Áno, vo svojej fantázii si môžeme predstaviť, že «všetci ľudia sú hodní úcty». Avšak pokus realizovať tento princíp v praxi znamená, že v tom prípade si úctu každého človeka bez výnimky zaslúžia spoločne:— Kristus, Judáš, členovia Sanhedrinu;chán Mamai a knieža Dmitrij Donskoj; cár Vasilij Šujskij, pseudoDmitrij s rôznymi číslami, Minin a Požarskij; Puškin a Heeckeren s d'Anthèsom; Hitler, Trockij, Stalin; Krasnodonskí disidenti-mladogvardejci a s nimi zradcovia Vlasti, posluhovači okupantov, ktorí týrali mladogvardejcov v gestapáckych mučiarňach[172];Gorbačov, Jelcin, aférista Mavrodi, noví rusSionski miliardári[173]a všetci nimi utláčaní; sexuálny maniak a vrah Čikatilo, množstvo menej známych násilníkov, vrahov, a ich obete... — a tí čo si vážia iba podaktorých z nich, a odmietajú si vážiť aj ostatných, sú vlastne mravne zaostalí, mravne zvrátení ľudia a teda nie sú «humanistami».

V danom prípade sa nesnažíme o dezinterpretáciu autorského textu, ale dávame ho do súvisu (presne taký, aký je) s reálnym životom. No a námietky typu, že akoby nemáme právo takto písať, pretože autor vraj iba nepresne vyjadril svoju myšlienku a pod., v danom prípade nie sú namieste, pretože:

·    Po prvé, autor má vedeckú hodnosť kandidáta pedagogických vied, a vedúci celého autorského kolektívu aj samotného autora je akademikom RAV, profesor, doktor pedagogických vied. Všetky tieto insígnie autora aj vedúceho autorského kolektívu, ktoré ich oslobodzujú od nutnosti pracovať rukami a sú spoločnosťou platené neporovnateľne vyššie než je stanovená výška minimálnej mzdy, — musia autorov zaväzovať, aby svoje myšlienky vyjadrovali jednoznačne pochopiteľným spôsobom, vylučujúcim možnosť neadekvátneho chápania.

·    Po druhé, my tu teraz nečítame textový prepis výskumno-tvorivej diskusie, v ktorej ľudia v rámci debaty o ešte nepoznanom, vyjadrujú svoje myšlienky tak, ako im to umožňuje ich osobnostný rozvoj a chápanie sveta, ale 8. (!!!) vydanie učebnice, prepracované a doplnené (!!!). T.j. autori si sami museli prečítať (alebo aspoň prezrieť) túto učebnicu minimálne 8 ráz a 8 ráz pouvažovať nad tým, či sa v reálnom živote vyskytuje to, čo tam napísali.

·    Po tretie, autori boli povinní pri každom prečítaní svojej učebnice pouvažovať nad tým, ako ich slovo odozve sa, nemajúc pritom právo skrývať sa za slová F.I.Tjutčeva[174], pretože na základe čítania ich učebnice sa u desiatok tisíc[175] dnešných žiakov formujú alebo neformujú predstavy o tom, čo je podstatou človeka, o aký charakter života spoločnosti sa ľudia majú usilovať a akým spôsobom tieto snahy uviesť do života tak, aby sa v budúcnosti nebolo treba odkazovať na to, že «nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností».O to skôr, že podobný typ odkazov sa v historickej realite príliš často ukazuje byť obyčajným cynizmom obyčajných darebákov.

Na rozdiel od toho, ako predkladajú chápať humanizmus autori učebnice, tak v reálnom živote si jedni (ľudia) tých istých ľudí za ich konkrétne činy vážia; a druhí si tých istých ľudí za tie isté činy zase nevážia.

No v živote, bez ohľadu na to, čo píšu autori učebnice, si konkrétni ľudia vážia i nevážia iných ľudí za konkrétne veci, nimi vykonané či nevykonané. Pre konkrétnosť ľudských zámerov a ich činov, v ktorých sa aj odzrkadľujú tieto zámery, nielenže si nemožno vážiť všetkých ľudí bez výnimky, no dokonca sa nemožno ani usilovať o úctu ku všetkým ľuďom bez výnimky.

Na to, aby si človek mohol začať vážiť napríklad Hitlera alebo Trockého, A.D.Sacharova, Gorbačova, Jeľcina, Mavrodiho a Čikatila, — sa musí najprv zmrzačiť v mravnom, aj v intelektuálnom smere.

Inými slovami, mravnosť a svetonázor ľudí sa prejavujú v ich úcte k jedným za ich konkrétne skutky, a v ich neúcte k tým istým alebo iným ľuďom za ich konkrétne skutky, no už iného druhu. Ľudia si ľudí vážia, alebo nevážia vždy za niečo konkrétne z ich činov alebo nečinnosti.

Aj preto sa nutne črtá otázka o objektívnej spravodlivosti a oprávnenosti činov určitých ľudí, a morálnom záväzku okolia si ich buď vážiť alebo nevážiť podľa ich činov, čo sa pre zmenu musí odzrkadľovať v podpore ľudí už vážených pre svoje činy.

Avšak túto problematiku, určujúcu charakter života spoločnosti a jej perspektívy, autori učebnice nespomenuli.

Pritom „uctievanie“ niekoho, bez ohľadu na to, čo «uctievaný subjekt» stvára, sa nazýva prisluhovačstvom. K prisluhovačstvu neoddeliteľne patria dvojité «morálne štandardy», a to je dôvod, pre ktorý si jedného “vážia” a druhého odsudzujú[176].

Takto pod rúškom «humanizmu» učebnica spoločenskej náuky predkladá ako životný ideál prisluhovačstvo a samoľúbe morálne ignorantstvo, keď už prisluhovať niet komu.

A to znamená, že autori učebnice sami sú zarytými prisluhovačmi.

Tí ktorí si myslia, že prejavovať z našej strany takúto «neslušnosť» k autorom rozoberanej učebnice je neprípustné, nech sa skúsia zamyslieť nad aforizmom V.O.Ključevského: «Niet u nich svedomitosti, len strašne veľa urážlivosti: nehanbia sa škodiť, no neznesú výčitku zo záškodníctva».

Okrem toho, kým napríklad pri skúmaní fyzikálnych teórii, je ešte prípustné neprechádzať od samotnej témy k analyzovaniu personálnych vlastností ich autorov, tak vo všetkých odvetviach ľudsko-spoločenskej náuky tento druh formálnej slušnosti ich len predurčuje k obsahovej neplodnosti, pretože práve ľudia personálne, sociálne skupiny a spoločnosti sú v nich objektmi výskumu, a zároveň aj subjektmi skúmateľmi. A pritom sa vyjasňuje, že všetky životné problémy tých-ktorých ľudí osobne aj spoločností ako celku, pri dôkladnejšom preskúmaní ich obsahu, sa ukazujú byť problémami osobnostno-psychického charakteru každého z ľudí, tvoriacich sociálne skupiny a kultúrnu svojráznosť spoločnosti ako takej.

Ale rovnako aj v prírodných vedách prechod od skúmania vedeckých myšlienok k skúmaniu osobných mravno-psychických vlastností ich autorov, zakázaný tradičnou etikou vedeckej činnosti[177], umožňuje v mnohých prípadoch pochopiť príčiny tých-ktorých vedeckých úspechov i omylov.

Takže vzhľadom na túto okolnosť, ešte pred písaním učebnice spoločenskej náuky,  je potrebné v sebe odhaliť a ak nie aj vykoreniť, tak aspoň začať v sebe vykoreňovať prisluhovačstvo a iné neresti, pretože čím ich bude menej, tým čistejšie budú vedomosti vyjadrené v učebnici.

A takéto porovnanie v učebnici predkladaného humanizmu so životom vedie pochopiteľne k nutnosti rozhodnúť sa a vybrať si jeden z dvoch názorov:

·    PRVÝ. Humanizmus je len prázdne slovo, a v živote — neuskutočniteľná «chiméra», a preto «humanitné náuky» rôzneho druhu sú užitočné, v prvom rade, pre cynickú a pokryteckú vládu, aby odstraňovala vnútorné napätie a realizovala «pasenie stáda» dobromyseľných hlupákov.

Tento názor ale prenecháme ako útechu pre rozhorčených neplodných nihilistov, ktorí nie sú spokojní s ničím. Nech si z neho ďalej robia každý svoj «akoby záver» o tom, že «humanizmus» treba nechať «trkvasom» pre zábavu a samému treba na sebe «makať», a byť tak nezávislým aj od «trkvasov», aj od cynicko-pokryteckej vlády.