Boh stvoril

všetko

jestvujúce

v

 Stavbe Sveta

a

dal

mu

Ním predur

čenú

mhru[220].

Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v tvárnej Svetostavbe je matéria v jej rozličných agregátnych stavoch: vákuum[221], fyzikálne polia, plazma (vysokoionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú toľko energie, že sa nemôžu udržať v atómoch na stabilných orbitoch), plynné skupenstvo hmoty, kvapalné skupenstvo hmoty, pevné (kryštalické) skupenstvo hmoty. Agregátne stavy, cesty a spôsoby  prechodu z jedného stavu do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich i v prechodových procesoch sú predurčené pre ňu Zhora. A predstavy ľudí o týchto rôznych agregátnych stavoch tak, či onak zodpovedajú prísloviu „niet veci bez obrazu“. Ale čo také je miera a ako súvisí s obrazmi matérie? - táto otázka sa v „Ja(ego)-centrických“ filozofických systémoch neskúma.

Veda o miere, číselnej určenosti samej o sebe – to je matematika. Ale v materiálnej Svetostavbe miera - číselná určenosť - prestáva byť sama o sebe (sama pre seba)*: ona je stelesnená v objektoch a subjektoch Stavby Sveta - všetkému tvárnemu je pridaná Zhora predurčená miera - číselná určitosť: jak kvantitatívna, tak i radová. V Stavbe Sveta je všetko materiálne i miery jednych fragmentov číselne porovnateľné s mierami iných fragmentov, t.j. všetkým fragmentom Stavby Sveta je vlastná súmerateľnosť jak medzi sebou, tak aj so svojimi komponentami.  

 Miera – to je predovšetkým číselná určitosť: 2 x 2 = 4, jedna sekunda je 9 192 631 770 periód žiarenia, ktoré zodpovedajú prechodu medzi dvoma nanajvýš tenkými úrovňami základného stavu atómu ¹³³Cs (céziový etalón frekvencie a času); 1 meter je 1 650 763,73 vĺnovej dĺžky žiarenia vo vákuu, zodpovedajúceho prechodu medzi hladinami 2p¹⁰  a 5d⁵ atómu Kryptónu-86 (⁸⁶Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“ vydanie z r. 1986); «dĺžka pytóna = 38 papagájov aj jedno krídielko papagája» (podľa známeho animovaného filmu); atómy chemických prvkov sa od seba líšia počtom protónov v ich jadrách, určujúcich poradové číslo každého z nich v Periodickej tabuľke prvkov D. I. Mendelejeva; izotopy toho istého prvku sa od seba líšia počtom neutrónov v zložení ich jadra. A tak ďalej: na čo len obrátime pozornosť – všade sa objaví číselná determinovanosť – miera: buď jedinečná, alebo množinová, predstavujúca štatistiku, umožňujúcu rozlišovať množiny navzájom a vydelovať z množín podmnožiny.

V procese vedomého alebo nevedomého porovnávania jedného fragmentu Stavby Sveta s druhými, zistenými na princípe Rozlíšenia, sa odkrývajú dva druhy vnímania úmernosti - proporcionality:

·  vnímanie priestoru;

·  vnímanie  času.

Ich vnímanie vytvára dva druhy číselnej určenosti (determinovanosti): jednotky dĺžky a jednotky času, objektívne navzájom previazané cez materiálnosť[222] na hierarchickej úrovni mikrosveta Heisenbergovým vzťahom neurčitostí[223], v ktorom je vyjadrená nemožnosť izolovaného vnímania priestoru bez času, alebo času bez priestoru, lebo priestor a čas sú výtvory rozmeranej matérie vo všetkých jej agregátnych stavoch (následkom toho je nemožné vnímanie i priestoru i času bez ich podmienenosti materiálnym prostredím, nech by bola matéria v akomkoľvek agragátnom stave).

Vo všetkých prípadoch, bez výnimky, pre vnímanie priestoru a času je nevyhnutný etalónový proces, s ktorým sa porovnáva a ktorým sa merajú všetky ostatné časy a priestory. Týmto etalónom sa môže stať aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je miera všetkých vecí) aj ľubovoľné objekty Stavby Sveta - Vesmíru. Ak nie je určený etalónový proces, tak vzniká „problém Pytóna“ z animovaného filmu, ktorý sám seba v samote mučil otázkou o tom, akáže je jeho dĺžka? – do tých čias, kým mu nepomohol Papagáj, vezmuv

ší

na seba funkciu etalóna dĺžky a ur

čivší

, že dĺžka Pytóna je „38 papagájov a jedno krídielko papagája“. Bez tohto aktu merania by Pytón zostal rovný sám sebe v nijak inak neur

če

nej jedinečnej a nezameniteľnej dĺžke Pytóna, predstavujúcej sebou „vec samú o sebe – vec v sebe“.

T

ak podobne je to aj s meraním

času.

Pretože každý

proces,

podliehajúci

periodizácii,

môže

byť zvolený

ako

etalónový, tak

jednotkou merania

času

sa

stanoví

dĺžka

doby

trvania

periódy etalónového

procesu

, s

ktorým

sa

porovnávajú

všetky ostatné

procesy

,

majúce

svoj

vlastný

tok času

.

Takto to je v svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to v svetonázore štvorpostulátového Amona-svetostavby. Z histórie vedy, rozvíjavšej sa na princípe „Ja(ego)-centristického“ svetonázoru štvorpostulátového Amona, je známe, že ona vždy zakúšala ťažkosti s poznávaním priestoru a času samých o sebe, t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Vznikali zaujímavé „anekdoty“ na tieto témy, typu výrokov svätého Augustína o tom, že, keď sa ho nepýtajú na podstatu času, je mu všetko jasné, ale akonáhle sa ho spýtajú, tak on nevie, čo má povedať…[224]

V skutočnosti-realite, čo objektívne existuje - to je objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorpostulátového Amona – pusté (prázdne) schránky materiálnej Svetostavby – sa stali problémami, a tak aj nepoznané vedou po tisíce rokov, kvôli tomu, že objektívne neexistujú. Ale v priebehu tých istých tisícov rokov objektívne materiálne podmienený priestor a čas boli vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, samotná etalónová báza, a to sa rozširovalo množstvom metód merania.

Nepoznateľnosť priestoru a času v „JA(ego)-centrickom“ svetonázore štvorpostulátového Amona, vládnucom v civilizácii v priebehu celej jej histórie, je dôsledok neprítomnosti prvotných rozdielov a medzných identifikácií miery v súbore. Ale ak je miera zahrnutá do súboru prvotných rozdielov a medzných identifikácií, tak potom abstraktného priestoru a času niet, ale konkrétne priestory a časy sú vždy objektívne merateľné každým subjektom, ktorý si to želá.  Otázkou je len voľba etalónovej bázy a metód merania a ich adekvátnosť k cieľom činnosti subjektov.

Teraz je možné preskúmať otázku o spätosti matérie, miery a informácie. Vedomiu väčšiny nebolo po tisícročia vlastné vidieť v obraze (maľbe alebo soche), vo zvuku (melódii, čo akou by bola), súbor čísel. Jednako, koncom dvadsiateho storočia laserový kompaktný disk (počítačový CD - ROM) sa stal jednotným nosičom pre záznam i zvuku, i obrazu, i textu v číselnom kóde, predstavujúcom číselnú určitosť, jednoznačnosť, t.j. rôznorodosť miery. Aj keď kódovacích systémov, formátov „očíslovania – digitalizácie“ obrazu, zvuku, textu môže byť zostrojených mnoho, tak v každom z nich je jednoznačne definovaná zhoda, „súbor kódových skupín čísel - zobrazenie buď zvukového záznamu, alebo zápis nejakej informácie iného druhu“.

Pritom informácia (obraz, melódia,

my

š

lienka

atď.) objektívne zostane sama sebou nezávisle na tom, na akom materiálnom nosi

č

i

a akým kódom je zaznamenaná (zapísaná).