A aj keď v dohľadnej perspektíve sú očakávané výsledky zlé[239], tak nie je možné sa im vyhnúť, staviac na cestu uzavretosti v individualizme, žijúcom výhradne len na svojom v kruhovej obrane pred zvyškom sveta, pretože, ako poznamenal Kozma Prutkov: «Ľudia by neprestali žiť spolu, aj keby sa rozišli na rôzne strany»[240] – hoc by len silou toho, že vo Vesmíre je všetko vzájomne „jemnohmotne“ previazané – udržované celoprírodnými poľami «holografické» vlastnosti miery - predurčenia. Následkom toho, aj «rozíduc sa rôznymi smermi», jednotlivci budú vytvárať kolektívnu psychiku, ktorá bude vplývať na život každého z nich prostredníctvom „jemnohmotnej matérie“. A ak táto kolektívna psychika bude zlá, tak ona „dostane“ každého, kto sa na nej podieľal, nech by sa kdekoľvek snažil schovať pred plodmi, vzídenými z jeho účasti, alebo „neúčasti“ v nej; a okrem toho - Boh je Všedržiteľ.

To

všetko hovorí o tom

,

že

kolektívnu psychiku je nevyhnutné naučiť

sa budova

ť

tak

,

aby nevytvárala v

prejavoch

kolektívneho

nevedomia

také

kolektívne

činnosti,

ktorých výsledkom

môže

byť

ďalší

„

Černobyľ“

alebo

tyranský

režim

,

ktorého cie

ľom

bude

pokriviť

ako

baraní

roh

každého

[241],

súc

úprimne

presvedčený

o

svojej

vlastnej

spravodlivosti

a

nezhrešite

ľ

nosti

,

alebo

otvorene

vyhlasujúc

svoju

satanskú podstatu

.

Každé zostrojenie individuálnej

psychiky

vo

svojich

masových

prejavoch

vytvára

osobitný typ

kolektívnej

psychiky

.

Aj

riadenie

života jednotlivcov

a

spoločnosti

pod vplyvom

kolektívneho

pod

vedomia

je pre

každého

z

nich

rozličné

.

Ale

aj

princípy

zostrojenia

kolektívnej

psychiky nosite

ľmi

rôzneho typu

stroja

psychiky

sú

tak

tiež odlišné

.

Vo

svete

zvierat sa

tiež

utvára

kolektívna

psychika

.

Pritom ona

má dve

zreteľne zjavné

úrovne

:

úroveň

celého druhu

a

úroveň

k

ŕ

d

ľ

a

,

stáda

,

rodiny

(

v

závislosti od toho

,

ako žije

ten

alebo

onen druh

).

Celodruhovú

úroveň skúmať nebudeme

,

pretože to vyžaduje

skúmanie samoriadenia

biosféry

planéty

ako

jednotného

celku

v dlhodobých časových intervaloch,

úmerných

dobe trvania

geologických epôch

,

čo presahuje

rámec

tématiky

tejto

poznámky

.

U mnohých, ak nie u väčšiny, živočíšnych druhoch pri skúmaní párových vzťahov má každá samica, ako pokračovateľka rodu, vyššie hierarchické postavenie (status) než hociktorý samec. Pri skúmaní skupinových vzťahov v stáde, kŕdli, rodine (v závislosti na tom, aký obraz života je charakteristický pre daný druh) pri bežných udalostiach (relatívne vyššie frekvenčných vo vzťahu k trvaniu cyklu «zabreznutie – brezosť - kŕmenie a výchova potomstva – znova zabreznutie») má vyššie hierarchické postavenie než samice iba jeden zo samcov - vodca svorky. Pritom maximálna početnosť svorky je podmienená nejakou intenzívnosťou styku v nej všetkých so všetkými ostatnými pod spoločným – celkovým vedením vodcu. Ak početnosť svorky presiahne určité maximum, pri ktorom intenzita styku – komunikácie klesne pod kritickú hranicu, tak nadpočetní sa buď vyháňajú, alebo hynú vplyvom kolektívnej psychiky svorky. Alebo sa svorka rozpadá na dve, ak má kto viesť, stať sa vodcom pre každú z častí bývalej svorky (stáda) a stav biocenózy umožňuje ďalšie rozmnoženie populácie daného druhu.

V spoločenstvách, v tých jeho sociálnych skupinách, ktoré žijú na princípe zvieracieho stroja psychiky, tieto najvšeobecnejšie zákonitosti sa zachovávajú. Pritom celodruhové inštinktívne programy správania sa majú svoje pokračovanie v kultúre, v ktorej ich je možné prejaviť (ukázať), preložené do iného „jazyka“. Takto v stáde paviánov sa vytvára hierarchia ich „osobností“ na princípe toho, kto komu beztrestne demonštruje svoj pohlavný úd, a kto s tým súhlasí alebo svojou slabosťou je nútený to brať ako povinnosť.Toto stádové opičenie „ja som na vás všetkých úd položil“[242], plus podriadenosť (ovplyvniteľnosť) psychiky „úd položivších“ veľmi úzkemu okruhu samíc, vrtiacich „údmi“ vodcov, pokračuje z inštinktívnej úrovne psychiky do viac či menej plynule (činnosťou rozumu) rozvíjajúcej sa kultúry tých, komu Zhora bolo dané byť ľuďmi. V kultúre získava svoje pláštiky (väčšinou normy etikety: mlčky  tradičné, zaužívané a hlasno právne; do tejto kategórie patrí ženská móda, make-up a šperky a osobitne - vysoká móda), ktoré sa iba menia v priebehu historického vývoja spoločnosti človekupodobných opíc s početnou prevahou zvieracieho stroja psychiky v nej.

Vo všeobecnosti sa na tomto psychologickom princípe zakladajú vzťahy v klanových systémoch organizovaného zločinu – vo „verchuškách“ mafií a formovaní gangov, ktorých rozmer činnosti je širší. To isté sa týka aj tradičných "elitárnych" rodinno-klanových, zákonodárstvu sa nezodpovedajúcim štruktúr, ktoré kontrolujú určité sektory verejného života v každej davo-„elitárnej“ spoločnosti: politiku, vedu, umenie a pod. No existuje hranica intenzity osobného styku - komunikácie, ktorá nedovoľuje tomuto dynamickému systému vyjasnenia si vzťahov na princípe „kto na koho a čo má právo položiť“ rozšíriť sa do života celého národa. V rámci sociálneho systému, kde osobný styk - komunikácia všetkých navzájom nie je možný-á, jak v dôsledku prekročenia kritickej, pre toto maximálnej početnosti, tak aj v dôsledku územnej rozptýlenosti jedincov, sa objavujú nadstavbové (vo vzťahu k základnej úrovni prvotnej svorky) úrovne hierarchie. V nich vodcovia rôznych „svoriek“ a „stád“  si vyjasňujú už medzi sebou, „kto na koho má právo úd položiť“ a kto sa musí tomu podvoliť spolu s celým svojim „stádom“.

Sami chápete, že pri takomto charaktere vzťahov v orgánoch moci, dohliadajúcich na rôzne regióny štátu a oblasti spoločenského života a  výroby, bezkrízový rozvoj spoločnosti v časových intervaloch, porovnateľných a prekračujúcich dĺžku aktívneho života vodcov, nie je možný, pretože systém samoriadenia spoločnosti sa prestavuje po každom vyjasnení si vodcami svoriek «kto na koho má právo úd položiť». Takto architektúra riadiacich štruktúr spoločnosti ako celku vyjadruje nie plnú funkciu riadenia[243] , nie dlhodobé celospoločenské záujmy, ale vytvorivšiu sa v danom intervale vládnutia hierarchiu vodcov „svoriek“, „hlavných paviánov“, v ktorej je snaha podmaniť si všetko a  ktorá reguluje vzťahy medzi ostatnými vodcami nižšieho rangu.

Tento proces vyjasnenia si hierarchických vzťahov medzi vodcami nadstavbových úrovní hierarchie „svoriek“ (až po sumity «veľkej osmičky - G8» - „vodcov“ najrozvinutejších krajín), je relatívne nízkofrekvenčný v pomere k procesom lokalizovaným v „prvotnej svorke“. V tomto procese sa formujú zombifikujúce programy, jednotné pre celú spoločnosť, ktoré blokujú-potláčajú označovanie znakovou tradíciou príslušnosti k určitej sociálnej vrstve („svorke“)[244] a celú inštinktívne prirodzenú dynamiku nevyhnutného vyjasnenia si hierarchického statusu medzi dvoma predtým neznámymi jedincami.