Oni

si

vybrali

to posledné

-

stať sa

biorobotmi a

 

zotročov

ať, odvrhnúc

misiu

,

predlo

ženú

im

skrze

Mojžiša

(

o tom

rozpráva

kniha Numeri,

Hlava

14.

Podrobne je otázka

o

zámene jednej

misie inou

rozobraná

v práci Vnútorného

Prediktora

ZSSR

„

Sinajský pochod“).

Zhodnotenie - posúdenie týchto

udalostí je v

Koráne

jednozna

čné,

súra

62

,

"

Zoradenie"[234]:

«5(5). Тí, ktorým bolo dané niesť Tóru, ale oni ju neponiesli, sú podobní somárovi, ktorí nesie knihy. Biedna podoba ľudí, ktorí považovali za lož znamenia Boha! Boh nevedie ľudí nespravodlivých!

 6(6). Povedz: “Ó, vy, ktorí ste sa stali židmi! Ak vy tvrdíte, že ste blízki k Bohu, okrem ostatných ľudí[235], tak si zaželajte smrť, ak ste úprimní!”

 7(7). No oni nikdy si ju nezaželajú kvôli tomu, čo predtým vykonali ich ruky. Boh vie o nespravodlivých»

Ale, ako

sme

už

skôr po

znamenali

, v 

Koráne sa

hovorí

: «A hľa, My sme dali

Mojžišovi

Písmo i Rozlí

šenie:

azda pôjdete

priamou

cestou

» (súra 2:50). То jеst, v Zjavení, ktoré sa obracalo k budúcim židom skrze

Mojžiša

, boli dané dva druhy informácií rôzneho charakteru:

·  zov

šeobec

ňujúca svetonázorová informácia, nazvaná «Rozlí

šenie

»;

·  a návody na organizáciu života

spoločnosti a vierouky, nazvané

«Písmo».

Vä

čšina

starovekých

ž

idov

nad tým

,

čo

bolo dané ako Rozlí

šenie, mávlo rukou ako nad informáciou, akoby nemajúcou praktický význam v ich každodennom živote.

A treba byť

ešte

horší

,

než

boli

oni v dávnoveku

,

aby

sme dnes

zopakovali ich

MRAVNOSTNÚ

chybu

.

Ale riadiace zlo

žky

-

do

spoločnosti

starovekých

Ž

idov

preniknuvšia

periféria

osnovate

ľ

ov

projektu

na

ovládnutie

sveta

,

vzdelanejšia

(

v zmysle

ovládania

poznania

a

zručností

),

než

pracujúca

väčšina

,

pochopila

,

že

informácia daná

v

Zjavení

Mojžišovi

ako

Rozlí

šenie, predstavu

je

dokonalejší

svetonázor

,

nežli

ten

,

ktorý

sa

utvára

„

samo sebou“

na

základe

„

JA(ego)-

centrizmu“,

prejavujúceho sa

v staroegyptskom

učení o

 štvorpostulátovom Amonovi.

P

retože

väčšina

starovekých

Ž

idov

dala

prednos

ť

misii

zotročenia

,

tak oni nepotrebovali

informáciu, danú

Mojžišovi

ako Rozlí

šenie,

a

ona

bola

„

všetkými“

zabudnutá po niekoľkých

generáciách. Av

šak ona sa

stala

informačnou

osnovou, na základe ktorej sa vytváralo v nadväznosti

generácií

vzdelávanie najvy

šších zasvätencov

–

kurátorov Biblického

projektu.

Po tomto, sa v literatúre biblickej civilizácie slovo „r

ozlí

šenie“ začalo používať zriedkavo. No kde-tu občas sa vyskytne niečo podobné v nasledujúcich slovách: niekto sa naučil alebo si osvojil „zákon r

ozlí

šenia“, čo možno chápať ako poukázanie na to, že zasvätením získal prístup k informácii, na princípe ktorej mohol prejsť od „samo sebou“ sa rozumejúcich právd (dogiem) svetonázoru štvorpostulátového Amona k svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery. Takýmto príkladom odkazov na „zákon r

ozlí

šenia“, ale bez toho, aby sa vchádzalo do jeho podstaty, je biografická informácia o v XIX. storočí žijúcom američanovi Levi H. Dowlingovi, autorovi "Evanjelia Ježiša Krista veku Vodnára" (v preklade z anglického „Spoločnosť védickej kultúry“, St. Petersburg , r. 1994, str. 14), kde sa čitateľovi knihy naznačuje, že by pre neho nebolo zlé pochopiť „zákon r

ozlí

šenia“ a poznamenáva sa, že Levimu trvalo mnoho rokov, «aby naštudoval zákon r

ozlí

šenia a naladil sa na tóny a rytmy Ježiša Nazaretského, Enocha, Melchizedeka a ich súputníkov».

Ale existuje

jedna okolnos

ť:

v

Koráne

slovo

„

Furqan“,

preložené do

ruštiny

ako

„R

ozlí

šenie“, poukazuje na dva rôzne významy, o

ktorých sa

písalo vy

ššie:

·  po prvé – na bezprostredne priamo od Boha dávanú

každému

jedincovi schopnosť

vedome rozli

šovať

v

 Ž

ivote „to“ a „to nie“ v tempe toku udalostí

;

·  po druhé – na systém prvotných rozdielov v medzne

zovšeobec

ňujúcej

významovej

jednotke

„Všetko“.

„Zákon r

ozlí

šenia“ v druhom význame

je

skutočne možné

si

osvojiť

, na

učiť

sa,

po

chopiť

.

Ale

Rozlí

šenie

v

prvom

význame

dáva

len

Boh

,

dáva

podľa

reálnej

mravnosti

a

 

zbožnosti každého

.

Toto

si vlastným úsilím neosvojí

š. To aj

odlišuje

koránickú

kultúru

od

všetkých

variánt

védicko-znacharskej

kultúry

a

šamanizmu

, kde dosiahnutie výsledkov v systéme výučby a zasvätení

je možné

vlastným úsilím s podporou

vy

ššie pozdvihnutých

„

starších“

mentorov

.

Silou toho, že

Rozlí

šenie je dané Bohom bezprostredne každému podľa jeho skutočnej mravnosti a zbožnosti, démonizmus - hoc aj na základe svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery – sa nemôže postaviť človečiemu stroju psychiky, prejdivšiemu od „JA(ego)-centrického“ svetonázoru hmoty–ducha-priestoru-času (v ktorom niet miesta pre objektívnu informáciu a jednoznačnosť vnímania objektívneho významu a miery) k svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery. K svetonázoru, podporovanému neustále primerane Objektívnej skutočnosti samotným Bohom, dávajúcim Rozlíšenie ako schopnosť vidieť v Živote „to“, odlišujúce sa od „nie to“ a žiť, a nie sa dusiť v „omáčke“ hromád vlastných lží a bludov. A to je svetonázor  pre všetkých ľudí.

10. Cesta k súbornosti

Nech by bol jedinec nositeľom hocakého zostrojenia psychiky, nech by mal hocaký svetonázor, či už to chce alebo nie, tak má vplyv na okolnosti a samotný život mnohých iných: jak súčastníkov, tak aj potomkov. Nie je v silách nikoho, aby svojou osobou nahradil-zastúpil celé ľudstvo, nejaký národ, či sociálnu skupinu. Každý však vnáša svoj vklad do života svojej sociálnej skupiny, národa, ľudstva, nezávisle na tom, či chápe zmysel toho, čo tvorí, alebo sa  nielen nestará (nerobí si starosti), čo tvorí, ale ani nechce o tom vedieť a porozmýšľať, či je to dobré alebo zlé. Každopádne, jednotlivci vo svojej početnosti vytvárajú kolektívnu psychiku a kolektívnu činnosť, ktorej výsledky sa skladajú do celku v nadväznosti (kontinuite) individuálnej činnosti mnohých a mnohých účastníkov (občas dokonca v rade generácií). Každý z nich vykonáva svoju časť plného (celkového) algoritmu činnosti, a preto sú tieto výsledky individuálne nedosiahnuteľné.

Aj keby sa nikto nehlásil ku konkrétnym výsledkom takejto kolektívnej činnosti, čo je podmienené aj samotnými výsledkami a osobitosťami subjektivizmu toho, kto má s nimi do činenia, tak výsledky kolektívnej činnosti sa musia prijímať ako samozrejmosť (nevyhnutnú realitu)*: či už Černobyľ, padajúci na hlavy nám a našim potomkom, alebo víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorého mnohé plody[236] sa proste prepili[237] a opilcami premrhali (odtiaľto vzišiel v prepočte na doláre 130-miliardový dlh ZSSR[238], ktorého väčšiu časť zdedilo terajšie Rusko, pridajúc k nemu ešte aj svoje nové dlhy).