Pritom tento komentár – je klebetným výmyslom A.Baranova, a preto aj svojráznym naklikávaním si problémov na svoju hlavu. Citovaná ním veta je obsahovo totožná aforizmu V.O.Ključevského: «História nie je učiteľka, ale cvičiteľka - dozorkyňa: ona neučí, ale iba trestá za neznalosť úloh».

No zatiaľ čo aforizmus V.O.Ključevského je písaný v literárne pôvabnom štýle a alegoricky[24], tak veta, čo sa tak nepáčila A.Baranovovi hovorí to isté, čo aforizmus, ale oveľa priamejšie. A ako to potvrdzuje historická skúsenosť, bolo tak vždy: miera krvavosti východu z určitej situácie bola nepriamo úmerná miere chápania podstaty vecí tými, ktorí sa v nej ocitli. O tomto tiež hovoril V.O.Ključevskij, no v inom aforizme: «Zákonitosť historického javu je nepriamo úmerná jeho duchovnosti». Materialistická veda našich dní pod zákonitosťou chápe opakovanie sa tých istých konkrétnych následkov pri opakovaní podmienok, v ktorých sa objavuje pozorovaný objekt, proces. Duchovnosť bez chápania (podľa nášho názoru) nie je možná. Preto netreba sa báť cudzích názorov (zhodujúcich sa s vlastnými), ako to robí A.Baranov, ale chybnosti vlastných názorov a absencií stanovísk k hroziacim problémom – v čom sa  prejavuje samotné nechápanie toho, čo sa deje a smer toku udalostí.

Prítomnosť stálych tendencií k nerozumnej „baranovskej“ schopnosti naklikávať si nešťastie na svoju hlavu (priame výzvy k represiám voči protivníkom historicky starobylého „trockizmu“) nájdeme aj v spomenutej knihe A.N.Jakovleva „Pochopenie“:

Ďalej na troch stranách sa vyčísluje za aké zločiny historicky prastarého psychického trockizmu, včleneného do boľševického hnutia (prevrat v roku 1917, organizácia občianskej vojny, zničenie kresťanstva, nasadenie ateizmu, zlikvidovanie predchádzajúcej vládnucej „elity“ a ďalšie) spoločne so svojimi úspechmi v minulosti (odporujúcimi doktríne historického psychotrockizmu) by sa mal zodpovedať boľševizmus. Takže dnešní nositelia boľševických ideálov spravodlivosti v živote spoločnosti, by sa mali „zodpovedať“ za zločiny minulých pokolení psychických trockistov.

Pri tom je dobré obrátiť pozornosť na to, že A.N.Jakovlev vo svojej knihe ani raz nespomenul Trockého, ktorý sa ocitol medzi „boľševikmi“ spolu s jeho druhmi až v apríly 1917. Ani raz nespomenul, že do konca 1920-tych rokov v aparáte strany a represívnych orgánoch ZSSR prevládali a konali iba spolubojovníci Trockého a Zinovjeva (sociálnym pôvodom – drobná židovská buržoázna inteligencia – splodená rasistickou kultúrou Starého Zákona a Talmudu).

Genocída proti nežidovskej väčšine populácie ZSSR v období do roku 1937 (skutočne realizovaná štátnymi orgánmi) sa uskutočňovala prevažne pod židovským vedením v trockisticko-marxistickej ideologickej forme. Realizovala sa tými, ktorých potom následne prenasledovali ako trockistov a sionistov. No v 1930-tych rokoch, keď ideologický boj s trockizmom bol v podstate zavŕšený a začalo sa vykoreňovanie trockistov zo straníckeho aparátu a zo všetkých spoločensky významných oblastí života, tak v ZSSR (ako to dokonca priznali aj špecialisti z Oxfordu v ich knihe „Rusko, história“) bolo popravených nie „milióny a milióny“, ale 700-tisíc ľudí (desiatky ráz menej, ako bolo popravených v období trockizmu v straníckom a štátnom aparáte). Avšak tieto „milióny a milióny“, ktoré boli reálne zlikvidované v období panovania marxistického trockizmu v Rusku (do 40 miliónov ľudí), boli po smrti Stalina neopodstatnene pripísané k „nevinným obetiam stalinizmu“. Zato trockistická „elita“ revolúcie r. 1917 a občianskej vojny (z ktorej mnohí neprežili represie rokov 1935 - 1953), boli trockistami Chruščevovej generácie a ďalšími nazývaná „idealistami“, „romantikmi revolúcie“, „naivnými trojkami“ a pod.

Pri charakterizovaní dnešného politického smeru Ruska, A.N.Jakovlev v tej istej knihe píše:

«V podstate sa plazíme k slobode cez kanalizačné potrubie». — str. 154. Veď on sám bol «architektom perestrojky»; sám si vybral práve túto cestu, na ktorej je sloboda dostupná iba skrz prechod cez kanalizačné potrubie, plné všelijakých nečistôt, po čom bude spoločnosť ešte potrebovať nevyhnutnú očistu (čistku). A o začiatkoch tejto cesty ku „kanalizačnému potrubiu“ on píše nasledovne:

Politika „perestrojky“ mala svoje špecifikum, ktoré zanechalo na všetkých udalostiach svoju pečať. V čom spočívalo? V tom že sme nemohli otvorene hovoriť o našich dlhodobých zámeroch. Boli sme nútení hovoriť, že nevyhnutné ekonomické premeny pracujú na blaho socializmu, politické premeny – to isté».

Posledný odstavec prezrádza, že A.N.Jakovlev nebol jediným takýmto „mudrcom“ v spoločnosti „hlupákov“, ktorým akože nebolo možné hovoriť celú pravdu „o svojich dlhodobých zámeroch“, nasmerovaných akože na blaho týchto „hlupákov“. No boli tu aj iní „mudrci“, ktorí mali tiež «svoje špecifikum», následkom čoho «nemohli otvorene rozprávať o svojich dlhodobých zámeroch», a to ani pred A.N.Jakovlevom, ani pred jeho druhmi a následníkmi. Tak A.N.Jakovlev – moralizátor na politické témy[30] — sa sám preriekol v tom, že bol iba obyčajným pešiakom v hierarchií lži, aká je typická pre systém realizovania moci v spoločnosti – prastarým psychickým trockizmom.

V roku 1985 existovala aj iná cesta k slobode – nie cez „kanalizačné potrubie“, – no práve takí ako A.N.Jakovlev, zaťažení kadejakými ohavnosťami a s trockistickou psychikou priviedli spoločnosť do tohoto „kanalizačného potrubia“, keďže minulým pokoleniam psychických trockistov sa podarilo uzurpovať mocenskú štruktúru v strane i štáte potom, ako zlikvidovali Stalina.

To, že národy ZSSR to tolerovali, je druhá vec. Vládnuca „elita“ – je tiež časťou národa a táto mala a má otvorenú možnosť viesť krajinu inou cestou.

Avšak samotný fakt toho, že všetci sa ocitli v „kanalizačnom potrubí“, plnom všelijakých nečistôt, podľa A.N.Jakovleva nie je výsledkom chybnej morálky a etiky vládnucich reformátorov (počnúc rokom 1953), ale je to len následok ich „romantizmu“ a „idealizmu“: «pre nás, romantikov reforiem...» (str. 170); «mňa osobne veľmi sklamala (a nie raz) náchylnosť k romantickým ideálnym hodnoteniam» (str. 175). Tento druh „idealizmu“ a „romantizmu“ sa odráža aj v knihe, napísanej pre budúcnosť; odráža sa v tom, že kniha je preplnená naozaj vznešenými slovami o humanizme, Dobre a Zle, no zároveň takáto kniha neladí s históriou. Zlo aj Dobro je v histórií vždy konkrétne.