«Nech by bol akýkoľvek stav systému pred nasledujúcim krokom, riadenie na tomto kroku treba vyberať tak, aby výhra na danom kroku plus optimálna výhra na všetkých následných krokoch bola maximálna»,- E. S. Wentcel, „Operačná analýza. Úlohy, princípy, metodológia.“ (M.,“Science“, r. 1988, str.109).

Neschopnosť určiť – definovať vektor cieľov riadenia (dosiahnutím ktorého sa má zavŕšiť danou metódou optimalizovaný proces) a (alebo) neschopnosť zistiť východzí stav objektu riadenia neumožňuje nasledovať toto odporúčanie. To objektívne uzatvára možnosti využitia metódy dynamického programovania, keďže začiatok a koniec procesu musia byť určené v priestore parametrov, na ktorých je zostrojený matematický (alebo iný) model metódy. Ten musí byť metodologicky správny - opodstatnený, čo je základom jeho súvzťažnosti s realitou. Pritom presnosť, jednoznačnosť zavŕšenia optimalizovaného procesu má pre riadenie väčší význam, než chyby a niektoré nepresnosti – nejednoznačnosť v identifikácii (rozpoznaní) počiatočného stavu objektu riadenia.

Vo vzťahu k nasledujúcim mnohovariantným krokovým prechodom je to o to spravodlivejšie, ak mat(r)ica možných stavov spadá pod známe ľudové príslovie: “Všetky cesty vedú do „Ríma“, a ktoré do „Ríma“ nevedú - nevedú nikam, vedú do nebytia, do neexistencie. Pre takýto druh procesov, ak je vybraný v čase udržateľný cieľ a k nemu vedie množstvo trajektórií, tak sa pri udržateľnom krokovom riadení „rozostup“ medzi optimálnymi trajektóriami, idúcimi k rovnakému cieľu z rôznych počiatočných stavov – pozícii, z kroka na krok zmenšuje, až do úplného zjednotenia optimálnych trajektórií v istom kroku. Toto tvrdenie je tým spravodlivejšie, čím lepšie je určený stav proces zavŕšujúceho vektora cieľov v priestore parametrov. V analógii s matematikou to možno nazvať asymptotickou množinou trajektórií: asymptotičnosť množiny trajektórií je vyjadrená tým, že „všetky cesty vedú do „Ríma“ – v „RIM“...“[134]

A vo všeobecnejšom prípade, odporúčania Nového Zákona a Koránu potvrdzujú možnosť získania požehnania, milosti Všedržiteľa nezávisle od počiatočného stavu („hriešnosti“ človeka) v tom momente, keď precitol a uvidel svoje skutky takými, akými sú.

Druhá poznámka sa vzťahuje už k praxi – k vstupe do matrice prechodu. Ak počiatočný - východzí stav systému je určený s chybou, väčšou ako je prípustná pre vstúpenie do matrice prechodu z reálneho počiatočného stavu do vybraného konečného, tak riadenie na osnove samo o sebe bezchybného algoritmu metódy dynamického programovania privedie k úplne iným výsledkom, a nie k vypočítanému optimálnemu stavu systému. Natvrdo povedané: „Netreba vychádzať z miestnosti na vysokom poschodí cez v nej otvorené okno.“

To jest, metóda dynamického programovania, nevyhnutnosťou jak jednoznačnosti vo výbere konečného stavu-procesu, tak aj zistenia skutočného, opravdivého počiatočného stavu, je sama o sebe chránená pred jej zneužitím na názornú vedeckú imitáciu optimalizácie riadenia pri jeho neexistencii. To odlišuje metódu dynamického programovania predovšetkým od aparátu lineárneho programovania[135], do ktorého možno zahrnúť „expertami“ improvizované hodnotenia váhových koeficientov v kritériách optimalizácie Min (Z), aleboMax (Z).

Táto ochrana samo seboupred nesvedomitým, nepoctivým využitím je nepriamo vyjadrená aj v literatúre dnešnej oficiálnej ekonomickej vedy. Keďže oficiálna veda sa nezadefinovala - nestotožnila s  tým, čo je vektorom cieľov riadenia vo vzťahu k ekonomike štátu, tak nestretávame sa ani s publikáciami ohľadom využitia aparátu dynamického programovania na optimalizáciu riadenia makroekonomických systémov regiónov a celých štátov počas dejinne dlhodobých intervaloch.

Príkladom toho je napr. „Matematická ekonomika v osobnom počítači“ vydaná M. Kubonivom[136], v ktorej kapitola o riadení ekonomiky obsahuje výlučne makroekonomické interpretácie aparátu lineárneho programovania. Priamo tak je aj nazvaná: „Riadenie v ekonomike. Lineárne programovanie a jeho použitie“. Nič však nehovorí o vektore cieľov riadenia a prostriedkoch riadenia. V predtým citovanej učebnici J. P. Zajčenka je opis metódy dynamického programovania taktiež postavený na úlohách iného charakteru.

Jednako len, pri motivácii odmietnuť makroekonomické interpretácie metódy dynamického programovania, sa autori zvyčajne odvolávajú na v numerickej matematike tzv. „prekliatie rozmernosti“. Ono je vyjadrené tým, že rast rozmeru priestranstva parametrov úlohy N vyvoláva rast objemu výpočtov, proporcionálny N ^k, kde koeficient úrovne k > 1. Takýto nelineárny, nadproporcionálny rast objemu výpočtov skutočne mnohé výpočtové funkčné procedúry – postupy robí nepoužiteľnými pri riešení praktických úloh. Jak kvôli veľkej potrebe výpočtových časov počítačov, tak aj z dôvodu nahromadenia chýb v daných aproximovaných (približných, t.j. nie celkom presných ale dostatočne blízkych presnému, aby boli použiteľné)* výpočtoch. Ale toto „prekliatie rozmernosti“ sa nevzťahuje len na metódu dynamického programovania, ale aj na druhé metódy, s ktorými, jednako len, sa stretávajú v ich makroekonomických interpretáciách.  

TOTO JE DOLEŽITÉ! VENUJTE NASLEDOVNÉMU POZORNOSŤ A POCHOPTE! - Ak chápeme matematiku ako vedu o objektívnej vševesmírnej miere (cez výraz “ять”)[137] a v jej pojmovom, terminologickom aparáte a symbolike vidíme jeden z ľudstvu poskytnutých prostriedkov opisu objektívnych čiastkových procesov, nimi vyčlenených z nejakých objemnejších procesov, takkaždý opis metódy dynamického programovania je skráteným výkladom celej doteraz vysvetľovanej Dostatočne všeobecnej teória riadenia. Včítane aj jej „mysticko“-religióznych aspektov; avšak - jazykom matematiky.

Aby sme to objasnili, pozrime sa na obr. 7, pamätajúc na skoršiu poznámku o určení počiatočného stavu  s dostatočnou presnosťou pre vstúpenie do mat(r)ice prechodu.  

Na obrázku sú znázornené:

- dva objekty riadenia “A” a “B” v počiatočnom stave;

- tri objektívne možné zav

ŕ

šujúce stavy (množina «5»);

- množiny («1» — «4») možných medzistavov;

- cesty objektívne možných prechodov z každého stavu do stavov iných.

Obr. 7 možno prirovnať k nejakého fragmentu vševesmírnej miery rozvoja (mnohovariantného predurčenia bytia) - jednej zo zložiek trojjedinosti MIM (Matéria-Informácia-Miera).

Ak prijmeme takéto spodobenie obr. 7, tak objektívne je možný prechod z ľubovoľného počiatočného stavu «0:1» alebo «0:2» do ľubovoľného zo zav

ŕ

šujúcich stavov «5:1», «5:2», «5:3». Avšak táto objektívna možnosť môže byť ohraničená subjektívnymi kvalitami riadičov-manažérov, zameriavajúcich sa previesť objekty «А» a «B» z počiatočného stavu do jedného zo zav

ŕ

šujúcich  stavov.

Ak je Zhora dané Rozlíšenie, tak riadič «А» (alebo «B») stiahne z objektívnej miery “pauzák - kópiu”, na ktorej bude vidno hoci len jedinú z množstva možných ciest prevedenia objektu z počiatočného stavu do množstva zav

ŕ

šujúcich. Ak Rozlíšenie je nie dané, stratené, alebo odvrhnuté v honbe za chtíčom, alebo nezmyselnou vierou v nejakú tradíciu, no nie Bohu podľa svedomia, tak na “pauzáku” budu chýbať niektoré cesty a stavy. A môžu  “sa objaviť” objektívne nemožné cesty a stavy, objektívne neexistujúce v skutočnej - pravdivej Bohom danej Miere - predurčenosti bytia. Okrem toho, podľa subjektívnej svojvôle riadiča sa vyberá aj želaný príslušný zav

ŕ

šujúci stav z ich množiny. Zodpovedajúco tomu, nasledovanie vlastného výmyslu alebo chyba pri výbere najvhodnejšieho zav

ŕ

šujúceho stavu sa môže zavŕšiť katastrofou s nezvratnými následkami.