No matrica možných stavov, znázornená na obr. 7, pravdepodobnostne predurčuje iba čiastkový proces v nejakej vzájomnej vloženosti procesov. Z tohto dôvodu, každý z počiatočných stavov «0:1», «0:2» môže patriť buď jednému a tomu istému, alebo rôznym objemnejším procesom, v riadiacom zmysle hierarchicky vyšším vo vzťahu k skúmanému procesu. To sa týka aj každého zo zav

ŕ

šujúcich stavov «5:1», «5:2», «5:3» v páre „východzie - zav

ŕ

šujúce“ stavy. Každý z objemnejších procesov má vlastné charakteristiky a smerovanie toku udalostí v ňom.

Môže sa ukázať, že cieľ «5:1» je veľmi príťažlivý, ak sa naň pozrieme z množstva počiatočných neuspokojivých stavov. No nie je vylúčené, že objemnejší proces, ku ktorému zav

ŕ

šujúci stav «5:1» patrí ako medzistav, silou vzájomnej vloženosti procesov, sa na jednom z nasledujúcich krokov zavŕši plnou a nezvratnou katastrofou.  Napríklad cieľ «5:1» znamená nemeškať na „Titanik“, vyplávajúci na svoju prvú plavbu, ... ktorá sa stala tragickou a jeho poslednou. Aby sme si nevyberali takýto cieľ z množstva objektívne možných, treba byť v súlade s  Hierarchicky Najvyšším Objemnejším Riadením, ktoré zadrží čiastkové, s ním zladené riadenie pred výberom takéhoto cieľa, patriaceho k procesu odsúdenému na likvidáciu.

Ale ak obr. 7 je „pauzák“ z objektívnej miery, tak sa môže stať, že nejaký zav

ŕ

šujúci stav, javiaci sa vektorom cieľov, je vlastným výmyslom - konštrukciou,  vyjadrujúcou želanie „sadnúť na dva vlaky naraz“. Inými slovami, rôzne komponenty vektora cieľov patria k dvom alebo viac vzájomne sa vylučujúcim hierarchicky vyšším objímajúcim procesom, plynúcim súčasne.

Ide o jeden z prípadov neurčitosti a defektnosti vektora cieľov, robiaci metódu dynamického programovania nefunkčnou a reálny proces „riadenia“ neudržateľným. Jedna a tá istá „loďka“ totiž nemôže pristáť i na pravom i na ľavom brehu súčasne, aj ak sa pútavá krása na oboch brehoch, pri pohľade z diaľky - spoza ohybu rieky - zmiešava, tvoriac obraz na piknik vhodného, celkom útlného miesta. Aby sme si nevybrali takýto vektor cieľov, je taktiež nevyhnutné, aby Zhora bolo dané Rozlíšenie pravého a ľavého „brehu“ toku bytia.

To jest, algoritmus dynamického programovania, aj keď ho možno spustiť, sprevádza ešte jedna vonkajšia okolnosť, ktorá je tiež očividná, rozumie sa “samo-sebou”, ale vo väčšine prípadov sa ignoruje: stav zavŕšujúci čiastkový optimalizovaný proces musí patriť k objemnejšiemu procesu, ktorý má vedome prijateľné vlastné charakteristiky toku udalostí v ňom.

Po výbere cieľa, patriaceho vo vzájomnej vloženosti k objemnejšiemu procesus prijateľnými charakteristikami udržateľnosti a smerovania toku udalostí v ňom, je nevyhnutné rozpoznať cesty prechodu a vybrať optimálnu postupnosť následných krokov, vedúcu do vybraného stavu, završujúceho daný čiastkový proces; t.j., nevyhnutne vybrať koncepciu riadenia.

Koncepcia riadenia v objektívnej miere, má vlastné charakteristiky, ktoré spolu so subjektívnymi charakteristikami subjektu–riadiča, vytvárajú pravdepodobnostnú predurčenosť uskutočnenia koncepcie riadenia týmto konkrétnym riadiacim subjektom. Hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti úspešného zavŕšenia procesu je objektívna hierarchicky vyššia miera, ocenenie uzavretého systému «objekt + riadič + koncepcia», na rozdiel od pravdepodobnosti - objektívnej miery systému «objekt + objektívne existujúca koncepcia riadenia».

Preto, čím nižšia je pravdepodobnosť prevedenia objektu do želaného zavŕšujúceho stavu, tým vyššia musí byť kvalifikácia riadiča, zvyšujúca stupeň - hodnotu pravdepodobnostnej predurčenosti úspešného zavŕšenia procesu riadenia.

Úmerne povedanému, uznanie nejakej koncepcie administrátorom sa môže u neho prejaviť jeho odchodom z funkcie z vlastnej iniciatívy, vyplývajúcej z uvedomenia si svojej neschopnosti realizácie ním uznanej koncepcie riadenia. Neprijatie koncepcie sa zasa môže prejavovať ako vyhlásenie jej prijatia a následné úprimné horlivé, no nekvalifikované úsilie o jej uskutočnenie. Oni to privedú k tomu, že koncepcia bude diskreditovaná, nakoľko kvalifikovaní riadiaci pracovníci, schopní ju uskutočniť, nebudú pripustení k riadeniu z dôvodu osobnej žiarlivosti, dychtivosti po sláve, peniazoch, alebo ešte niečoho zo strany dobromyseľného domýšľavého nekvalifikovaného nedočloveka.

Následkom neidentickosti pravdepodobnosti (matematickej) a pravdepodobnostnej predurčenosti môže byť aj veľmi dobrá koncepcia zahubená jej zlými vykonávateľmi. Na bicykli sa lepšie jazdí ako na trojkolke, no nie všetci to vedia. Dokonca niektorí ešte budú dokazovať, že na bicykli sa jazdiť ani nedá, lebo padá aj sám od seba, a nieto ešte s na ňom sediacim človekom, a o to viac za jazdy, - ak doteraz nevideli ako na bicykli jazdia. A tretí, sami nevediac a neželajúc učiť sa jazdiť, zo žiarlivosti nedajú bicykel tým, ktorí to vedia.

Preto, po prijatí rozhodnutia o realizácii koncepcie je nevyhnutné sebe samému sa pridržiavať konceptuálnej samodisciplíny a vychovávať ku konceptuálnej samodisciplíne okolitú spoločnosť. T.j. nevyhnutne podporovať dostatočne vysokú kvalitu riadenia na každom kroku všetkými prostriedkami, aby sme sa na začiatku ďalšieho kroku neocitli v situácii, z ktorej v súlade s vybranou koncepciou riadenia prechod objektu do vybraného zavŕšujúceho stavu bude nemožný. Tento prípad - odklonenie z vybranej cesty «2:2» >> «3:3», znázornený oblúkom z «2:2» >> «3:1» - je nezvratným neúspechom riadenia, po ktorom je nemožný prechod do stavu «5:3». Oblúk «2:2» >> «3:2» je zvratný neúspech riadenia v tom zmysle, že je potrebné korigovavanie koncepcie, vychádzajúc zo stavu «3:2», ktorý sa teraz skúma ako počiatočný.

Ak na obr. 7 objektívnej hierarchicky vyššej miere kvality stavov, v ktorých sa môžu nachádzať objekty subjektov–riadičov «А» a «B», zodpovedá škála kvality možných stavov «I», tak pre ich dobro je účelný prechod z množiny stavov «0» do stavu «5:3». Avšak ich výber nasmerovania škály hodnotenia kvality stavov je mravne podmienený a subjektívny: buď ako je ukázané na obr.7 «I», alebo v obrátenom smere k «I».

Ak sú na obr. 7 možné stavy zoskupené do množín «1», «2», «3», «4», «5» podľa príznaku synchrónnosti, tak na 0t γ koordinátnych osiach, pri škále kvality stavov «I» je rozostup od osy 0t do ľubovoľnej z trajektórii priebežnou chybou - odchýlkou riadeniapri pohybe po tejto trajektórii. Plocha medzi osou 0t a trajektóriou je integrál podľa času (t) priebežnej chyby. Môže byť využitý ako kritérium - minimum optimálnosti celkového procesu riadenia. T.j. v kvalite plnej výhry, ktorá je v metóde dynamického programovania mierou kvality, avšak nie možných stavov, nieprechodových krokov z jedného stavu do druhého, alecelej trajektórie prechodu. Avšak vo všeobecnosti - všestrannosti metódy môžu byť krokové výhry zostrojené aj inak.

Ak je prijaté kritérium optimálnosti typu minimum[138] hodnoty integrálu priebežnej odchýlky - chyby riadenia podľa času (na obr.7 je to plocha medzi osou 0t a trajektóriou prechodu), tak pre subjekt «А» optimálnou trajektóriou je «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3»; a pre «B» optimálnou trajektóriou je «0:1» >>  «1:2» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3».

Chyby riadenia:

·         «1:2» >> «2:1» >> «3:1»;