Teraz sa obrátime k obrázkom 4 – 6, opakujúcim vzájomne súvisiace obr. 40, 41, 42 z kurzu teórie automatického riadenia R. P. de La Barrièra.

Na obr. 4 sú znázornené počiatočný stav systému - «0» a množiny jeho možných následných stavov - «1», «2», «3»,  a taktiež možné prechody z každého možného stavu do druhého možného stavu. To všetko spolu sa podobá na (hraciu)* mapu stolnej detskej hry, po ktorej sa premiestňujú žetóny: každému prechodu - kroku zodpovedá jeho kroková výhra, a  v  proces zav

ŕ

šujúcej tretej množine je každému zo stavov systému pridané jeho vyhodnotenie, umiestnené v štvorci. Principiálny rozdiel od hry je v tom, že hádanie o výbere cesty, používané v detskej hre, na základe hádzania kociek alebo točenia vĺčka (česky „káči“)* a pod., je v reálnom riadení neprípustné, lebo toto – to je odovzdanie účelového -cieľavedomého riadenia tým silám, které sú schopné riadiť (ovládať) padanie kociek, točenie sa vĺčka a pod., t.j. tým, pre ktorých v hre vybraný „generátor náhodnosti“ je dostatočne (vo vzťahu k ich cieľom)  riaditeľné zariadenie.

Ak máme vybrať optimálne riadenie na prvom kroku, tak je nevyhnutné predvídať všetky jeho dôsledky v následujúcich krokoch. Preto popis algoritmu metódy dynamického programovania často začína z popisu výberu riadenia na poslednom kroku, vedúcom do jedného z proces zav

ŕ

šujúcich stavov. Pritom poukazujú na „pedagogickú prax“, ktorá dokazuje, že argumentácia pri popise algoritmu od zav

ŕ

šujúceho stavu k počiatočnému sa ľahšie chápe. Opiera sa totiž o akoby už zloživšie sa (vzniknuvšie, existujúce) podmienky (okolnosti, situácie) k začiatku skúmaného kroku v tom čase, keď možné zav

ŕ

šenia procesu sú taktiež stanovené.

V súvislosti s týmto sa na obr. 5 analyzujú možné prechody do zav

ŕ

šujúcej - konečnej množiny stavov «3» z každého možného stavu v jej predchádzajúcej množine stavov «2», ako keby celá predchádzajúca dráha bola už prejdená a zostalo by len posledným výberom optimálného krokového riadenia zav

ŕ

šiť celý proces.

Pritom pre každý zo stavov v množine «2» sa určujú všetky plné výhry (splnenie krokových cieľov)*  ako súčet = „vyhodnotenie prechodu“ + „hodnota záverečního stavu“. V množine «2», zo získaných pre každý zo stavov v ňom možných plných výhier, sa určuje a zapamätáva maximálna plná výhra a jej prislúchajúci prechod (fragment trajektórie). Maximálna plná výhra pre každý zo stavov v množině «2» je umiestnená do pravouhlého rámčeka a jej zodpovedajúci prechod je označený šípkou. Takých optimálnych prechodov z jedného stavu do druhých, ktorým prináleží jedno a to isté označenie plnej výhry, môže byť aj niekoľko. V tom prípade sú všetky v metóde nerozoznateľné a navzájom ekvivalentné, v zmysle stanoveného kritéria optimálnosti výberu trajektórie v priestore parametrov, ktorými sa opisuje systém. 

Následne množinu «2», ktorá predchádza proces zav

ŕ

šujúcej množine «3», možno skúmať ako zav

ŕ

šujúcu, pretože sú známe ohodnotenia každého z jej možných stavov (maximálne plné výhry). Ďalšia optimalizácia postupnosti krokových riadení a výber optimálnej trajektórie môžu byť uskutočnené len na ešte nepreskúmaných množinách, ktoré v optimalizačnom procese predchádzajú množine «2» (t.j. na množinách «0» a «1»).

Takým spôsobom procedúra, ktorú ilustruje obr. 5, je funkčná na každom algoritmickom kroku metódy pri prechodoch z n-tej do (n–1)-tej množiny, začínajúc od zav

ŕ

šujúcej N-tej množiny do počiatočného stavu systému.

V dôsledku postupného párového krokovania - skúmania množín, pri prechádzaní celého ich súboru, sa určuje optimálna postupnosť súvislých - kontinuálnych krokových riadení, maximálne možná plná výhra a jej prislúchajúca trajektória.  Na obr. 6 je hrubou čiarou znázornená optimálna trajektória pre rozoberaný príklad.

V skúmanom prípade kritériom optimálnosti je súčet krokových výhier. Avšak kritérium optimálnosti môže byť konštruované aj ako vytvorenie v každom prípade nezáporných koeficientov.

Pretože výsledok (súčet, alebo súčin) sa nemení pri zmene postupnosti operácií so sčítancami, alebo sú-činiteľmi, tak algo-rytmus je funkčný aj pri krokovaní - skúmaní množín možných stavov v poradí, spätnom - opačnom  k vyššie rozoberanému, t.j. od počiatočnej k zav

ŕ

šujúcej množine možných stavov.

Ak sú množiny možných stavov usporiadané v chronologickej postupnosti, tak to značí, že schéma výpočtu môže byť zostrojená jak z reálnej prítomnosti do prognózovanej určitej budúcnosti, tak aj z prognózovanej určitej budúcnosti do reálnej prítomnosti.  Táto okolnosť hovorí o dvoch neformálnych vzťahoch reálneho života, nachádzajúcich sa mimo uvedeného algoritmu:

·         Metóda dynamického programovania je formálne-algoritmicky necitlivá k charakteru príčinno-dôsledkových podmieneností (konkrétne, ona nerozlišuje príčiny a následky). Z tohto dôvodu každá konkrétna interpretácia metódy v praktických úlohách sa musí zoraďovať s neformálnym súpisom - zohľadnením skutočných podmieneností dôsledkov príčinami.

·         Ak prognostika je v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením а čiastkové, do objemnejšieho vložené riadenie sa realizuje kvalifikovane, silou čoho proces plynie v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak NEEXISTUJE RIADIACO VÝZNAMNÝ ROZDIEL MEDZI REÁLNOU PRÍTOMNOSŤOU A VYBRANOU BUDÚ-CNOSŤOU.                                                                                                                    Proces je celostný. Preto, z nejakého dôvodu ešte neuskutočnená, ale už mravne vybraná a objektívne Zhora nezakázaná budúcnosť, v nastavšej prítomnosti chráni tých, ktorí ju tvoria na všetkých úrovniach: počínajúc od ochrany psychiky pred mámením pokušeniami, až po ochranu pred cielenou „fyzickou“ agresiou. To jest, ak matrica možných stavov (ona je však matricou možných prechodov) je vybraná v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak ona samotná je ochranou i zbraňou, prostriedkom riadenia, na ktorý je napojených – ku ktorému je pripútaných všetkých šesť priorít prostriedkov zovšeobecnených zbraní a riadenia.  

     Objektívna existencia matríc možných stavov a prechodovsa prejavuje v tom, že v slepote možno „zatúlať sa“ do nejakých matríc prechodu a  pocítiť na sebe ich objektívne vlastnosti. Posledné sa posudzuje subjektívne, v závislosti od vzťahu k týmto vlastnostiam, ako obdobia - zóny: výnimočného  šťastia, trefy (česky „kliky“)* alebo ako nudného „kolotoča“ stereotypov alebo obdobia brutálnej smoly.

No pre používanie metódy dynamického programovania a jej osvojeniu sprévádzajúcich v algoritme neformálnych životných prejavov matríc prechodu, je nevyhnutné DODRŽIAVANIE HLAVNEJ z podmienok:

V úlohách optimalizácie procesov riadenia je metóda dynamického programovania („v tichosti medzi riadkami“ povedané – reálnej budúcnosti) funkčná iba vtedy, ak je určený vektor cieľov riadenia, t.j., musí byť vybratý, proces zavŕšujúci, určitý – jednoznačný - presný stav.

V skutočnosti (v realite) tento zavŕšujúci určitý stav musí byť vedome udržateľným a  prijateľným procesom, ktorý objíma a zahŕňa uvedenou metódou optimalizovaný čiastkový proces. Ale výber a definovanie príslušných charakteristík procesu, do ktorého má riadený systém po zavŕšení algoritmu danej metódy vojsť, sa nachádza mimo tejto metódy - v oblasti „mystiky“ alebo v oblasti metód, vyvinutých vo svojej podstate v nematematických náukach a remeslách.