No jedinec môže zaujímať rôzné postoje k celému súhrnu „to“ – „nie to“ (kde každý z elementov predstavuje zmyslovú jednotku), ktorými on myslí vedome i podvedome: jak v slovných formách, „mrmlajúc“ si niečo pre seba, tak aj mimolexikálne – v obrazoch bez slov, v symboloch a pod.

Podvedomý alebo vedomý postoj jedinca k týmto zmyslovým jednotkám môže byť dvojaký:

pre jednych je normálne úsilie k tomu, aby všetky zmyslové jednotky, s ktorými operuje ich psychika boli určitým spôsobom späté návzajom. Táto určitosť vzájomných väzieb môže byť jak jednoznačná (raz a navždy), tak aj mnohoznačná – štatisticky usporiadaná, z ktorej sa zakaždým vyberá jednoznačná konkrétnosť vzájomných väzieb, podmienená konkrétnymi okolnostiami reálneho života, fantáziou, zámermi;

pre druhých je normálne vyhýbať sa tomu, aby sa v ich psychike vytváral systém určitých vzájomných prepojení medzi zmyslovými jednotkami, ktoré získavajú v Rozlíšení.

Svetonázor prvého typu nazývame mozaikovým. Druhý typ je problematické nazvať svetonázorom, pretože on síce je schopný obnášať mnohé fakty, pojmy a pod., no nenesie v sebe jedno – celostný obraz Sveta. Hoci fragmenty – zmyslové jednotky – z ktorých obraz sveta môže byť v princípe poskladaný, sú v ňom prítomné, občas aj v hojnosti i detailnosti. A ak prvé je podobné mozaikovej vitráži, tak to druhé je podobné kaleidoskopu[203], v ktorom sa presýpajú také isté rôznofarebné sklíčka, z akých je zložená vitráž. Pri každom potrasení „trubice kaleidoskopu“ životnými okolnosťami alebo pri pridaní nových „sklíčok“ – zmyslových jednotiek – sa chaoticky popresýpajú, zobrazujúc nový vzor. Možno, že aj krásny a bizarný, no nemajúci nič spoločné s „mozaikovou vitrážou“, ktorá viac alebo menej detailne opakuje obraz Sveta v psychike jedinca s prvou organizáciou a cieľovou orientáciou intelektu.

Intelekt, um, rozum – v súčasnom ruskom jazyku sú synonymami. Intelekt – to je tá zložka psychiky, ktorá v prvom rade pred všetkým ostatným zodpovedá za ozmyslenie života. V jeho základe leží stanovenie vzájomných väzieb v celom súbore zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“, ktoré jedinec získal v Rozlíšení za celý svoj život. Všetky ostatné úlohy je intelekt schopný riešiť tým úspešnejšie, čím lepšie vyriešil túto úlohu vytvorenia vlastného informačného modelu Sveta vo forme mozaiky zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“ na všeobecnom informačnom podklade.

Kaleidoskopické videnie sveta, nie súc celostným obrazom Všetkého, v princípe nie je vhodné pre modelovanie a prognózovanie.

Preto, zaprvé, aby bol dav závislý na vládnucej „elite“, sa v davo-“elitárnej” spoločnosti v systéme vzdelávania „pre všetkých“ cielene kultivuje kaleidoskopické videnie sveta. Kaleidoskopickosť videnia sveta systémom vzdelania „pre všetkých“ sa nepodporuje iba v oblasti úzko profesionálneho vzdelávania, pretože každá profesionálna činnosť sa stáva na základe likvidácie vzájomných vzťahov medzi rôznymi fragmentami vedomostí a návykov, tvoriacich profesionalizmus, nemožnou. No mimo hraníc profesionálnej činnosti sa kaleidoskopickosť videnia sveta podporuje na princípe kultu „voľnomyšlienkárstva“ a práva jedinca nepodobať sa na ostatných vo svojom „sebavyjadrení“. Reálne celá táto inakosť a svojráznosť v spoločnosti predstavujú o sebe nepodobnosť vzoru v jednom kaleidoskope na vzor v druhom kaleidoskope, no nie svojráznosť-originalitu stabilného svetonázoru, zabezpečujúceho rozvoj osobnosti smerom k človečiemu stroju psychiky.

A, zadruhé, vstup nezvaných cudzorodých elementov do zákulisnou vládnucou „elitou“ monopolizovanej sféry realizácie reálnej moci sa blokuje systémom profesionálneho filozofického a historicko-sociologického vzdelávania, kde prekvitajú filozofické školy s kdejakými „základnými otázkami“ filozofie, len nie s otázkou o predvídateľnosti následkov s cieľom riadenia okolností.

Príkladmi takýchto svetonázorových škôl sú dialektický a historický materializmus, mnohým známy zo sovietskej minulosti, a takisto aj k oficiálnemu marxizmu opozičné rôznorodé filozofické školy, vrátane Georgija Ščedrovického, Ilju Prigožina, Alexandra Zinovjeva a druhých. To je vidieť aj v skôr uvedených citátoch z časopisu Ščedrovického následovníkov: «svet je „vytvorený“ dostatočne neurčito...» – čo je jedným z vyjadrení kaleidoskopického videnia sveta, obšírnejšie vyjadreného vo zvyšnom texte spomínaného článku.

Таkto verejná filozofia plní funkciu výpustnej kanalizácie: všetci, koho zaujímajú problémy života spoločnosti a ľudstva ako celku, a ktorí, podriadiac sa autorite jej kultových osobností, trpiacich kaleidoskopickosťou videnia sveta a odtrhnutosťou mudrovaní od života (nemožno  ani raz vstúpiť do tej istej rieky...; koľko čertov sa zmestí na hrot ihly? čo je prvotné: hmota alebo vedomie? a pod ), súhlasia s ich názormi, tí sú neschopní konať ako riadiči-manažéri na celospoločensky významnej úrovni.

8. Svetonázor:

“pre všetkých” a «pre úzky kruh, ktorý je vyvolený — riadiť»[204]

     Giľbo o tomto rozdiele vzdelávania „pre všetkých“ a pre tých, ktorí akoby boli „vyvolení riadiť“, píše na príklade systému ekonomického vzdelávania, vytvorivšieho sa v davo-„elitárnych“ spoločnostiach, takto:

«V ekonomickom vzdelávaní ... existuje fundamentálna odlišnosť „ekonomiky pre úradníkov“ a „ekonomiky pre vlastníkov“. Таké oblasti posledného obdobia, ako nepriame riadenie na úrovni pravidiel, štruktúra peňažného obehu, nepriame stimulovanie, makroriadenie a pod., v princípe zostanú mimo hraníc základného ekonomického vzdelania.[205] Príčina toho je prostá – funkcia „ekonomiky pre úradníkov“ spočíva vo vnucovaní určitých stereotypov (často blízkych k čistej mytológii[206]), ktoré sumárne programujú predvídateľné správanie sa ekonomických subjektov. Analogická, vlastne, je aj funkcia verejnej ekonomickej vedy. Existencia predvídateľného správania sa týchto detí zabezpečuje podmienky na hru v systéme pre tých, ktorí majú poznatky zo sféry vyššej ekonomiky.

Analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania. (...) on (systém prípravy úradníkov: naše objasnenie pri citovaní) nedáva žiaden prístup k tým znalostiam, na základe ktorých skutoční majitelia západného sveta zabezpečujú efektívne riadenie ekonomiky a stabilné prekvitanie svojich krajín».

Avšak ekonomická veda je iba časťou celkovej sociológie: a všetko, čo povedal Giľbo, je úplne správne aj vo vzťahu k jej hierarchicky vyšším článkom[207], na základe ktorých sa organizuje spoločenské riadenie v nízkofrekvenčných diapazónoch (v porovnaní s ekonomickými procesmi). Aj J. Giľbo by sa mal nad tým zamyslieť, keď sám blažene píše, že «analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania».

Ideológie „pre úradníkov“ a ideológie „pre majiteľov“ sú rovnako tak rozdielne, ako aj publikácie ekonomickej vedy „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, ale s korekciou na tú okolnosť, že tí, ktorí sa pri skúmaní na úrovni ekonomiky javia ako „majitelia“ sú pri skúmaní na úrovni ideológií „úradníkmi“. Avšak ideológie vo svojom poradí sú výtvorom svetonázorových škôl. Aj v nich existuje také isté rozdelenie vzdelania „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, následkom čoho tvorcovia verejných ideológií (jeden z historicky posledných príkladov – Adolf Hitler) - „majitelia“ na úrovni porovnávania ideologických systémov, sú „úradníkmi“ na úrovni porovnávania svetonázorových systémov, z ktorých vyplývajú ideológie.