A v tom niet ničoho, čím by mohol J.Giľbo alebo niekto iný ešte prispieť do oblasti vedy. Plutarchos, opisujúc rozhorčenie Alexandra Macedónskeho kvôli zverejneniu Aristotelom niektorých učení filozofa, uvádza úplne ukážkový vojvodcov list[208]:
«Postupoval si nesprávne, zverejniac učenie, predurčené iba pre ústne vzdelávanie. Čím sa budeme odlišovať od ostatných ľudí, ak tie samé učenia, na ktorých sme boli vychovaní, sa stanú všeobecným majetkom? Chcel by som prevyšovať druhých nie tak silou a mocou, ako vedomosťami z vyšších predmetov».
Uspokojujúc zranenú ctižiadostivosť a pocit nadradenosti Alexandra nad «ostatnými ľuďmi», mu Aristoteles vo svojej odpovedi objasnil, že «hoci sú tieto učenia i zverejnené, no zároveň akoby aj nezverejnené».
Na tomto príklade je dobre vidieť, že Alexander Macedónsky – líder „elity“ – bol znepokojený „narušením“ Aristotelom - perifériou sociálneho znacharstva-„žrectva“ - monopolu na Vedomosti - základu moci nad nevedomou spoločnosťou. No tu sa isto musíme dovtípiť, že Aristoteles bol znepokojený nad zachovaním tohto monopolu na Vedomosti ešte viac, než Alexander, pretože naznačuje Alexandrovi, že ním uskutočnené zverejnenie je v istom zmysle defektné a neumožňuje po jeho prečítaní získať Poznanie v plnej miere: sú potrebné ešte nejaké objasnenia. A možno nielen objasnenia, ale aj zažitie nejakých úkonov nositeľov týchto vedomostí, spoluúčasť v nejakej ich činnosti.
Ak to Alexander Macedónsky sám nepochopil, tak len preto, že neoddeľoval „žrectvo“ od „elity“. No z tej istej Alexandrovej otázky vyplýva, že sociálni znachari ho oboznámili len s tým, čo pokladali za nevyhnutné pre splnenie Alexandrovi zverenej misie. Takže z pohľadu sociálneho znacharstva bol Alexander Veľký „úradníkom“, takým istým predstaviteľom davu, ako aj všetci ostatní, nepatriaci medzi „žrecov“. Tento dejinný fakt, opísaný Plutarchom, ukazuje, že „elita“ i „žrectvo“, každý mierou svojho chápania, ochraňovali monopol na Vedomosti a spolupracovali vo sfére riadenia.
Pritom je potrebné si uvedomiť, že väčšina ľudí pozná Plutarcha ako jedného zo spisovateľov-historikov staroveku, no málokto vie, že bol („vedľajším zamestnaním“) ešte aj vrchným žrecom Delfského orákula. Do jeho povinností patrilo celkové riadenie prognostickej činnosti orákula a prístupu ostatnej spoločnosti k dosiahnutým výsledkom. A z uvedeného dialógu v korešpondencii medzi Alexandrom a Aristotelom je vidieť, že rozdiel v ich chápaní sveta je výsledkom pôsobenia systému vzdelávania. Alexander - „úradník“, Aristoteles - ideologický majiteľ; ale aj samotný Aristoteles je „úradníkom“ jeho svetonázorových majiteľov.
Uvedieme aj čerstvejší príklad. V.Prussakov v knihe „Okultný mesiáš a jeho reich“ (Moskva „Mladá garda“, str. 24) uvádza úryvok z listu Dietricha Eckarta z r. 1923[209], ktorý napísal niekoľko dní pred svojou smrťou jednému so svojich do niečoho zasvätených priateľov:
«Nasledujte Hitlera! Оn bude tancovať, ale to som ja, kto našiel pre neho muziku. Zaistili sme mu prostriedky spojenia s Nimi[210]. Netrúchlite za mnou: ovplyvnil som dejiny viac, než akýkoľvek iný Nemec».
Takto jeden zo staršíchsvetonázorových prikazovačov objasňuje skutočnú rolu nie najobyčajnejšieho úradníka ideológie.
Potom, čo bol ukázaný rozdiel medzi kaleidoskopickým a mozaikovým svetonázorom a nevhodnosť kaleidoskopického videnia sveta pre podporu riadiacej činnosti sa stala jasnou, je nevyhnutné vrátiť sa k otázke alkoholu, iných narkotík a psychotropných látok i extrasenzoriky.
Začneme účinkami alkoholu na informačné nízkofrekvenčné procesy v psychike, ktorých dĺžka trvania je porovnateľná s dĺžkou trvania celého života jedinca. Čo sa stane, keď koncentrácia alkoholu v krvi presiahne hranice kolísania jeho pre organizmus prirodzenej úrovne, prevýšiac niektorú medznú hodnotu?
— Červené krvinky v krvi sa začnú vo veľkom lepiť navzájom. Cievy, v ktorých tečie krv v mozgu sú rôzne: sú aj úplne tenké, takže dve vzájomne sa zlepivšie červené krvinky v nich uviaznu. Čo nastane ako toho výsledok? — Niektoré skupiny neurónov budú bez kyslíka a zahynú. Neuróny, ako je známe, sa pri terajšej fyziológii človeka neobnovujú. Tie informačno-algoritmické procesy, ktoré prebiehali na báze neurónových sietí, v ktorých sa zúčastňovali tieto neuróny, sa rozpadajú, čo vedie k strate informácií v psychike jedinca.
Okrem toho, že činnosť intelektu bude skreslená počas celej doby, až kým sa omámený nevyspí a úroveň alkoholu a alkoholických toxínov sa nevráti na prirodzenú úroveň, v mozaikovom obraze sveta zmiznú niektoré zmyslové jednotky a niektoré väzby medzi nimi sa pretrhnú alebo skomolia: mozaika sa stane menej detailnou a úplnou, a niektoré jej fragmenty sa rozpadnú do kaleidoskopu. To znamená, že na základe poškodenej mozaiky obrazu sveta sa modelovanie niektorých procesov s cieľom zhodnotenia situácie a možností jej zmeny stane hrubším vo vzťahu k presnosti parametrov prognózovanej budúcnosti a menej detailným. Primerane tomu sa zúži množstvo procesov, ktoré je daný jedinec schopný riadiť, následkom čoho jeho pokusy riadiť priebeh takýchto procesov, v modelovaní ktorých chyby presiahli kritickú úroveň v jeho psychike, nevyhnutne skončia krachom riadenia.
Neuróny zabité alkoholom sa neobnovujú. Ale algoritmy práce psychiky sú však také, že po odstránení účinkov alkoholického šoku sa začne proces obnovy porušeného mozaikového obrazu sveta: budú sa obnovovať stratené významové jednotky a väzby medzi nimi. Rýchlosť tohto procesu je taká, že po vypití 100 g vodky, novoročnej alebo svadobnej čaše šampanského (200 – 250 g 12 % alkoholu), pol litra "pivka" (6 % alkoholu) uplynú asi tri roky dovtedy, než sa v intelektuálnej činnosti na hranici osobných možností nahradia škody, spôsobené jediným pitím - miernym podľa dnešného chápania. A z riadenia niektorých dostatočne dlhotrvajúcich (nízkofrekvenčných) procesov bude jedinec týmto jednorazovým pitím vylúčený minimálne na tri roky. Počas týchto troch rokov sa toho môže veľa udiať, a nie do všetkých procesov, raz z nich vypadnúc, sa možno opakovane vrátiť...
Моzog systematicky pijúceho hoci len „ľahké“ alkoholické nápoje, dokonca ani nie do nemoty, je cintorínom alkoholom zabitých neurónov. Približne tak charakterizoval vplyv alkoholu na štruktúry mozgu akademik F.G.Uglov Akadémie medicínskych vied ZSSR vo svojich knihách „V zajatí ilúzií“ a „Zo zajatia ilúzií“.
Samozrejme, jedinec má právo si zvoliť aj alkoholický spôsob samovraždy[211]. No v danom prípade hovoríme o personálnej politike; predovšetkým vo sfére riadenia, ktorej stavom je podmienený život celej spoločnosti. A pretože následky riadenia, utlmeného alkoholom, je nútená si „vyžrať“ celá spoločnosť (a v Rusku je to tak počas celej doby známej histórie), tak nastane taký moment, kedy pijúci riadiaci pracovníci nebudú mať právo sa cítiť dotknutí, že oni o niečom nevedeli a neboli upozornení... Tento text je varovaním.
Bez zabiehania do tých podrobností, z ktorých časť je viditeľná len pod elektrónovým mikroskopom, po stáročia islam a mnohé okultno-magické školy trvajú na absolútnej triezvosti svojich nasledovníkov, dbajúc o zachovanie si svojej najvyššej akcieschopnosti. Avšak kresťanské cirkvi pozývajú svoje stádo k účasti na pití, zastrašujúc od alkoholu bočiacich večnými mukami pekelnými: to je ohavné povolanie. A svetská lživeda a publicistika propaguje "kultúrne pitie": vraj, netreba sa spíjať do nemoty, ale len do tej miery, aby život veselší bol i odstránil sa stres, vyplavil cholesterol z organizmu a pod.