrhoval, aby som prevzal prácu. Prehodil som si kožuch a utekal som na stavenisko.

Slnko už zašlo, súmrak zhustol. Tu je čudný súmrak — tmavofialový ako zriedený atrament. Mesiac tu nie je, zato mohutná polárna žiara, a ešte aká! Gigantické plachty dúhových farieb nehlučne povievajú nad čiernym oceánom, zvinujú sa a rozvinujú, chvejú sa a trasú ani vo vetre, menia bielu, zelenú, ružovú farbu a odrazu hasnú, zanechávajúc v očiach nejasné farebné škvrny a keď sa zasa zjavia, miznú hviezdy, mizne súmrak, všetko vôkol sa sfarbuje neprirodzenými, no veľmi čistými farbami — hmla nad močiarom je teraz červeno-belasá, ľadovec v diaľke sa trbliece ani hruda jantáru a po pláži sa rýchlo vznášajú zelenkasté tiene.

Obzeral som si v tom nádhernom svetle hotové základy a zúrivo som si šúchal mrznúce líca a nos. Tom, ktorý mi šiel tesne v pätách, úslužne oznamoval potrebné údaje, a keď žiara hasla, práve tak úslužne zapínal reflektor. A ako vždy bolo mŕtvolné ticho, iba čo mi pod opätkami škrípal zamrznutý piesok. Potom som počul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vyšli nadýchať čerstvého povetria a pokochať sa v nebeskom divadle. Majke sa veľmi páčila polárna žiara — jediné, čo sa jej páčilo na tejto planéte. Bol som od lode dosť ďaleko, asi sto metrov, a nevidel som ich, no hlasy som zreteľne počul. Sprvu som ich počúval len na pol ucha. Majka vravela čosi o poškodených vrcholcoch stromov a Vanderhose hučal o erózii palubnej kváziorganiky — akiste zasa diskutovali o príčinách a okolnostiach záhuby „Pelikána“.

V ich rozhovore bolo čosi zvláštne. Opakujem: spočiatku som ich počúval nepozorne a až neskôr som pochopil, o čo ide. Zhovárali sa, akoby sa navzájom nepočúvali. Napríklad Vanderhose hovoril: „Jeden planetárny motor ostal nepoškodený, inak by jednoducho nemohli manévrovať v atmosfére…“ A Majka húdla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desať-pätnásť rokov. Pozrite na tie nánosy…“