Pokus oddať sa abstraktnému, nijako konkrétne so životom nezviazanému humanizmu, je v podstate jedna z odrôd konkrétneho Zla.

A konkrétne Dobro (je v drvivej väčšine prípadov) prekazenie konkrétneho zla – teda praktický, a nie abstraktný humanizmus.

V tomto zmysle, ak aj bol Bronstein-Trockij vnútorne ozajstným abstraktným humanistom, tak v svojich činoch sa javil ako zločinec-praktik. Zato Stalin bol humanistom-praktikom, potláčajúcim abstraktných humanistov, ktorých dobré úmysly bez dobrých skutkov menia život ľudí na peklo. A v pekle je život nemožný. A hoci odstránenie pekla z života ľudí – je proces bolestný a špinavý (v spoločnosti s nevyvinutou duchovnosťou), stále ide o proces praktického humanizmu. Abstraktní humanisti totiž konajú takým spôsobom, že nenechávajú spoločnosti čas na rozvoj nefalšovanej ľudskej duchovnosti a na reakciu voči nim ideálnymi nenásilnými metódami, stvárňujúcimi vysokú duchovnosť. Rozdiel medzi boľševizmom a prastarým psychickým trockizmom – je vo vzájomnom vzťahu konkrétneho a abstraktného (presne neurčeného) Dobra a Zla. Hľadanie pomsty a odplaty za minulé skutky – nie je vlastné boľševizmu[31], no neľútostná likvidácia aktívnych pokrytcov a zločincov je v ňom dopustiteľná, ak už iné prostriedky prestali byť efektívne.

„Nové Zvesti“ (“НовыеИзвестия”) v čísle z 29.01.1998 zverejnili rozhovor Jurija Kovalenka s francúzskymi sociológmi Michel a Monique Pinçon pod titulkom «Elita: národná česť alebo kasta žrecov?». Ešte predtým, ako okomentujeme rozhovor, spomenieme ,že tí, čo sa považujú za „elitu“, sú reálne hanbou národov, i keď oni sami sa majú za filantropov a dôležitých ľudí. A hoci sami o sebe predstavujú uzavretú, občas globálnu kastu, no je to kasta spotrebiteľov (prospechárov), z ktorej len jednotliví predstavitelia dokážu myslieť. No na tejto úrovni už nejde o žrecov, ale hierarchov-znacharov mágie moci nad živlom davu, ľahostajnému k svojmu osudu. Práve títo znachari sú vnútro-sociálnymi pánmi prastarého psychického trockizmu.

Je to dosť významný názor, úplne odlišný od názorov tých, čo v súčasnosti vzlykajú o chronických neúspechoch vo formovaní novej „elity“ v Rusku, dávajúc prednosť výrazu „elita“ namiesto „sociálne dominujúcej triedy“; a už vôbec nehovoriac o samotnom formovaní „sociálno dominujúcej triedy“ a jej charaktere (morálnych a etických kvalitách). Dominovať v spoločnosti môžu aj najhorší z najhorších, aj najlepší z najlepších pustokvetov[32], zatiaľ čo slovo „elita“ vo všetkých oblastiach poznania (s výnimkou dnešnej ruskej sociológie) má skutočne zmysel výberu najlepších z najlepších.

Ďalej sa oznamuje že:

Treba mať na pamäti, že každá odnož sociológie obsluhuje vždy jednu alebo niekoľko spoločenských tried, ale nie celú spoločnosť ako celok. Oficiálna sociológia, či už sociológia vládnuceho režimu alebo sociológia zákonnej opozície, zvykne dodržiavať vžitý „bontón“ danej spoločnosti, následkom čoho niektoré veci iba naznačuje (tí čo vedia, pochopia aj narážky. A ten čo nepochopil, tomu to ani netreba vedieť), a iné veci jednoducho zamlčiava, akoby vôbec neboli.

Práve z tejto osobitosti oficiálnej sociológie vznikajú slovné obraty typu «ani nie na mafióznej osnove», keďže byť «mafiánmi» sa posudzuje ako nevhodné. Preto pre mafiózny charakter činnosti (svojou podstatou) predstaviteľov dedičných a skrz diplomy pridružených „elít“ – hľadajú sa slová, ktoré nemajú v spoločnosti negatívny význam: «lobovanie», «vzájomná podpora». No tichá vzájomná podpora je charakteristická aj pre činnosť predstaviteľov mafií, odsudzovaných oficiálnou vládnucou „elitou“. Preto ak strhneme pláštik výrazov „korektných pre verejnosť“ (nehanobiacich niekoho osobné sebavedomie), tak francúzska sociológia v podstate priznala klanovo-mafiózny charakter moci vo Francúzsku.

V podstate táto odpoveď potvrdzuje prv celkom delikátne vyslovený názor o mafióznom charaktere moci „elít“ tak vo Francúzsku, ako aj celkovo vo svete. Táto odpoveď ale poukazuje aj na mafiózny charakter sociológie. Napríklad, sociológia sa mení z prázdnych rečí (na témy sociálnych problémov) na reč života[34] vtedy, ak po odhalení určitých nezrovnalostí (a problémov) v živote spoločnosti, prechádzajú sociológovia k vyriešeniu týchto nezrovnalostí (a problémov) ku blahu spoločnosti. V konkrétnom danom prípade si bude treba zvoliť jednu z dvoch možností:

3*          «deti obyčajných Francúzov sú vo svojej väčšine naozaj hlúpe, následkom čoho je systém vzdelávania nútený uskutočňovať výber uchádzačov o štúdium v „prestížnych“ univerzitách, výsledkom čoho aj vzniká v národe elita», alebo

4*          «systém výchovy a vzdelávania (v rodine aj škole) uplatňovaný dnes vo Francúzsku aj celkovo na Západe, robí z väčšiny rodiacich sa detí hlupákov nie náhodou, ale cieľavedome v nadväznosti pokolení udržiava snahu o bezstarostný spotrebiteľský status kozmopolitickej „elity“ a jej pánov».

No aj výber konkrétnej odpovede na tieto otázky náhle stavia človeka pred ďalšie, nemenej závažné otázky:

5*          Čo je nevyhnutné urobiť pre to, aby sa v ďalších pokoleniach ľudia nerodili prevažne hlúpymi (keďže spoločnosť hlupákov je odsúdená na samolikvidáciu)?

6*          Čo je nevyhnutné urobiť pre to, aby systém výchovy a vzdelávania nemenil ľudí (normálnych od narodenia) na hlupákov?

No na ceste k posúdeniu tohto druhu problematiky v spoločnosti, vládnuca mafiózna „elita“ náhle preruší financovanie sociológie, ktorá sa takto sama premenila na rečživota. A tak sociológom, ktorí sú ako osobnosti slabí na to, aby sa pozdvihli smerom k reči života, zostáva iba pohľadať tému, ktorá umožní zachovať financovanie ich hojnosti: