Preto úloha Sovietskej moci likvidovať akúkoľvek exploatáciu «človeka človekom» znamená predovšetkým:
· likvidáciu «systému hier s nenulovou sumou»[232], vďaka ktorému vznikajú zbesilé «elity»[233], vytvárajúce si a reprodukujúce svoj sociálny status, ktorý im umožňuje vcelku bezproblémovo parazitovať na práci a živote väčšiny, utláčajúc ju v nadväznosti pokolení a brániac im dosiahnuť kvalitu Ľudí (nositeľov Ľudského typu režimu psychiky), ničiac svojim blahobytizmom biosféru;
· vykonávanie takej politiky, ktorá by vylúčila v budúcnosti vytvorenie nového «systému hier s nenulovou sumou», schopného stať sa základom pre nový systém exploatácie «človeka človekom».
Avšak táto úloha sa skomplikovala tým, že marxizmus (v dôsledku metrologickej nekonzistentnosti jeho politekonómie a nezrozumiteľnosti riadenia) samotný predstavuje iba kultúrny obal toho istého projektu zotročenia ľudstva, ibaže na základe ideológie materialistického idealizmu, a nie na základe biblických vieroúk idealistického ateizmu. Jeho poslaním bolo zlikvidovať bezuzdnú spotrebu vytvorenú buržoáznym liberalizmom, a zabezpečiť exploatáciu «človeka človekom» v podmienkach, keď autorita tradičných náboženstiev začala v spoločnostiach upadať.
Ničmenej, jednoduchá veta J.V.Stalina: «Sovietska moc nemala zameniť jednu formu exploatácie inou formou, ako tomu bolo v starých revolúciách, ale mala zlikvidovať akúkoľvek exploatáciu» — vysvetľuje:
· prečo ľudy Ruského impéria vo svojej väčšine podporili boľševikov v r. 1917; prečo tí zvíťazili v občianskej vojne; a prečo vo Veľkej Vlasteneckej vojne zvíťazili boľševici pri podpore Sovietskej moci zo strany ľudov ZSSR, a nie hitlerovci opierajúc sa o «ideových» vlasovcov, banderovcov, «lesných bratov», bielokozákov a ďalšiu buržoázno-nacionalistickú a feudálno-nacionalistickú háveď, a tiež o posluhovačov bez akýchkoľvek ideových presvedčení, pripravených slúžiť ľubovoľnej moci;
· prečo ZSSR pod vedením J.V.Stalina získal svetovú autoritu, a ním vyhlásené politické ideály mali v celom svete väčšiu príťažlivosť pre «obyčajný ľud», než idey buržoázneho liberalizmu[234].
· prečo postsovietska moc RosSiónie vyvoláva čoraz väčšie znechutenie u tej časti obyvateľstva RF, ktorá sa nenechala vtiahnuť do procesu alkoholickej degradácie lumpenu a do procesu spotrebiteľskej degradácie (blahobytizmu) «elity» a kandidátov na «strednú triedu»[235] a «elity».
T.j. z jednej strany, boľševikmi vyhlásený životný ideál bol uznaný dostatočne širokými vrstvami obyvateľstva po krachu impéria, organizovaného buržoáznymi liberálmi vo februári 1917; boli mu verné dostatočne široké vrstvy obyvateľstva v priebehu celej Sovietskej epochy; jeho uvedenie do života si želajú dostatočne široké vrstvy obyvateľstva aj v postsovietskej RF.
A z druhej strany, teória i politická prax buržoázneho liberalizmu a oligarchických diktatúr[236] počas celej doby, počnúc od polovice 19. storočia, až po súčasnosť nenachádzala a nenachádza v Rusku — ZSSR — RosSiónii sociálnu podporu, potrebnú pre stabilné fungovanie kapitalizmu pod mocou liberálnej alebo oligarchicky-diktátorskej štátnosti.
Avšak samotné ohlásenie určitých ideálov nevedie k ich automatickému uvedeniu do života, ani okamžitému, ani v akýchkoľvek určitých či neurčitých lehotách.
Príčiny toho spočívajú v tom, že život spoločnosti v režime, ktorý je odlišný od príslušných ideálov (hoc aj uznávaných dostatočne širokými vrstvami ľudu), je objektívne podmienený štatistikou mravno-psychologických typov, vlastných tejto spoločnosti.
Spôsob života — ten skutočný — vyjadruje mravne podmienenú algoritmiku psychiky všetkých členov tejto spoločnosti, tú algoritmiku, ktorá skutočne beží, a nie tú, ktorú ľudia pripisujú sami sebe vo svojich sebahodnoteniach[237]; to isté sa týka aj lojálnych expertných hodnotení stavu a perspektív spoločnosti objednávaných všetkými davo-«elitárnymi» režimami[238]. To sa aj prejavilo v ruskom prísloví: «Rád by som do raja, ale hriechy nepustia».
Preto uvedenie do života ľubovoľných ideálov si vyžaduje zmenu reálnej štatistiky mravno-psychologických typov v tejto spoločnosti. Keďže mravno-psychologický typ (typ režimu psychiky) osoby je v mnohom formovaný reálnou kultúrou počas prechodu od útleho veku do dospelosti, a v davo-«elitárnej» spoločnosti drvivá väčšina dospelých nie je schopná ďalšieho sebavzdelávania a sebavýchovy práve kvôli potlačeniu a zdeformovaniu procesu ich osobnostného vývoja v detstve a mladosti (a v rade prípadov od momentov, ktoré predchádzali počatiu), tak zmena štatistiky si vyžaduje ajzmenu kultúry (chápanej ako informačno-algoritmický systém), vťahujúcej do seba veľké množstvo osôb. Inými slovami úloha zosúladenia štatistiky mravno-psychologických typov spoločnosti s príslušnými ideálmi si vyžaduje náležitú politiku, t.j. zmysluplné konanie jak zo strany štátnosti, tak aj zo strany zainteresovanej, politicky aktívnej spoločnosti.
A len vo výsledku takéhoto premysleného zámerného konania, ak nachádza odozvu v živote, môže v spoločnosti po nejakom čase vzniknúť štatistika mravno-psychologických typov, ktorá splodí spôsob života spoločnosti, ktorý bude odrážať skôr deklarované konkrétne ideály[239].
Povedané sa týka uvedenia do života spoločnosti ľubovoľných ideálov (politických cieľov): jak ideálov slobodného života pre všetkých v Kráľovstve Božom na Zemi, tak aj «ideálov» toho či onoho otrokárstva, uskutočňovaného rôznymi spôsobmi akoukoľvek menšinou vo vzťahu k väčšine v národnom, regionálnom či globálnom rozsahu. A ako spomenul vo svojich poznámkach rímsky imperátor-filozof Markus Aurélius — «je bláznovstvom myslieť si, že zlí netvoria zlo».
Akákoľvek podoba života spoločnosti je vyjadrením historicky sformovanej štatistiky mravno-psychologických typov, popisujúcej túto spoločnosť. Prechod k akejkoľvek inej podobe života je možný len ako výsledok náležitej zmeny tejto štatistiky v dôsledku zámerného vôľového úsilia rozširujúceho sa počtu ľudí.
Spoločná algoritmika realizácie takejto zmeny štatistiky mravno-psychologických typov v spoločnosti zahŕňa činnosť, ktorá sa vzťahuje ku všetkým šiestim prioritám zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní[240]. Konkrétne v sebe zahŕňa:
· propagovanie v spoločnosti určitých ideálov, ktoré sa v davo-«elitárnych» spoločenstvách nie vždy zhodujú so skutočnými zámermi konceptuálne mocných iniciátorov sociálnych premien[241] (skryť skutočné zámery, možno neprípustné pre davo-«elitárnu» spoločnosť, za prijateľnými vyhlasovanými ideálmi je úlohou — ideologickej moci[242]);
· ČINNOSŤ MNOŽSTVA ĽUDÍ, ZAMERANÁ NA ZOSÚLADENIE VLASTNEJ PSYCHIKY KAŽDÉHO Z NICH S VYHLASOVANÝMI IDEÁLMI —je hlavné;
· propagovanie metód, ktoré garantujú (alebo v prípade davo-«elitarizmu» — akože garantujú) uvedenie propagovaných ideálov do života, a fakticky — propagovanie reorganizácie spoločenských inštitútov tak, aby ich činnosť automaticky viedla k realizácii skutočných (a v prípade davo-«elitarizmu» nie nutne verejne vyhlasovaných) zámerov konceptuálne mocných iniciátorov reforiem;