V niektorých verziách teórie riadenia sa v tomto prípade používa termín „cieľový strom“. To predpokladá prítomnosť súvislej následnosti cieľov, ktorá sa môže rozvetvovať v procese riadenia a  ktorej ciele majú byť uskutočnené počas reálneho riadenia v rôznych etapách procesu. Avšak termino-logická varianta „cieľový strom“ nezodpovedá potrebám univerzálnosti terminológie. Prax používania sieťového plánovania totiž ukázala, že proces riadenia sa môže nielen rozvetvovať, ale rôzne druhy čiastkových procesov riadenia sa môžu spolu zlučovať po dosiahnutí spoločných prechodných cieľov. V tomto prípade by bolo možné celkový súbor cieľov nazvať „sieť cieľov“, ale to by bolo intuitívne nepochopiteľné.

Preto dáme prednosť širšej interpretácii termínu „vektor cieľov riadenia“. To zah

ŕ

ňa do neho i ten prípad, keď sa vektor cieľov môže meniť v procese riadenia, či už ako funkcie času, alebo mat(r)ice možností priebehu procesu riadenia a subjektívne vybranej algoritmiky riadenia procesu.

Vektor (súčasného, aktuálneho) stavu kontrolných parametrov, opisujúci skutočné správanie sa objektu podľa parametrov patriacich do cieľového vektora.

Tieto dva vektory zobrazujú vzájomne prepojený pár, v ktorom každý z týchto dvoch vektorov predstavuje usporiadané množstvo in-formačných modulov, popisujúcich príslušné parametre objektu presne zodpovedajúce čiastkovým cieľom riadenia. Poradie in-formačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Obrazne povedané, vektor stavu – je súpis, ako aj prvý vektor, avšak súpis toho, čo sa chápe ako aktuálny stav objektu riadenia v realite.

Pretože vnímanie a chápanie stavu objektu subjektom riadenia nie je ideálne, po prvé - z dôvodu skreslenia informácie, vychádzajúcej od objektu, „šumom“ prostredia, cez ktoré prechádzajú informačné toky; a toto chápanie má charakter, podmienený osobitosťami prijímania a spracovania informácie subjektom, tak vektor stavu obsahuje vždy nejakú chybu v určení skutočného stavu. Tej zodpovedá nejaká objektívna neurčitosť pre subjekt riadenia. Neurčitosť je objektívna, t. j. v princípe nemôže byť úplne odstránená úsilím subjektu.

Druhá vec je, že objektívna neurčitosť môže byť tak prípustnou, ako aj neprípustnou pre dosiahnutie cieľov konkrétneho procesu riadenia.

Vektor chyby riadenia predstavuje „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, že rozdiel nie je nevyhnutne algebraický výraz) vektora cieľov a  vektora stavu.

Opisuje odklon reálneho procesu od vektorom cieľov predpísaného ideálneho režimu a zároveň obsahuje nejakú neurčitosť zdedenú od vektora stavu. Obrazne povedané, vektor chyby riadenia – to je zoznam neuspokojených želaní, zodpovedajúci zoznamu vektora cieľov s nejakým ohodnotením stupňa neuspokojenia každého z nich. Ohodnotením, buď navzájom číselne porovnateľných úrovní, alebo číselne neporovnateľných úrovní, no stupňovito usporiadaných,  podľa celými číslami označenej želateľnosti každej úrovne v jej porovnaní so všetkými ostatnými úrovňami.

Vektor chyby – to je osnova pre formovanie zhodnotenia kvality riadenia subjektom - riadičom. Hodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na osnove jedného a toho istého vektora chyby je možné vytvoriť mnoho hodnotení kvality riadenia. Pritom zďaleka nie vždy navzájom zameniteľných.

Okrem základného (východzieho) rozdielu medzi vektorom cieľov a vektorom stavu v momente začiatku riadenia, zdrojom chýb riadenia reálne sú:

1) algoritmika vypracovania riadiaceho pôsobenia systému riadenia, ktorá v princípe nemôže garantovať ideálne riadenie s nulovými komponentami vektora chýb

2) vlastný šum v uzavretom systéme[8],

3) vonkajšie rušenie, vrátane snáh o prevzatie riadenia inými subjektmi

Úloha riadenia vo svojej podstate – to je dosiahnutie cieľov, a to sa rovná - vynulovať vektor chyby riadenia.

V skutočnosti vektor chyby nemôže byť ideálne vynulovaný jak kvôli objektívnym príčinám, tak kvôli rôznym nepresnostiam a  oneskoreniam v procese riadenia, ktoré sú podmienené subjektívnymi príčinami v priebehu organizácie riadenia. Vzhľadom na túto skutočnosť môže reálne riadenie prebiehať v jednom z troch režimov:

1. Normálne riadenie – pri ňom sa reálne nenulové hodnoty komponentov vektora chyby riadenia hodnotia ako plne prípustné (môžu sa pritom nachádzať v rámci prípustných hodnôt odchýlky meraní – v tomto prípade sa dosahujú hodnoty tzv. „technickej nuly“, alebo sa môžu považovať za približne rovné nule[9]).

2. Prípustné riadenie – pri ňom sa reálne nenulové hodnoty komponentov vektora chyby nachádzajú v hraniciach prípustných hodnôt. Prípustné riadenie je svojimi charakteristikami horšie ako normálne.

3. Havarijné riadenie – pri ňom niektoré komponenty vektora chyby prekračujú prípustné hranice, avšak katastrofa riadenia (nezvratná strata riadenia, narušenie, rozvrat objektu riadenia, alebo ním spôsobené škody na prvkoch vonkajšieho prostredia) ešte nenastala. V režime havarijného riadenia sa hlavným cieľom riadenia stáva návrat objektu aspoň do režimu prípustného riadenia.

Štruktúra a súvzťažnosť informácií tvoriacich vyššie uvedené vektory sú znázornené na obrázku 4, uvedenom na konci kapitoly 14.

Kľúčovým pojmomteórie riadenia je pojem:

Udržateľnosťobjektu v zmysle predpovedateľnostijeho správania v stanovenej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a zvoleného riadenia[10]; alebo v krátkosti – udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti. Riadenie je v princípe nemožné, ak správanie sa objektu je nepredpovedateľné v preňho dostatočnej miere.

Plná funkcia riadenia– toje svojho druhu pustá a  priezračná forma, obsahovo napĺňaná v procese riadenia. Inými slovami, je to matrica objektívne možného riadenia - miera riadenia, ako procesu trojjedinstva matérie-informácie-miery. Opisuje súvislé (nadväzujúce) etapy cirkulácie a premien informácie v  procese riadenia. Začína momentom rozpoznania faktorov prostredia subjektom, čo vyvoláva u neho subjektívnu potrebu riadenia a formovania vektora cieľov riadenia subjektom-riadičom a  pokračuje až do uskutočnenia vytýčených cieľov v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov. Tie tvoria informačnú bázu riadiaceho subjektu, modelujúceho na ich osnove správanie sa objektu riadenia (alebo modelujúceho proces samoriadenia) v tom prostredí, s ktorým interaguje (spolupôsobí) objekt (a cez objekt aj subjekt).

Obsahovým fragmentom Plnej funkcie riadeniaje cieľová funkcia riadenia, t.j. koncepcia dosiahnutia jedného z čiastkových cieľov v procese riadenia, patriacich do vektora cieľov. Koncepcie riadenia vo vzťahu ku všetkým čiastkovým cieľom vytvárajú celkovú koncepciu riadenia. Ďalej bude reč z väčšej časti konkrétne o nej – o  celkovej koncepcii riadenia. Tam, kde pôjde o jednu z čiastkových koncepcií (cieľových funkcií riadenia), tam sa to špecifikuje, uvedie osobitne. Pre skrátenie a aj vylúčenie zámeny s plnou funkciou riadenia, cieľovú funkciu riadenia tam, kde nie je zvlášť nevyhnutný presný termín, budeme nazývať: koncepcia riadenia. Koncepcia riadenia napĺňa konkrétnym riadiacim obsahom všetky alebo časť etáp plnej funkcie riadenia.

Po stanovení vektora cieľov a rámca prípustných chýb riadenia podľa koncepcie riadenia (cieľovej funkcie riadenia) sa v procese reálneho riadenia uskutočňuje prepájanie informačných tokov z vektora cieľov na vektor chyby (alebo jemu ekvivalentné prepájanie na vektor stavu).