«Kurz «Úvod do spoločenskej náuky» v sebe zahŕňa základné poznatky z celého radu spoločenských vied: filozofie, ekonomiky, sociológie, etiky, práva, ekológie. Získaniu schopnosti využiť tieto poznatky v živote študentom napomôžu úvahy, kritické vnímanie rôznorodej informácie, samostatné hľadanie riešenia rozličných problémov, vznikajúcich v živote človeka a spoločnosti» (skúmaná učebnica, str. 5).

Všetky vedy, ktoré sa vzťahujú k prírodovede, ako aj aplikované inžinierske a organizačné disciplíny vyvinuté na osnove prírodných vied, autori učebnice nepovažovali za potrebné spomenúť. A to napriek tomu, že množstvo problémov v živote človeka a spoločnosti vznikali v minulosti a naďalej vznikajú práve následkom vylúčenia prírodovedných, technicko-technologických a organizačných disciplín z kompetencie takzvaných «spoločenských vied», ktoré sú akože výlučne «humanitárne».

Takáto ich charakteristika je len pohodlnou výhovorkou „humanitárnej“ vedeckej „elity“, za ktorou sa skrýva úpadok intelektu a nerozvitosť kultúry myslenia jej predstaviteľov, nadobúdajúcich jednostranné — neprirodzené (takzvané «humanitárne») —  vzdelanie, pasúcich sa na nive «spoločenských vied».

Každopádne spomenutie histórie rozvoja jadrovej energetiky v spoločnosti, ktorá disponuje úplne konkrétnou kultúrou (vrátane umeleckej literatúry), by mohlo ukázať, že ľudsko-spoločenská veda[166] musí niesť obsiahlejší charakter vo vzťahu k jednotlivým vedám, pretože všetky jednotlivé vedy v ich historicky reálnej podobe sú splodené ľuďmi, a sú jedným z odvetví aktivít spoločnosti. A táto zmienka by tiež potvrdila správnosť názoru vysloveného ešte Aristotelom (384 — 322 pred n.l.), ktorý autori učebnice umiestnili na prednú predsádku knihy:

«Kto napreduje vo vedomostiach, ale zaostáva v mravnosti, ten kráča viac dozadu, než dopredu».

A preto nutne vznikajú otázky:

·    Disponuje žiak na začiatku 8.ročníku (keď si otvorí učebnicu a uvidí  tento Aristotelov výrok) vedomosťami a kultúrou myslenia, potrebnými k tomu, aby mohol samostatne pochopiť jeho zmysel, stotožniť sa s jeho pravosťou a začať sa sám usilovať žiť v súlade s prioritou rozvoja svojej vlastnej mravnosti nad všetkým ostatným?

·    A ak žiak nedisponuje takýmito vedomosťami a zručnosťami, tak:

  → Otvára mu ponúkaná učebnica dostup k nevyhnutným vedomostiam a zručnostiam?

  → Alebo je potrebné aj z tejto učebnice sňať odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF a zameniť učebnicu v redakcií L.N.Bogoljubova inou učebnicou ľudsko-spoločenskej náuky, zodpovedajúcou potrebám zlepšenia kvality života ľudstva?[167]

Aby bolo možné na tieto otázky odpovedať, bude potrebné si učebnicu prečítať a okomentovať, aspoň fragmentárne.

Prvá kapitola učebnice má názov „Úvod“. Autorka „Úvodu“  — L.F.Ivanovová, kandidátka pedagogických vied, — ho začína nasledujúcimi slovami[168]:

«Kurz spoločenskej náuky sa začína kapitolou o človeku a vzťahu človeka ku všetkému, čo ho obklopuje. Ľudské vzťahy sa nazývajú aj humánne (z lat. homo — človek). Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty.

Z tohto istého slova pochádza aj pojem «humanizmus». V slovníku[169] je humanizmus definovaný takto: «Historicky sa rozvíjajúci systém názorov, uznávajúci hodnotu človeka, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a prejavenie svojich schopností, považujúci blaho človeka za kritérium spravodlivej spoločnosti».

(…)

Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami. Hoci, samozrejme, nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností. Humanizmus ako norma správania, v mnohom závisí od štruktúry spoločnosti, zákonov, podľa ktorých v nej žijú ľudia. Ľudia snívajú o spravodlivej a humánnej spoločnosti už dlhé storočia. Humánna spoločnosť — to je spravodlivá spoločnosť, v ktorej je tým najhlavnejším — človek, jeho blaho. Čím väčšiemu množstvu ľudí môže dať spoločnosť všetko potrebné pre skutočnú ľudskú existenciu, pre rôznorodé prejavy toho najlepšieho, dobrého a svetlého v nich, tým je spoločnosť humánnejšia.

Pravý humanizmus v sebe zahŕňa zodpovednosť človeka za svoje činy a skutky» (skúmaná učebnica, str. 6).

Podľa nášho názoru, už len tento uvedený fragment textu je viac než dostačujúcim k tomu, aby:

·    po prvé, boli diskvalifikovaní[170] autori učebnice,

·    po druhé, bol odňatí odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF,

·    po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.

Učebnica, v ktorej sa takto vysvetľuje pojem aj samotný fenomén humanizmu, pracuje na to, aby zlomil intelekt žiaka, nútiac ho súhlasiť s nezmyslom, pretože na získanie dobrej známky u zlého učiteľa je žiak nútený zreprodukovať celý nezmysel z učebnice, podať ho ako svoj názor bez kladenia otázok, ktoré by odhaľovali životnú neadekvátnosť názorov opísaných v učebnici.

Pokiaľ žiak samostatne uvažuje nad prečítaným v učebnici, porovnávajúc opísané v ňom s reálnym životom, tak nezmyselnosť napísaného bude preňho očividná. No, pri odpovedi na hodine u zlého učiteľa, je žiak nútený sa tváriť že v učebnici žiadna hlúposť nie je, a že nové poznatky z učebnice ho vlastne obohatili. Takýmto spôsobom učebnica spoločenskej náuky učí žiakov medzi 8. — 11. ročníkom pretvárke, ako samotnou učebnicou podloženej norme života celej spoločnosti[171]. Túto okolnosť treba dať do súvisu s vyššie uvedeným výrokom Aristotela o pohybe vpred a pohybe vzad v osobnostnom rozvoji človeka a učiniť primerané závery o charaktere štúdia v škole a jeho následkoch.

Pokiaľ žiak bezmyšlienkovite reprodukuje tento nezmysel, prijímajúc ho za svoj názor, stáva sa idiotom. Pokiaľ ale bezalternatívne odmieta nezmysel, tak po zavŕšení učebného kurzu zostane v lepšom prípade nevedkom, ktorý stratil v škole čas, a v horšom prípade — získa odpor ako k učeniu, tak aj k samovzdelávaniu, čo znižuje potenciál rozvoja spoločnosti a spôsobuje nebezpečenstvo pre život jak tejto spoločnosti, tak aj tých susedných v rámci niekoľkých pokolení.

A aby bolo možné voči nezmyslom vypracovať alternatívu — treba k tomu poznať mnoho faktov a myslieť samostatne. Jednako, väčšina žiakov v dnešnom systéme vzdelávania na toto nestačí: aj faktov poznajú málo, ani myslieť veľmi nevedia.

Aby sme sa presvedčili, že uvedený fragment z „Úvodu“ je nezmyselný, poďme porovnať text učebnice s reálnym životom a na tento účel zvýrazníme v texte hrubým písmom to, na čo treba zamerať pozornosť a samostatne zhodnotiť, porovnajúc to s prúdom udalostí historicky reálneho života:

 «Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty. (...) Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami».