·         «2:2» >> «3:1»;

·         «2:2» >> «3:2» >> «4:1»;

·         «3:2» >> «4:2»

- sú plnou a nezvratnou katastrofou riadenia podľa koncepcie, objektívne možnej, no neuskutočnenej z dôvodu nízkej kvality priebežného riadenia v procese prechodu objektu do vybraného konečného stavu «5:3». Všetky ostatné chyby riadenia sú zvratné v tom zmysle, že vyžadujú korekciu koncepcie a riadenia podľa miery ich rozpoznania.

То jest, metóda dynamického programovania v schéme riadenia „prediktor-korektor“ je práceschopná (funkčná) a samotná schéma sa rozvíja ako jej praktická realizácia.

Sú možné aj také interpretácie metódy, keď do vektora kontrolných parametrov (on je podmnožinou vektora stavu) nie sú zahrnuté nejaké charakteristiky objektu, ktoré však napriek tomu sú zahrnuté do kritérií výberu optimálnej trajektórie. Napríklad, ak v stave «0:2» rôzne subjekty nie sú rozlíšené podľa ich východzích energetických zdrojov, a kritérium výberu optimálnej trajektórie je citlivé na spotrebu energie na prechodoch, tak takému kritériu môže zodpovedať ako optimálna trajektória «0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», alebo nejaká iná. No nie trajektória «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3», na ktorej dosahujeme minimálnu hodnotu integrálu priebežnej chyby - odchýlky riadenia.

To znamená, že riadič – manažér, disponujúci dostatočným energopotenciálom, môže vybrať trajektóriu «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3». Ale ak riadič, manažér s nedostatočným energopotenciálom pre takýto prechod, nevidí trajektóriu «0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», na prechod ktorej je jeho energopotenciál dostatočný, tak stav «0:2» je pre neho subjektívne koncovým bezvýchodiskovým, aj keď objektívne takým nie je. Toto hovorí o prvoradosti Rozlíšenia, dávaného Zhora bezprostredne každému, pred všetkými ostatnými schopnosťami, návykmi a znalosťami.

Okrem toho, tento príklad ukazuje, že na jednom a tom istom „pauzáku“ z matrice možných stavov, úmernom plnosti reality, možno zostrojiť celý súbor kritérií optimálnosti. Taký, v ktorom každé z čiastkových kritérií je používané v závislosti od konkrétnych okolností realizácie riadenia. A každej súčiastke - komponentu tohto súboru zodpovedá aj jeho optimálna trajektória. Komponenty tohto súboru kritérií, tak ako aj komponenty vekora cieľov, môžu byť usporiadané podľa najväčšej vhodnosti - preferencií variantov optimálnych trajektórií. Ale na rozdiel od vektora cieľov, keď pri ideálnom riadení sa realizujú všetky bez výluky do neho patriace ciele, nehľadiac na hierarchickú usporiadanosť kritérií optimálnosti, jeden objekt môže prechádzať zo stavu do stavu iba po jedinej trajektórii z celej množiny trajektórií optimálnych, v zmysle každého z jednotlivých kritérií v súbore. Kritériá optimálnosti výberu, patriace do hierarchicky usporiadaného súboru kritérií, nie v každom prípade môžu vyhovovať naraz. Pre riadenie je nutné, aby proces zodpovedal čo i len jednému z množstva prípustných kritérií.

Môže nastať to, že vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu, jeden subjekt realizuje koncepciu 0:2» >> «1:2» >> «2:1» >> «3:2» >> «4:3» >> «5:3», a druhý «0:2» >> «1:3» >> «2:2» >> «3:3» >> «4:4» >> «5:3». Hoci konečné ciele sa zhodujú, tak napriek tomu:

1)      ak riadiči - manažéri patria k množine riadičov - manažérov jednej a tej istej úrovne v hierarchii vzájomnej vloženosti procesov, tak je to konkurencia, „športové“ preteky alebo konceptuálna vojna.  

2)      ak riadiči - manažéri patria k rôznym hierarchickým úrovniam jedného a toho istého systému, tak je to antagonizmus medzi jej hierarchickými úrovňami. Ten vedie minimálne k zníženiu kvality riadenia v zmysle, prijatom na jeho hierarchicky najvyššej úrovni. A maximálne - k rozpadu systému. Rozhodcom vo vzťahu k nim obom (aktérom)* je hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie..

     Tým viac, ak záverečné ciele sú rozličné. To potom ide o konceptuálnu vojnu, zostrujúcu sa počas chodu procesu.

Z vypovedaného vyplýva, že algoritmus dynamického programovania a obr. 7, ilustrujúci niektoré aspekty jeho uplatnenia, je dostatočne jasnou narážkou, poukázaním na nanajvýš vážne životné situácie. Celkovo metóda dynamického programovania v jej abstraktnej formulácii(t.j. nezviazanej s akoukoľvek praktickou úlohou)umožňujesformovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia vo všeobecnosti a vpísať do tejto schémy všetky praktické životné riadiace potreby jak jednej osoby, tak aj spoločnosti. Toto je nevyhnutné pre vedomý vstup do riadenia aj v tom prípade, ak sa riadenie reálne vytvára na osnove nejakých iných modelov.

Zostalo preskúmať vstup do riadenia. Vo väčšine prípadov sa vedomie obracia – sústreďuje na problémy riadenia životných podmienok, situácií, na problémy sebaovládania, umenia viesť seba samého (a tomu podobné slová o jednom a tom istom), zraziac sa s ťažkosťami, neúspechom a rozčarovaním. To jest, nie v pre seba najkomfortnejšom období - väčšinou v rôznych „stresových“ situáciách. Jednako len, Boh nekladie na človeka nič naviac, než čo on uniesť môže. A preto najlepšie, čo možno v takýchto situáciách spraviť, je:

1.      Predovšetkým zastaviť vlastný zhon, vynorujúci sa z podvedomých úrovní vnútorne konfliktnej, neusporiadanej psychiky a prenikajúci do nej zo psychiky kolektívnej, v ktorej tak, či onak je účastný každý jedinec.

2.      Zastaviac zhon, nevyhnutne, pamätajúc na to, že Všedržiteľ sa nemýli, bez emócií skleslosti, či nezmyselného nadšenia vnímať to prichádzajúce, čo už skôr bolo nazvané vektorom stavu.

3.      Následne nevyhnutne sa rozpomenúť, ako sa tento vektor stavumenil v minulostiv priebehu, podľa možnosti, čo najdlhšieho obdobia na ho objímajúcom informačnom pozadí.

4.      To umožní vidieť súhrný obraz vzájomnej vloženosti čiastkových procesov a mozaiku ich príčinno-dôsledkovej previazanosti. To jest, vzájomné prepojenie informácie „osobno-každodennej“ a informácie celospoločensky významnej, podľa mravne podmienenej svojvôle (slobody výberu konania)* vo vzťahu k dvom kategóriám: „Dobre“ a „Zle“.

5.      Je nevyhnutné z toho všetkého vyčleniť celkové vonkajšie riadenie  a pokúsiť sa v ňom rozpoznať hierarchicky Najvyššie - bezprostredne priamo pochádzajúce od Všedržiteľa. On vo všetkých prípadoch bez výnimky podporuje to, čo patrí do kategórie „objektívne Dobro“: Odstraňuj zlo tým, že existuje lepšie! (metódu „klin klinom vybíjať“ neradno používať..., i keď k jej stúpencom sú Zhora dočasne zhovievaví s cieľom umúdrenia jak  ich samotných, tak aj ich okolia).

6.      Pamätajúc na Hierarchicky Najvyššie riadenie Všedržiteľa, vždy odpovedajúceho na volanie, k Nemu obrátené, snažiť sa riešiť prognostickú úlohu mnohovariantného možného toku udalostí: Boh dáva dôkaz Svojho bytia bezprostredne priamo každému, odpovedajúc na modlitbu úmerne jej zmyslu „Jazykom“ životných okolností, situácií. Na pochopenie zmyslu jeho „fráz“ je nutné byť k tomuto „Jazyku“ vnímavým.  

7.      Po tomto nasleduje, buď podriadiť sa chodu procesov, prijmúc ich plynutie ako dannosť; alebo, prijmúc na seba zodpovednosť, vplývať na ich plynutie v súlade so svojim vektorom cieľov  vo vzťahu k celému komplexu čiastkových procesov, opisovaných vektorom stavu.

8.      Hlavne pritom zbadať milosť hierarchicky Najvyššieho všeobjímajúceho riadenia Všedržiteľa, aby vlastný vektor cieľov nebol antagonistický k Najvyššej milosti, ale aby sa vnesenie vlastného vkladu do toku vzájomnej vloženosti procesov stalo čiastočkou milosti, nesenej hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením. V tom prípade aj informačné toky hierarchicky Najvyššieho objemnejšieho riadenia budú nevyhnutnou potrebnou nápomocou, a nie prekážkou, zábranou v činnosti človeka.