Keďže neurčené vonkajšie riadenie môže byť aj agresívne vo vzťahu k supersystému a jeho elementom, tak otázka rozlíšenia pôvodcov - zdrojov vonkajších informačných prúdov v procese samoriadenia supersystému je otázkou Číslo 1 vždy.
13.8. Vzájomne vložené supersystémy s virtuálnou štruktúrou
Ak supersystém vchádza do režimu udržateľného samoriadenia zo strany súborného intelektu, rozlišujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie od vonkajších informačných vpádov a zabezpečujúceho túto schopnosť aj na úrovni organizácie ho tvoriacich intelektov, tak si osvojuje potenciál rozvoja v najkratšom čase. Z vnútra supersystému je tento stav chápaný ako bezkonfliktnosť samoriadenia elementov supersystému a ich organizácie (prepojenia) a maximálna úroveň ochrany pred tlakom prostredia, cez ktoré plynie hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie.
Komplexnosť (celistvosť, jednota) informačno-algoritmickej a intelektuálnej základne[131] supersytému v procese samoriadenia elementov, v kombinácii s dominovaním - vládou intelektuálnych schém riadenia typu prediktor-korektor, stierajú rozdiely medzi štruktúrnym a bezštruktúrnym riadením a proces sa javí ako vzájomná vloženosť flexibilných – pružných, pohotových (virtuálnych) štruktúr v celosupersystémovej schéme prediktor-korektor u súborného intelektu.
Opakované obrátenie sa na pravdepodobnostnú pamäť s rovnakou otázkou bude dávať v tejto etape za rovnakej situácie stále menší rozptyl odpovedí. Nebude to šablónovitosť automatu, zodpovedajúceho úrovňou fundamentálnej časti informačného zabezpečenia, ale v istom zmysle optimálne riešenie v daných podmienkach pri danej úrovni rozvoja supersystému. Aj to, čo je vnímané ako „šablónovitosť riešení“, môže byť účelovým odmietaním riešení , ustupujúcich optimálnemu, za daných podmienok vonkajšej situácie a pri dosiahnutej vnútornej úrovni rozvoja.
Zavŕšením osvojenia potenciálu rozvoja môže supersystém slúžiť ako jedna z osnov - princípov pre nasledujúci krok evolúcie.
Po zavedení pojmu vzájomná vloženosť supersystémov vysvetlenie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia sotva môže byť niečim iným, ako svojho druhu „opisom mechanizmu a princípov práce organu“[132]. Na to, aby bol niekto organistom, poznať mechanizmus daného nástroja je nevyhnutné. No potrebná je ešte technika hry, repertoár, vkus. Na tom všetkom je postavený potenciál rozvoja hudobníka, ktorý, čo sa jeho organizmu týka, je vzájomným vložením supersystémov, zostrojených z buniek, fyzikálnych polí, informačných a energetických tokov. Ale ak nebude poznať „mechanizmus organu“ a vedieť na ňom hrať, tak niekto na “klavíri v kroví“ zahrá preodporné „pesničky“, pred ktorými sa nebude kam podieť.
To značí, že je nevyhnutné nielen vnímať tok udalostí života svojimi zmyslami a pozornosťou - všímaním si, no aj vypracovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia ako takých. Žijeme v takých časoch, keď je to najjednoduchšie spraviť na osnove nástroja, ktorý dostal názov „metóda dynamického programovania“.
14. Metóda dynamického programovania ako algoritmické vyjadrenie dostatočne všeobecnej teórie riadenia
Pri vysvetľovaní podstaty metódy dynamického programovania sa opierame o knihu „Kurz teórie automatického riadenia“ (autor Robert Pallu de La Barrière: „
Cours d`automatique theorique”
, francúzske vydanie z r. 1966, ruské vydanie - „Strojárenstvo“, vydanie z r. 1973), aj keď neopakujeme jeho vysvetlenie. Jednotlivé ustanovenia sú prevzaté z prednášky „Výskum operácií“ od J. P. Zajčenka (Kyjev, Vysoká škola, r. 1979).Metóda dynamického programovania je funkčná, ak formálna interpretácia reálnej úlohy umožňuje splniť nasledujúce podmienky:
· Skúmaná úloha môže byť formulovaná ako N-krokový proces, opísateľný vzťahom:
Xn + 1 = f(Xn, Un, n), kde
n — číslo jednej z množiny možných stavov systému, do ktorej on prechádza po zavŕšení n-tého kroku;
Xn — stavový vektor systému patriaci spomínanej n-tej množine (n-tej v poradí množine)*;
Un — riadenie, vypracované v kroku n (krokové riadenie), prevádzajúce systém z jeho možného stavu v n-tej množine do jedného zo stavov (n + 1) množiny. Pre názornú predstavu je potrebné si pozrieť obr. 4., o ktorom bude reč neskôr.
· Štruktúra úlohy sa nesmie meniť pri zmene predpokladaného počtu krokov N.
· Rozmer - veľkosť priestoru parametrov, ktorými je opisovaný stav systému, sa nesmie meniť v závislosti od množstva krokov N
· Výber riadenia na ľubovoľnom kroku (z N-krokov)* nesmie popierať - negovať voľbu riadenia na predchádzajúcich krokoch.
Inými slovami: optimálny výber riadenia v ľubovoľnom z možných stavov musí byť určený - podmienený parametrami skúmaného stavu, a nie parametrami procesu, v priebehu ktorého systém do skúmaného stavu prišiel.
Čisto formálne, ak jednému stavu zodpovedajú rôzne deje predchádzajúce jeho vzniku,
vplývajúce na nasledujúci výber optimálneho riadenia, tak metóda umožňuje začleniť
popis predchádzajúcich dejov do vektora stavu. To vedie k zväčšeniu rozmeru vektora
stavu systému. Po tejto operácii to, čo sa do jej prebehnutia opisovalo ako jeden stav,
sa stáva množinou stavov, odlišujúcich sa navzájom komponentami vektora stavu,
opisujúcimi predchádzajúce deje procesu.
· Kritérium optimálneho výberu následnosti krokových riadení Una zodpovedajúcej trajektórie v priestore formálnych parametrov má tvar:
V = V0(X0, U0) + V1(X1, U1) + …+ VN - 1(XN- 1, UN - 1) + VN(XN)
Kritérium V nazývame plnou výhrou[133] a ju tvoriace sčítance - krokovými výhrami. Pri úlohe je potrebné nájsť postupnosť krokových riadení Un a trajektóriu, ktorým zodpovedá maximálna z možných plných výhier.Vo svojej podstate, plná „výhra“ V jemierou kvality riadenia celého procesu.Krokové výhry, aj keď sú súčasťou miery kvality riadenia celého procesu, však vo všeobecnosti nie sú mierami kvality riadenia na im prislúchajúcich krokoch. Metóda je totiž určená na optimalizáciu riadenia procesu ako celku, a efektívne krokové riadenia s veľkou krokovou výhrou, ale ležiace mimo optimálnej trajektórie, nie sú zaujímavé (resp. nie sú v záujme)*. Štruktúra metódy nezakazuje v nevyhnutnosti pre každý krok použiť kritérium stanovenia krokovej výhry Vn, odlišné od kritérií, prijatých pri iných krokoch.
S indexom n – ukazovateľom-určovateľom množstva možných vektorov stavu – v reálnych úlohách môže byť zviazaný nejaký meniaci sa parameter, napríklad: čas, dráha, sila, miera spotreby zdrojov a pod. To jest, metóda je použiteľná nie len na optimalizáciu riadenia procesov plynúcich v čase - trvalejších, ale aj na úlohy optimalizácie mnohovariantného jednorázového(momentálneho), alebočas nevnímajúceho riešenia, ak takéto „bezčasové– nadčasové“, „neprocesné“ úlohy pripúšťajú ich viackrokovú interpretáciu.