Ale aj ak sa na to dbať bude, aj tak príde nejaký čas kľudne pretrpieť, bez zhonu a emocionálnych výbuchov, aby sa nespálila nadarmo energia v nezmyselnostiach. Až pokiaľ nedohasnú následky mravne a eticky podmienených chýb vlastného predošlého správania. V nich je totiž obyčajne vyjadrená, buď neprimeraná domýšľavosť jednotlivcov, ktorí zabudli na celostnosť a hierarchickosť Stavby - Stvorenia sveta a Najvyššieho; alebo je nimi vyjadrené prenášanie im Zhora určenej zodpovednosti a povinností na svoje okolie. Je to odplata za príživníctvo, vrátane vyššie postavených v Objektívnej Realite. Týka sa to záležitostí jak osobných, tak aj kolektívnych, národných i celého ľudstva.
„Ty vládneš, no aj tebou vládnu“ – hovoril Plutarchos – historik, ktorý bol „vedľajším zamestnaním“ vrchným kňazom - žrecom Delfského orákulu v Apolónovom chráme[139].
Ak v takom vzájomne vloženom procese „vládnutia“ je konflikt riadení dvoch (alebo viacerých) subjektov, tak niektorá z konfliktných strán koná mimo riečiska Zámeru v rámci dopustenia (možno nielen proti druhým, no aj proti Zámeru Božiemu). Ale aj v situácii neprítomnosti konfliktu sú priame väzby každého z nich, z uhla pohľadu ostatných, väzbami spätnými a spätné väzby každého jedného sú priame väzby druhých. A úmerne tomu, v takýchto typoch procesov riadenia systému, definovaného zložením subjektov a objektov riadenia, v skutočnosti riadi ten, kto sa ukázal byť schopným organizovať samoriadenie systému ako celku v ho objímajúcich procesoch v prijateľnom režime pre seba. T.j. ten, kto je schopný prijať koncepciu riadenia vo vzťahu k sebe a vložiť ju do objemnejšej koncepcie riadenia systému ako jediného celku.
Preto, ak sa nezabúda na Všedržiteľnosť, tak na ním zabranom (obsadenom) mieste v hierarchii vzájomnej vloženosti riadenia sociálnych i mimosociálnych štruktúr a procesov lepšie riadi -seba predovšetkým - ten, kto rozlišuje hierarchicky Najvyššie riadenie od vonkajšieho i vnútorného mámenia a nebráni, neprekáža Vyššiemu, ale vedome prenáša Jeho vôľu nadol pozdĺž kontúr vnútrospoločenského riadenia ako milosť, urýchľujúc proces prechodu k Človečenstvu. Tým ju pozdvihuje na priame východisko, a nie mučivú reťaz poklesov, prešľapovania na mieste a váľania sa vo všemožných splaškoch. Nehovoriac už o tom, že je nedôstojné, disponujúc možnosťami človeka, vedome bočiť - utekať od svojho dlhu voči druhým v Objektívnej realite, predlžujúc zostávanie na úrovni človeku podobnej opice - nedočloviečika a byť si toho vedomý. Ale takéto vzdorovanie, vzpieranie sa pri uvedomovaní si svojho nesúladu - rozporu s už fakticky zaujatým postavením, je samovražedné.
Teória riadenia bola nazvaná „DOSTATOČNE všeobecnou“, a nie proste „všeobecnou“ preto, lebo tu predložené vydanie (návrh) je dostatočné na to, aby s do nej (do DVTR) zavedenými pojmovými kategóriami sa dali jednoznačne zviazať objektívne rôznorodosti, vlastné každej oblasti činnosti. To primerane umožňuje rozvinúť čiastkovú praktickú - aplikovanú teóriu riadenia, a na jej osnove - riadiacu prax v akejkoľvek oblasti činnosti. Pritom vo vzťahu k celej komplexnosti odvetví ľudskej činnosti dostatočne všeobecná teória riadenia predstavuje jazyk interdisciplinárneho styku - kommunikácie. Kvôli skráteniu niekedy používame zvrat „všeobecná teória riadenia“, ale vo všetkých prípadoch rozumejúc dostatočne všeobecnú teóriu riadenia[140]. Upresnenie „dostatočne všeobecná“ je vo vzťahu k teórii riadenia nevyhnutné, lebo všeobecná (absolútna bez akýchkoľvek ohraničení) teória riadenia je vlastníctvom Najvyššieho presne tak, ako aj Jeho Všedržiteľnosť. Keďže človek je nesebestačný vo výbere informácie z toku udalostí Života a je ohraničený v možnostiach jej pretvárania a spracovania, teória riadenia v spoločnosti nemôže byť „všeobecnou“. No musí byť dostatočnou na riešenie rôznorodých problémov v riečisku Božieho Zámeru. Takému kritériu kvality (z nášho pohľadu) dostatočne všeobecná teória riadenia v existujúcich verziách vydaní (prvá r. 1991, druhá r. 1998 – 2003 ) vyhovuje.
Je možné, že po prečítaní dostatočne všeobecnej teórie riadenia vzniklo u čitateľa nejaké nepochopenie. K. Prutkov povedal: „Mnohé veci sú nám nepochopiteľné nie preto, že naše chápanie je slabé; ale preto, že tieto veci nepatria do kruhu nášho chápania“.To jest, v psychike chýbujú nevyhnutné stereotypy rozpoznávania javov a formovania ich obrazov. Preto treba vziať pero a papier a opätovne si prečítať materiály, kresliac pre seba schémy a obrazy kategórií a stavov objektov, uzavretých systémov, ich hierarchií a supersystémov v procesoch ich interakcie. Ak je povedané, že vektor cieľov je zoznam, tak je treba pre seba nejaký zoznam napísať. Ak je povedané, že vektor stavu po obsahovej stránke opakuje vektor cieľov a navyše zahŕňa v sebe informačne previazané parametre, tak vedľa vektora cieľov treba zobraziť vektor stavu. Pokračujúc v takomto zobrazovaní, sprevádzajúcom naše vysvetľovanie informácií, je možné sa dopracovať k obrázku, podobnému obr. 8:
To isté sa týka aj zložitejších otázok: ak je povedané, že informačné zabezpečenie je organizované hierarchicky dvojúrovňovým spôsobom, tak treba pomôcť svojmu obraznému mysleniu aspoň náčrtom, ak prácu bez obrázku nezvláda. Nie je na tom nič ponižujúce alebo na hanbu. Proste všetci sme vyrástli v dobe, keď disciplína, kultúra myslenia u ľudí sa nielenže od detstva cieľavedome nepestovala, ale cielene prevracala, zvrhávala, aby ich dostala do závislosti od „Pánov“ systému davo-„elitarizmu“. A ak je niekto schopný násobiť 5-miestne čísla v hlave, a niekto iba v stĺpčekoch na papieri, tak podstata je predovšetkým v rozdiele vnútornej disciplíny myslenia bežných zdravých ľudí.
No tento príklad sa týka abstraktno-logického myslenia. Násobiac v stĺpčeku, pomáhame svojmu nedisciplinovanému abstraktno-logickému mysleniu skoncentrovať sa a riešiť úlohu. Kresliac obrázky počas čítania, my presne takto pomáhame svojmu nedisciplinovanému predmetno-obraznému mysleniu skoncentrovať sa a takisto riešiť úlohu formovania chýbajúcich stereotypov, rozširovania kruhu svojho poňatia, pojmov. Môže to ísť ťažko: po 5 – 6 strán za deň podľa síl, no hlavne, aby to išlo.
Na pochopenie bezštruktúrneho riadenia, osnovou ktorého sú pravdepodobnostné predurčenosti, je dostatočné sa oboznámiť s pojmovým aparátom teórie pravdepodobnostnej a matematickej štatistiky z ľubovoľnej učebnice, nezabiehajúc do podrobností matematických dokazovaní. Opis procesov v supersystémoch sa najľahšie znázorňuje sociologickými príkladmi. Tomu sme sa vedome vyhýbali z nasledovných príčin: po prvé, takých príkladov môžeme nájsť mnoho aj v každodennej realite[141]; po druhé, potom ako je osvojený pojmový a terminologický aparát, ktorý predchádza opisu procesov v supersystémoch, sa tam neobjavujú žiadne nové pojmy: všetko je už iba kombinatorika, hra so základnými, už zavedenými kategóriami teórie riadenia a determinovano-pravdepodobnostného modelu intelektu.
A hlavne: z ničoho netreba robiť dogmy alebo kánon, keďže poznanie - to nie sú ani tak slová a obrázky, ale to, na čo slovami ukazujú. Naše poznanie a naše slovo jednotnými (jedným a tým istým) sú pre nás. Slovo napísané,slovom mŕtvym pre čítajúceho jest, pokiaľ on si neo-SVOJ-í to, na čo mu slovami iní poukázali. No vtedy on možno nájde slová lepšie, jednotnejšie s jeho poznaním. Preto každý čitateľ musí sTROJIŤ celostnosť svojho videnia sveta sám, aby nás preveril a vyvaroval sa našich chýb a svoje videnie sveta preveril životom. Strojiť znamená obnoviť v sebe chápanie trojjedinstva: matéria – obraznosť (informácia) – miera (predurčenosť; slovo ako obal pochopenia). Dostatočne všeobecná teória riadenia je v tomto zmysle prázdna forma, miera, algoritmus, ktorý môže byť kostrovou osnovou cieľavedomej činnosti; a môže ňou nebyť – ako si kto želá. Ale skús si predstaviť „bytie - existenciu“ ľubovoľného vysokorozvinutého organizmu, v ktorom zrazu zmäkla, zmizla alebo sa zdeformovala kostra: ... a práve takýto amorfný stav algoritmiky psychiky je u väčšiny populácie.